Telesné tresty? Takto na ne reagujú deti...

Redakcia | 4. máj 2017

Vyskúšali ste vo výchove dieťaťa telesné tresty? Potom viete, že reakcia nie vždy zodpovedá zámeru, s akým dieťa trestáte.

Reakcie dieťaťa na rodičovské telesné tresty možno podľa viacerých odborných štúdií vplyvu telesných trestov na ďalší vývoj dieťaťa zhrnúť nasledovne:

Telesný trest prináša okamžitú poslušnosť, ktorá je však len krátkodobou poslušnosťou.

Prijatie hodnôt za vlastné – zvyčajne je skôr dosiahnuteľné výchovnými stratégiami rodičov, ktoré nevyužívajú mieru rodičovskej sily, podporujú voľbu i autonómiu a poskytujú vysvetlenia pre žiaduce formy správania.

Trest podporuje u dieťaťa pripisovanie správania externým faktorom, a nie vnútornej motivácii. Trest neučí deti o dôvodoch, prečo sa správne správať, nezahŕňa komunikáciu o účinkoch správania dieťaťa na druhých a môže učiť deti túžbe nebyť prichytený.

Agresivita – mnohé štúdie potvrdili spojenie fyzických trestov a zvýšenej fyzickej agresivity v neskoršom veku – telesný trest je modelom agresivity.

Rané zážitky fyzických trestov môžu modelovať a legitimizovať mnohé vzorce násilia v neskoršom živote dieťaťa, obzvlášť násilie v partnerských vzťahoch.

Kvalita vzťahu rodič–dieťa – narušenie tohto vzťahu je najväčším rizikom, ktoré fyzické tresty so sebou nesú.

Bolestivosť fyzických trestov môže vyvolávať pocity strachu, úzkosti a hnevu u detí, ak sú tieto emócie zovšeobecnené na rodiča – dieťa sa začne rodiča báť a vyhýbať sa mu – toto vyhýbanie môže narušiť väzby dôvery a blízkosti medzi rodičmi a deťmi.

Mentálne zdravie – kruté tresty sa spájajú s adolescentnými depresívnymi symptómami a úzkosťou – donucovacie metódy sú spájané so zníženým pocitom sebadôvery a asertivity a zvýšeným pocitom poníženia a bezmocnosti.

Delikventné, kriminálne a antisociálne správanie – história štúdií ukazuje výskyt telesných trestov v etiológii kriminálneho a antisociálneho správania.

Týranie, keď sú sami dospelí – a to vlastného dieťaťa alebo partnera (agresivita je vnímaná ako legitímna) . Vzniká presvedčenie že vonkajší svet je zodpovedný za moje správanie – ty si neposlušný, preto sa ja hnevám a musím ťa potrestať.

Stať sa obeťou fyzického týrania – ak sú fyzické tresty príliš časté alebo príliš tvrdé – výsledkom môže byť fyzické týranie – dve tretiny z reakcií rodičov bolo ich úsilie zmeniť správanie dieťaťa alebo „mu dať príučku“. To sú prípady, ktoré poznáme z Krimi novín.

Sme generácia detí, ktoré v detstve zažili telesné tresty – vo väčšej či menšej miere. Je na nás, či sme ochotní investovať energiu a čas do prerušenia tohto reťazca predávania vzorcov správania na ďalšiu generáciu – naše deti.

Má vo vašej výchove miesto telesný trest či „výchovná“ po zadku?

„Nikdy nehovor nikdy...“

Musím sa priznať, že ešte len pár mesiacmi som zaryto tvrdila, že svoju milovanú dcérku nikdy neudriem. Bola som veľkým odporcom fyzických trestov, čudovala som sa svojim kamarátkam, ako len môžu.

Ale ako sa vraví: „Nikdy nehovor nikdy!“ Dcérka má jeden a pol roka a je z nej poriadna šibalka, hotové „živé striebro“. Na svoj vek je veľmi vnímavá a rozumná a už na mňa pomaly začína skúšať, čo všetko si môže dovoliť.

Aj keď sa snažím najprv všetko „predýchať“ a až potom konať, niekedy sa jej „výchovná po zadku“ predsa len ujde. Je pravdou, že potom to ľutujem, čo by som nemala, lebo ozaj si to občas zaslúži a hneď ju stískam a objímam, lebo ma to mrzí.

Ako matka jednoducho neznesiem jej srdcervúci plač. Aj keď viem, že z výchovného hľadiska asi nerobím správne, ale nemôžem si pomôcť. Je to moje malé slniečko, ktoré mi robí deň krajším.

Majka

„Dieťaťu treba dávať najmä veľa lásky!“

Som toho názoru, že deti, zvlášť malé deti, by sa určite biť nemali, keďže si vôbec neuvedomujú následky svojho správania a konania, aj keď vedia, že robia asi niečo zlé.

Na druhej strane som matkou 2,5-ročného chlapčeka a som len človek. Niekedy ma tak dokáže vytočiť, že dostane jednu po zadočku, prípadne ho capnem po rúčke. Vôbec ho to však nezastaví, skôr rozzúri ešte viac.

U mňa väčšinou pomôže len krik, ale aj to sa cítim ako človek, ktorý si len dokazuje svoju silu voči malému bezbrannému človiečikovi. Neskôr aj tak vždy ľutujem svoje konanie a veľmi ma mrzí, ako som riešila určitú situáciu, ktorá sa dala zvládnuť možno len vysvetlením a pokojným hlasom, prípadne niekedy stačí len upozorniť a zbytočne sa nad správaním dieťaťa nerozrušovať.

