Rozhovor s Erikou Bistrović: Ako som sa stala kontaktnou mamou

Veronika Nováková | 7. júl 2021
Kontaktné rodičostvo
foto: Erika B.

Podľa mamy Eriky, deti sú naše zrkadlá a do ich 6. roku sú ich emócie, správanie a konanie v drvivej väčšine odrazom zrkadlových neurónov. Je mama dvoch detičiek. Jej vášňou sú deti, ich emócie a fungovanie mozgu.

Toto slovné spojenie sa v poslednej dobe často omieľa a tak sme si povedali, že by bolo fajn objasniť si, čo vlastne znamená. Nielen v teórii, ale hlavne v praxi. 

Teória je jedna vec, ale ako všetko zakomponovať do reálneho života? Čo vlastne kontaktné rodičovstvo (z angl. attachment parenting) znamená, ktoré prvky sú akceptovateľné a ktoré sú už mimo jeho hraníc? Je vôbec dôležité riešiť podobné veci, keď na všetko momentálne existujú aj rýchle a striktnejšie riešenia a výchovné metódy? Kedy je to už príliš a na čo by ste si mali dávať pozor? 

Presne tieto otázky sa mi miešali v hlave, keď som začala rozmýšľať nad touto témou, a tak som sa radšej opýtala Eriky Bistrović (35), mamy dvoch detí v predškolskom veku, ktorá žije aj s rodinou v Chorvátsku a od začiatku svojho materstva ide cestou kontaktného rodičovstva.

Svoje poznatky a zistenia často podáva ďalej na svojom blogu a sociálnych sieťach, kde ju nájdete pod veľmi autentickým menom: Iná mama v Chorvátsku.

kontaktné rodičovstvo

Attachment parenting - ako sa stať kontaktným rodičom?

Erika, ako si sa dostala ku kontaktnému rodičovstvu?  

Kontaktné rodičovstvo si ma našlo náhodou prostredníctvom kníh tesne pred pôrodom prvej dcérky. Celé tehotenstvo som sa pripravovala, predovšetkým psychicky, na pôrod. Mala som z neho strach už od puberty, keď som začula pôrodné príbehy mojej maminy a jej sestry. 

Knihám o výchove a prístupe k deťom som sa vedome vyhýbala, keďže sa z nich väčšinou robili posmešky v štýle, že na deti treba tvrdo a žiadne knihy aj tak nepomáhajú. Krátko pred narodením dcéry som predsa len v kníhkupectve zablúdila aj do tejto časti a jednu knihu si vybrala. Mala provokatívny podnázov – Príručka pre odvážnych rodičov. Vtedy som ešte netušila, že to bude pre mňa úvod do kontaktného rodičovstva. 

V knihe sa spomínali témy ako bonding, dojčenie, nosenie, spoločné spanie, bezplienkovanie a napríklad aj prijatie plaču. Táto kniha mi otvorila dvere do úplne iného sveta rodičovstva než som dovtedy poznala a bola som za ňu nesmierne vďačná. Tak sa vlastne začala moja cesta a zaujímanie sa o iný prístup k deťom, než sme väčšina z nás boli zvyknutí buď z nášho detstva alebo z okolia. 

Je kontaktné rodičovstvo niečo, na čo sa dá vopred pripraviť, alebo je to skôr o intuícii a materskom inštinkte?

Toto je veľmi individuálne. Veľmi záleží na tom, aké vzorce si každý nastávajúci rodič nesie zo svojho detstva. Stále existuje určité množstvo detí – aj keď ich je skutočne len hŕstka, ktoré prežili kontaktné, vnímavé a rešpektujúce rodičovstvo už v minulom storočí.

Bavíme sa o súčasných rodičoch, ktorí sa narodili pred rokom 2000. Týmto rodičom sa potom ľahšie nastupuje a pokračuje v ceste kontaktného rodiča a majú aj väčšiu podporu u svojich starých rodičov.

Naopak tí, ktorí takto vychovávaní neboli, to musia postupne objavovať, učiť sa načúvať svoje dieťa, napojiť sa naň a nepočúvať okolie, ktoré s mnohými našimi krokmi nemusí súhlasiť. Vtedy odporúčam nájsť si podobne naladené kamarátky alebo aspoň virtuálny okruh ľudí online, ktorí nás môžu podporiť a povzbudiť v situáciách, keď budeme pochybovať o našich pocitoch a postupoch.

Takže to často súvisí s tým, s čím sme sa stretli počas vlastného detstva?

