Veronika Velez-Zuzulová: O francúzskych mamách, francúzskom manželovi a slovenskej výchove
Nepoznám rodinu, kde by spali deti s rodičmi v posteli, ako je bežné u nás. Už bábätká spia vo svojich izbičkách a toto som si od nich zobrala aj ja. Jul od troch mesiacov spinká sám.
Na konte má štyri olympiády, pódiové umiestnenia vo Svetovom pohári, je nositeľkou Krištáľového krídla. Bývalá zjazdová lyžiarka Veronika Velez-Zuzulová je jednou z najsympatickejších tvárí slovenského aj svetového športu. Pohotová a charizmatická. Taká bola na pretekoch, taká je aj v súkromí.
„Každý športovec sa musí pripraviť na to, že bude aj život „po“,“ hovorí Veronika a jedným dychom dodáva, že žiadna medaila jej nepriniesla toľko zadosťučinenia ako jej syn.
Ivana Gáborík: Dcéra nám priniesla do života RADOSŤ
Rozhovor s Veronikou Velez-Zuzulovou
Po náročných rokoch na svahoch si teraz vychutnávate rolu mamy. Syn Jul má dva a pol roka. Vytrvalosť, disciplína, pokora – to, čo vás naučil šport, využívate aj v rodičovskej „disciplíne“?
Som striktná, čo sa týka režimu, to je pravda. Denné spánky sú síce na ňom, keďže sme stále vonku a v teréne, ale večer o 19.00 už spí a so stravou to máme podobne nastavené. Tým, že som Jula nedojčila, ale kŕmila sušeným kozím mliekom, mohla som si to takto nastaviť už od narodenia. Ako som bola prísna na seba, tak aj na neho. Nie je to dieťa, ktoré sa hádže o zem, keď nie je po jeho vôli. Môžem však povedať, že som mala aj šťastie, je to dieťa za odmenu.
Obaja s manželom ste na svahu doma. Kedy stál Jul prvýkrát na lyžiach?
Prvýkrát v lete v Nórsku, koncom júla. Ťažko si zvykal na lyžiarky, ktoré sa mu veľmi nepozdávali. Ale na snehu je odmalička. Keď bol bábätko, skialpovala som s ním. V teplom fusaku spinkal v sánkach, v nosiči som sa bála, aby mu nebola zima. Teraz v jari, a to sa už veľmi teším, ho na skialp vezmem už v nosiči.
Žijete vo francúzskej dedinke Ayse, staráte sa aj o rodinnú reštauráciu. Znie to veľmi idylicky... Aký je život na francúzskom vidieku? Ste tam už doma?
Určitú časť roka si tam žijeme naozaj idylicky. Len ak sa nám podarí, že sme spolu – manžel trénuje, ja komentujem, sme totiž v priebehu roka rozbehaní. Leto je ale obdobím, keď sme spolu a venujeme sa viac aj našej rodinnej reštaurácii.
Nie je to stroj na peniaze, to vôbec nie. Občas vypomáhame, ak treba a naši zákazníci sa tešia, keď nás tam vidia a môžu sa s nami porozprávať. Môžem povedať, že sme sem zapadli, časť roka sme naozajstní dedinčania a zvykli sme si.
Veľa sa hovorí o francúzskej výchove. Francúzske mamy sa vraj nedajú vyčerpať materstvom – vnímate to tak vo svojom okolí, nalepilo sa aj na vás trochu toho francúzskeho nadhľadu pri výchove?
Áno, určite. Mamy to nepreháňajú. Vo Francúzsku sú napríklad deti od troch mesiacov v jasliach alebo s opatrovateľkami, mamy sa vracajú do práce. Deti vidia prakticky len cez víkend. Nepoznám rodinu, kde by spali deti s rodičmi v posteli, ako je bežné u nás. Už bábätká spia vo svojich izbičkách a toto som si od nich zobrala aj ja. Jul od troch mesiacov spinká sám.
