Manžel ma opustil. Nezniesol narodenie postihnutého syna
Som len jedna z mnohých. Chlapi sú slabosi a vykašlú sa na život, ktorý je komplikovaný a náročný. Vykašlú sa na vás, ak vidia problém.
Môj bývalý je z malej dediny. Keď sa nám synček narodil a lekári potvrdili diagnózu, akoby najprv nechápal. Malý nevyzeral ako downik. Možno pri bližšom pohľade mal iný nos a oči, ale veľmi sa nelíšil od ostatných detí. Doteraz sa pamätám, ako volal mame z pôrodnice: „Narodil sa. Je chorý....“ chvíľu bolo ticho a potom: „Ja za to nemôžem“. Vtedy ma pichol prvýkrát a zrevala som sa do noci.
Očami mamy: O dievčatku s Downovým syndrómom
Porodením postihnutého dieťaťa som mu "skomplikovala" život
Synčeka čakali vyšetrenia a po dvoch týždňoch sme sa dostali domov. Jeho otec sa tváril, akože sa nič nedeje. Viem, že celé tie dva týždne prepil. Susedia mi rozprávali. V pôrodnici za mnou prišla aj pani psychologička a chvíľu sme sa o tom bavili. Bola som pripravená na odmietnutie, ale nie na nenávisť. Tú som zrazu začala z mužovej strany cítiť. Akoby som za to mohla ja.
O malého nejavil záujem. Nekočíkoval, občas ho postrážil, kým som varila alebo išla nakúpiť. Pozeral sa, ako ho kúpem, ale nepomáhal. Na internete vyhľadával o Downikoch všetko, ale so mnou sa o tom nechcel baviť. Ako som sa cítila ja?
Život ma poriadne prefackal
Ako matka po pôrode. Ako matka, ktorej síce vyšli testy s vyššou pravdepodobnosťou, ale verila som, že je to štatistická chyba. Na amnio som nebola. Ako matka, ktorej oznámia: Narodil sa Vám chlapček a po dvoch hodinkách dodajú: S Downovým syndrómom. Veď ste to tušili.... Tušila?
Každá matka verí, že sa jej narodí zdravé dieťa. A keď sa tak nestane, miluje to, ktoré porodí. Milujem svojho syna.
Riško má choré srdiečko a čakalo nás veľa vyšetrení. Všetky som absolvovala sama alebo s bratom. Moja rodina mi pomáhala, zatiaľ čo manželova rodina sa dištancovala od tohto „problému“. Ubehlo pol roka a môj muž mi oznámil, že už to nemá zmysel, nech sa na neho nehnevám, ale on TAKTO žiť nedokáže.
Dívala som na cudzieho muža pred sebou a myslela som si, že ho vyfackám. Že ho schytím za vlasy a vyšklbem mu ich. Že do neho hodím stoličku, na ktorej som sedela. Neurobila som nič z toho. Obliekla som malého, šupla ho do kočiara a bez slova som odišla.
Žiadne slzy sa mi netlačili do očí. Nič. Keď sme po dvoch hodinách prišli domov, už tam nebol. Sme v rozvodom konaní. Po takmer dvojročnom manželstve nezostalo z neho ani v byte ani vo mne nič. Žijem a bojujem sama. Synčekovi sa darí v rámci možností.
Raz do mesiaca idem za pani psychologičkou do nemocnice, aby som sa uistila v tom, že JA NIE SOM na vine. Lebo niekedy v tých najťažších minútach, po náročných nociach a únave, mi to napadne.
čitateľka Eva B.
Chceme počuť aj Vaše príbehy. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a možno si pomôžete navzájom.
Píšte nám na adresu: koscelnikova@orbisin.sk