Pokiaľ sme vo svojom detstve nezažili kontaktný prístup, veľmi ľahko sa môže stať (ale aj nemusí), že náš materinský inštinkt, respektíve intuícia vytiahne práve také vzorce správania, ktoré sme si uložili od našich predkov – krik, fyzické tresty, vyhrážanie, manipulácia.

Prepisovanie týchto vzorcov je beh na dlhú trať a bude stáť veľa energie a práce na sebe. Výsledok však stojí za to – emočná a psychická pohoda a vyrovnanosť našich detí, náš spoločný otvorený a úprimný vzťah plný dôvery s nimi a ich sebavedomý štart do samostatného života. 

Ktoré sú podľa teba základné prvky kontaktného rodičovstva? Čím sa riadiš?

Za klasické prvky kontaktného rodičovstva sa považujú bonding po pôrode, dojčenie dieťaťa na požiadanie, nosenie na tele matky, či otca, bezplienkovanie a spoločné spanie.

Americký pediater William Sears (ext. zdroj William Sears), autor knihy Kontaktní rodičovství a otec ôsmich detí, tu zaraďuje aj dôveru v detský plač, jeho porozumenie a prijatie, rovnováhu osobného a rodinného života a nakoniec varuje aj pred trénermi detí, či už spánkovými alebo tými, ktorí sa v dobrej viere snažia poradiť a varovať nás výrokmi: Nechaj ho vyplakať, Nenos ju stále, rozmaznáš ju, Ty ešte stále dojčíš?, Budeš toho ľutovať, už ju nikdy nedostaneš z postele, Zametá s tebou, Potrebuje pevný režim atď.

Ako sa tieto princípy zobrazujú v realite?

Ak sa všetky, alebo väčšina týchto princípov nájdu v jednej rodine, výsledkom sú výnimočné deti: súcitné, starostlivé, empatické, vnímavé, rešpektujúce, emocionálne naplnené a vyrovnané a veriace samy sebe aj svojmu okoliu. 

Vďaka kontaktnému rodičovstvu sa môžeme na svoje deti lepšie napojiť, vytvoriť si pevnú vzťahovú väzbu, čítať ich potreby aj bez slov, vedieť na ne reagovať, komunikovať s nimi aj neverbálne, a tak si budovať hlboký vzťah plný obojstrannej dôvery. Dieťa sa cíti v bezpečí, lebo vie, že sa môže na svojich rodičov kedykoľvek spoľahnúť. 

Deti kontaktných rodičov väčšinou menej plačú, lebo nemajú dôvod. Vedia, že rodič je tu, keď ho potrebujú, zareaguje s láskou, pochopením a naplní ich potreby.

Zároveň by som rada pripomenula, že kontaktný rodič môže byť aj ten, ktorý napríklad podáva svojmu dieťaťu umelé mlieko, alebo nevykonáva niektoré z prvkov úplne na 100 %. V poslednej dobe totiž pozorujem, že termín kontaktné rodičovstvo a kontaktný rodič sa stáva skôr predmetom opovrhovania a ľudia sa mu radšej vyhýbajú. Koniec koncov, aj pomenovanie „biomatka” je toho dôkazom. 

kontaktné rodičovstvo

Čo je podľa teba hlavným cieľom tohto výchovného prístupu?

Hlavným cieľom by malo byť podľa môjho názoru predovšetkým napojenie sa na dieťa a jeho potreby, ktoré prostredníctvom toho cíti bezpodmienečnú lásku v akejkoľvek situácii. Vie, že sa na svojich rodičov môže kedykoľvek obrátiť a spoľahnúť a s takýmto pocitom prichádza na svet a trávi v ňom prvé dni, týždne, mesiace a roky. Cíti, že svet je vďaka prijatiu bezpečný priestor a toto nastavenie ho bude sprevádzať celý život.

Celý tento proces sa môže začať už vedomým tehotenstvom, potom pôrodom, keď si matka uvedomuje, že dieťa sa rodí samo prostredníctvom jej tela (a nie ako sa klasicky hovorí: odrodil ma ten a ten doktor), pokračuje sa do kontaktného a neskôr vnímavého a rešpektujúceho rodičovstva. 

Je dôležité si uvedomiť, že dieťa je dokonalá bytosť, ktorá má všetky predpoklady a zdroje sa rozvíjať, sama narodiť a prežiť v tomto svete, ak má svojho pravého sprievodcu (rodiča). Nepotrebuje byť vychovávaná, ako často počúvame. Jediný, kto potrebuje výchovu, je rodič sám.