Do jaslí som ho dala takmer vo dvoch rokoch. Nie však kvôli sebe, aby som ja potrebovala viac času, ale kvôli nemu. Žijeme na dedine, kde nemá veľa rovesníkov a aktivít pre deti. Chodí na tri dni v týždni do jasličiek a veľmi sa teší, deti mu chýbajú.
„Počkaj“ je vraj čarovné slovíčko francúzskych mám. My sme vyrastali a boli vychovávaní skôr princípom – „hneď som pri tebe“. Vnímate rozdiely, ako fungujú matky u nás a ako vo Francúzsku? Alebo je to trochu prifarbený mýtus?
Mamy celé dni pracujú a dieťa si vyzdvihnú večer z jaslí. Sú unavené a verím, že po celom dni v práci nemajú trpezlivosť a silu s nimi niečo riešiť. A čo sa týka stravy? Jul chodí do mikrojaslí – je ich tam šesť detí v jednom akoby byte so záhradou – nevaria im. Vo Francúzsku je sieť obchodov, ktoré vyrábajú pomerne kvalitné mrazené potraviny.
Francúzi považujú mrazené za najbezpečnejšie a tieto deťom v jasliam zohrejú na obed. Takže to nie je ako u nás, keď mamy vyvárajú, vymýšľajú, keď nechce toto, dostane iné. Oni sú odmalička vedené k tomu, aby zjedli, čo je pred nimi. Iné totiž nedostanú.
Ale treba povedať, že deťom chýba blízky vzťah s rodičom. Vidím to aj na tom, aký vzťah mám ja so svojimi rodičmi a aký má manžel. Ja by som nedokázala trojmesačné bábätko nechať v jasliach do večera. Vidím také aj v jasličkách, kam chodí Jul, ležia v postieľkach samy. To by asi naše mamy nedali.
Ale na Slovensku je napríklad materské mlieko celá veda. Ja sama som syna nedojčila. Pôrod som mala vyvolávaný kvôli zdravotným problémom a mlieko som nemala. Jul sa narodil na prelome 36. až 37. týždňa. Priložili mi ho na hrudník, ale o chvíľu ho už aj brali, lebo nevládal dýchať. Odviezli ho do inej nemocnice a nemohla som byť s ním. Možno ak by sa mi niekto po pôrode venoval a pomohol mi, išlo by to, ale Julovi dali fľašku a bolo vybavené.
Na druhej strane, moja kamarátka mala podobné problémy a rodila na Slovensku. Zbehlo sa k nej komando laktačných sestier a riešili to až nátlakovo, takže sa cítila vystresovaná. Ja som, na rozdiel od nej, netrpela výčitkami.
Dominika Kid Kovácsová: Verím tomu, že myšlienkami si tvoríme životy
Veronika, lyžiarsky šport sa ťahá celým vaším životom. Dokážete si predstaviť, že sa aj Jul bude venovať lyžiam profesionálne? Vy viete, koľko je za každými pretekmi, za každou medailou driny a odriekania...
Určite by som ho podporila. Šport je najlepšia škola života, dal mi viac ako ktorékoľvek štúdium. Ale nie sme premotivovaní rodičia, nevychovávame šampióna, ale šport – poviem to tvrdo – bude musieť robiť. Aby sa naučil režimu, disciplíne, že má v určitý čas prísť na tréning, pred zápasom sa vyspať a podobne. Nebude mať čas vymýšľať a nudiť sa.
S manželom sme sa bavili, že ho prihlásime na viac športov a uvidíme, kam ho to zaveje. Možno pôjde akademickou cestou, ktovie, to bude na ňom.
Zo svahov ste zakotvili v televíznom štúdiu, kde spolukomentujete lyžiarske preteky. Sledovať zjazdy našich lyžiarok, možno aj na rovnakých tratiach, ktoré ste jazdili vy – to musí dvíhať zo stoličky... Kde bolo viac adrenalínu?
Určite, keď som sama bola na tej druhej strane. V štúdiu je to pre mňa veľmi ľahké, lebo sa viem vžiť do toho, čo pretekárky cítia a ako vidia svah. Je to práca, ktorá ma síce baví, ale nebude trvať večne, nie je to úplne to, čo by som chcela robiť.
Uvedomila som si, že keď profesionálny športovec skončí, tak sa jeho život otočí. U mňa to tak bolo. V danom momente bolo pre mňa získať dobré umiestnenie na pretekoch to najdôležitejšie na svete, medaila najväčšou odmenou.
Rúcal sa mi svet, ak sa mi nedarilo. Teraz je mi to dosť vzdialené... Ani víťazstvo by ma nenaplnilo tak, ako prežívam teraz svoj život s dieťaťom. Hľadám sa, čo sa týka ďalšej aktivity. Možno sa budem na 100 percent venovať reštaurácii alebo vymyslím niečo ďalšie. Stereotyp by ma zabil. Na to nie som stavaná, ani zvyknutá. Uvidíme. Každý športovec sa musí pripraviť na to, že bude aj život „po“.
Veronika, je o vás známe, že ste pohodová, vtipná žena. Ešte počas aktívnej športovej kariéry ste často žartovali so súperkami, váš manžel v jednom z rozhovorov vyznal, že „Život s ňou nie je nikdy nudný.“ Čím kŕmite to slnko vo svoje duši? Ľudia z vás cítia dobrú energiu...
Neviem. Aj manžel mi hovorí, že ma málo vecí vytočí – na rozdiel od neho. (smiech) Keď mám problém, riešim ho a nehnevám sa zbytočne. Hľadám spôsoby, ako sa z toho dostať von. Možno je to tým, že nie som z bohatej rodiny, ale môj otec ma viedol k tomu, že nič nie je nemožné, ak človek do toho dá všetko. Preto sa cítim šťastná, nech robím čokoľvek.
Môj manžel musí robiť prácu, ktorá ho baví, inak by bol nešťastný. Ja si viem nájsť potešenie v čomkoľvek. Veď som umývala riady v našej reštaurácii, keď som nemala nič iné a ľudia sa aj čudovali, ale mne to vôbec neprekážalo. Nevidím veci negatívne, vždy majú aj druhú stranu. Možno preto sa cítim šťastne. Aj teraz.
Nerobíte jednoducho zo života drámu...
To teda vôbec nie.
Keď spomíname manžela, aký je ocko?
Túto zimu nám korona skomplikovala situáciu, netrávili sme veľa času spolu, takže som rada, že sezóna sa skončila a opäť budeme. Môj manžel je aktívny otec – bráva Jula na bicykel, prechádzky a podobne. Ja s ním kreslím, čítame si, také pasívnejšie veci. Je pravda, že keď bol Jul bábätko, staral sa skôr manžel o mňa, ako o neho. Teraz je to už iné.
Anna Jakab Rakovská: Dieťa vzťah preverí
Ako vyzerá domáca pohoda u Velez-Zuzulovcov? Hádam to nie je sledovanie lyžiarskych pretekov v papučiach, alebo áno? Čo spolu radi robíte?
Ak náhodou nemáme naozaj nič na práci, bývame blízko hôr, takže ideme tam. Už sa tešíme na jar, hory budú krásne. Jula do nosiča a ideme. Keď sme už unavení z aktivít, tak normálne ležíme pred televízorom a oddychujeme.
Jednu nohou ste stále na Slovensku, aj syna vychovávate dvojjazyčne. Ak by ste mohli z každej krajiny zobrať to naj, čo by ste mu chceli odovzdať?
Chcela by som, aby mal našu slovenskú povahu. Aby si išiel za svojím cieľom, aj keď ho to bude stáť veľa úsilia. Aby chcel a vedel tvrdo pracovať. No a z Francúzska? Keby bol z neho šarmantný romantik, to by som bola rada. (smiech)
Ste fanúšičkou svojho syna alebo skôr jeho trénerkou? Či z každého kúsok?
Trénerkou. Vo všetkom, čo robí, chcem, aby to robil dobre. Ja som síce jeho trénerka, ale Jul je môj veľký učiteľ.
Fotogaléria