Staršie deti už zase chápu viac a určite si nechajú viac vysvetliť, takže ani tu bitku neuznávam. Každý sa učí a dieťa treba v prvom rade správne usmerňovať a dávať mu veľa lásky. Ja verím, že z môjho synčeka vychovám slušného a empatického človeka.

Lenka

„Svoje deti nebijem!“

Mám kamarátky, ktoré svoje deti bijú za všetko možné aj nemožné, za známky, za roztrhnuté nohavice, za poznámku v škole. Ja svoje deti nebijem, veľmi som si ich priala, tešila som sa na ne, tak prečo by som ich mala biť, veď aj tak sa brániť nevedia.

Takto si nemusím svoju neschopnosť riešiť s nimi problémy rozhovorom, prípadne trestom – ako zakázaný počítač, nedobitý kredit na telefóne, zákaz vodenia kamarátov k nám domov – vybíjať na nich bitkou.

Deti mojich kamarátok sa boja chodiť domov, „strácajú“ žiacke knižky, boja sa každého rodičovské združenia, každej horšej známky ako je dvojka; s mojimi deťmi máme krásny vzťah, zdôverujú sa nám, chodia k nám po radu... a to nedostali po zadku za celý svoj život ani raz, jednoducho sme si s manželom povedali: Veľmi sme ich chceli, veľmi sme sa na nich tešili, veľmi ich ľúbime, tak ich predsa nebudeme biť...

Janka

Prečítajte si: 8 dôvodov, prečo telesné tresty vo výchove nepoužívať

„Opovrhujem rodičmi, ktorí použijú bitku.“

Veľmi dobrá otázka. Som mama jedného syna a čoskoro k nám pribudne ďalšie slniečko do rodiny. Syn má už 7 rokov, ale ešte od nás bitku ani raz nedostal.

Snažíme sa ho vychovávať tak, aby sme bitku použiť nemuseli. Zatiaľ sa nám to darí. Nie že by som sa chcela chváliť, že som dokonalá matka a mám dokonalé dieťa – to nie.

Samozrejme, že občas sa vyskytnú situácie, ktoré nemôžu ostať nepotrestané, ale nikdy sme to neriešili bitkou. Vždy, a som presvedčená, že oveľa viac a prospešnejšie, zaberie, keď mu len pekne dohovoríme, vysvetlíme, porozprávame sa a zvolíme trest – ako napríklad zakážeme mu niečo, čo rád robí, napr. pozerať rozprávky, neprečítam mu večer rozprávku na dobrú noc, nemôže si v obchode kúpiť sladkosť a podobne.

Zatiaľ to funguje – vždy si dobre rozmyslí, či niečo vyvedie. Bitkou by sme určite nič neriešili... dokonca priam opovrhujem rodičmi, ktorí bez problémov niekde v meste, v obchode či na ulici potrestajú svoje detičky bitkou pred ľuďmi, a pritom sa tvária, akí sú hrdinovia.

Prečítajte si: Jedna facka ešte nikomu neuškodila. Naozaj?!?

Gabriela Zelinková, šéfredaktorka časopisu MAMA a ja a riaditeľka vydavateľstva ORBIS IN:

Humor a dobrá nálada riešia problémy lepšie ako bitka

„Mám dvoch chlapcov a nikdy som ich nebila, ba nevedia ani čo je to tzv. „výchovná“. Starší má 12 rokov a zatiaľ sa javí ako slušný a citlivý chlapec, aj podľa názoru iných dospelých či učiteľov.

Mladší má 7 a tiež s ním nie sú väčšie problémy. Sú to inak normálne, živé deti a samozrejme, vedia ma nahnevať, ale ak sa dá, snažím sa situáciu riešiť s humorom.

Väčšina rodičovsko-detských sporov vznikne totiž z nepodstatných maličkostí, ktoré pri zlej nálade a nepochopení niektorej zo zúčastnených strán prerastú v mocenský boj kto z koho a keď rodičovi dôjdu argumenty, vyletí ruka...

Som presvedčená, že s humorom a dobrou náladou sa dá vyriešiť oveľa viac ako nervozitou, krikom a bitkou. Okrem toho často spolu diskutujeme a veľa vysvetľujem.

Ak príde naozaj veľmi vážny problém, riešim ho trestami typu zákaz počítača, to je pre dnešné deti vážny trest a pri jasnom vyjasnení si problému i dostatočne motivujúci k lepšiemu správaniu, neponižuje ich však ako facka či bitka. Myslím si, že ak dieťa bijeme, učíme ho, že biť slabších je úplne v poriadku.

Podľa mňa prvý jasný dôsledok pozitívnej výchovy je, že moji chlapci sa vzájomne nebijú, nerobia si fyzicky zle. Bijú sa iba v rámci srandy či hry, napríklad keď sa hrajú na bojovníkov kung-fu či ninjov.

Keď mladší vytočí staršieho (tak ako to len tí mladší vedia), ten ho neudrie, pretože nikdy nezažil, že fyzicky silnejší bije slabšieho z pozície moci a nepokladá to za bežné či normálne. Samozrejme, nie som žiadna dokonalá mama – a ani nemám ambície ňou byť, ale k mojim deťom pristupujem s úctou a som presvedčená, že oni si ma vážia tiež.“