Hneď ako si rodič uvedomí, že je to on sám, kto musí v rodičovstve na sebe pracovať, a nie dieťa, má spolovice vyhraté. Tá druhá polovica príde časom, prostredníctvom vedomej práce na sebe samom. Môžu nám v tom pomôcť knihy, online kurzy, príklad v iných rodičoch. Každý si už tú svoju cestu musí objaviť sám. 

Ktoré prvky a ako komponuješ do výchovy u vás doma ty? 

V podstate všetky. Hneď ako som sa dozvedela ako jednotlivé prvky pôsobia na vývoj a psychiku dieťaťa, aké benefity prinášajú a ako prehlbujú vzájomný vzťah, nechcela som nás ukrátiť ani o jeden z nich. Jeden z najkontroverznejších prvkov býva napríklad bezplienková komunikačná metóda.

Pri tomto názve som si sama spočiatku pomyslela, že to nebude pre mňa a určite nebudem toľko „vymýšľať”. Ale po prečítaní si knihy, kde som sa dozvedela, o čo vlastne ide a ako to funguje, ma moja zvedavosť premohla a musela som to vyskúšať hneď pri prvej dcére.

Prekvapení sme neboli len my dvaja s manželom, ale aj celé, spočiatku neveriace okolie. Rada by som ešte dodala, že názov bezplienkovej metódy je trochu nevhodne zvolený, keďže dieťa pri nej môže mať plienku ako poistku. Tak to bolo aj u nás. 

A čo ostatné prvky ako spoločné spanie, nosenie detí, dojčenie či bonding?

Spoločné spanie je ďalšia veľká téma, ktorá u málokoho nájde pochopenie. My sme si však napriek odhováraniu robili po svojom a som za to vďačná. Nosenie detí v šatke alebo nosiči dnes už, našťastie, nie je až také zriedkavé.

Ale množstvo rodičov sa stále stretne s otázkami, či sa bábätku nepoškodí chrbátik, „nezvykne si” na to a nebude chcieť chodiť a pod. Zabúda sa pritom, že ono je na svoju mamu zvyknuté od svojho počatia a bolo nosené deväť mesiacov ešte pred svojím narodením. A keď začne chodiť, pred nosiacimi pomôckami začne utekať. 

Dojčenie je veľmi zaujímavá téma. Spočiatku je ľuďom prirodzené, ak sa bábätko dojčí, ale po určitej dobe – väčšinou to začína šiestimi mesiacmi až rokom, sa už dojčenie zdá byť čudné, zvláštne a nepotrebné. Niektoré mamičky sa cítia nepríjemne a musia seba aj dieťa často obhajovať.

Čo sa týka bondingu pri a po pôrode, mala som šťastie, že som rodila v Rakúsku, kde sa bonding považuje za normálny. Celkovo pôrod prebiehal veľmi prirodzene, za čo určite vďačím aj za takmer bezproblémový začiatok dojčenia.

Kontaktné rodičovstvo je určite inšpiratívna a asi nikde nekončiaca téma. Čo bolo pre teba pri jeho zavádzaní najväčšou výzvou?

Najväčšou výzvou boli a sú pre mňa detské aj moje emócie. Nie je jednoduché počúvať a prizerať sa, ako naše dieťa plače, je smutné, hnevá sa. Najmä ak sme to my ako deti nezažili. Chce to nájsť tie správne slová alebo niekedy byť len ticho. Dnes je už známe, že emočný kvocient  (EQ) je pre život dôležitejší než inteligenčný (IQ) a na ňom sa dá pracovať už od útleho detstva. Vhodnou komunikáciou môžeme urobiť zázraky.

kontaktné rodičovstvo

Kto je Erika Bistrović? 

Erika je mama dvoch detičiek. Jej vášňou sú deti, ich emócie a fungovanie mozgu.

Ukazuje rodičom cestu, ako mať vďaka poznatkom z neurovied, kontaktného a vnímavého rodičovstva, láskyplný a harmonický vzťah so svojimi deťmi. Pre Eriku je rodičovstvo cesta. Cesta sebapoznania, ktorá nikdy nekončí. Zistila totiž, že môže deťom hovoriť, čo len chce, ale pokiaľ to sama nežije, jednoducho ju nebudú počúvať. A to najmä preto, že deti sú naše zrkadlá a do ich 6. roku sú ich emócie, správanie a konanie v drvivej väčšine odrazom zrkadlových neurónov.

Erika je presvedčená, že deti sa rodia ako čistý nepopísaný papier a je len na nás, ako sa naň podpíšeme a čo ich bude ovplyvňovať celý život. Jediné, čo potrebujú je bezpodmienečná láska, ktorú im my ako rodičia môžeme vždy nezištne ponúknuť. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: