8 dôvodov, prečo telesné tresty vo výchove nepoužívať

8 dôvodov, prečo telesné tresty vo výchove nepoužívať
19.4.2016 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

„Biť alebo nebiť?“ Pre niekoho je na túto otázku jednoznačná odpoveď – akýkoľvek fyzický atak voči dieťaťu odmieta. Sú však rodičia, ktorí túto problematiku vidia inou optikou a na „malej výchovnej“ nevidia nič zlé.

V žiadnom prípade nejde o kritiku rodičov, ani o kázanie, ako nikto nikdy nesmie dieťa udrieť, ale ani o bezchybný návod, ako sa dá vychovávať bez fyzických trestov.  Žiadny totiž neexistuje. Je to len a len na nás, čo svojim deťom v živote ponúkneme, kam ich rodičovskou výchovou nasmerujeme. V prípade fyzických trestov však stojí za to pouvažovať, či je skutočne nevyhnutné, aby sme ich používali...

1. Agresívne správanie dospelých je modelom pre agresívne správanie sa detí

Vezmime si konkrétny prípad mamičky, ktorá je neochvejne presvedčená, že „bitka“ do výchovy nevyhnutne patrí. Jej presvedčenie trvá do chvíle, kým nepristihne trojročnú dcérku biť svojho ročného bračeka.  Na otázku, prečo to robí, jej dcérka úprimne odpovedá:
 „Ja sa iba hrám na mamičku.“ Od tohto momentu si mama dobre rozmyslí, či svoje dieťa ešte niekedy udrie. Prečo asi?
Deti milujú napodobňovanie. S radosťou napodobňujú najmä tých, ktorých majú rady, koho si vážia, kto sa im páči. Vnímajú správanie ako vzor a veria, že je v absolútnom poriadku, keď robia všetko, čo robíme my. Ako rodičia by sme mali mať na pamäti, že vychovávame pre niekoho budúcu mamu, otca, manželku, alebo manžela. Je viac než pravdepodobné, že naše deti budú v dospelosti používať rovnaké výchovné metódy, aké sme používali my. Rodina je akýmsi „výcvikovým táborom“, kde ich vedome či nevedome učíme, ako zvládať konflikty. Štúdie ukazujú, že deti vychovávané v rodine bitkou, občasnou aj pravidelnou, častejšie používajú agresivitu pri prekonávaní konfliktných situácií v dospelom veku.
„Bitka“ v detstve je pre dieťa dôkazom, že je normálne, keď ľudia bijú ľudí, veľkí bijú malých a silnejší slabších. Deti si ľahko osvoja riešenie problému násilím, a pokiaľ je ich správanie riadené „výchovnou bitkou“, prenášajú si tento spôsob interakcie do ďalších vzťahov so súrodencami, rovesníkmi, s budúcim partnerom a svojimi potomkami.

2. Bitka znižuje sebavedomie dieťaťa  

Sebavedomie dieťaťa sa začína formovať na základe uvedomenia si, ako ho vidia ostatní,  predovšetkým rodičia. Dokonca aj v rodinách, kde vládne láskavá atmosféra a k bitke dochádza len výnimočne, dieťa telesným trestom dostáva mätúce signály pre pochopenie dôvodu, prečo bolo takýmto spôsobom potrestané. Milujúci rodičia sa od narodenia bábätka poctivo usilujú o rozvoj jeho osobnosti, vedome a postupne budujú jeho zdravé sebavedomie. Lenže potom dieťa nechtiac rozbije sklenený pohár, rodič ho v okamžitej reakcii „vyplatí“, z čoho si dieťa vydedukuje: Som zlý. Ani rodičovské objatie, zmierňujúce pocit previnenia po tomto treste, neodstráni žihadlo zapichnuté hlboko do formujúceho sa detského sebavedomia. Ešte dlho po objatí malý „previnilec“ cíti bitie vnútorne, aj navonok. Väčšina detí, ktoré sa dostanú do podobnej situácie, pri objatí s rodičom žiadajú o milosť. Hovoria si: „Keď objímem otca, už ma nebude biť.“ Ak sa však bitka opakuje znova a znova, psychika dieťaťa prijíma jasný signál: „Si slabý a bezbranný.“

3. Telesné tresty znižujú sebavedomie rodičov

Mnoho rodičov, ktorí bitkou alebo iným ponižujúcim spôsobom trestajú svoje deti, často ovládne pocit vlastného zlyhania. V hĺbke svojej duše cítia, že ich spôsob zabezpečenia disciplíny nie je správny. V zúfalstve, keď už nevedia ako svoje dieťa umravniť, použijú bitku, hrubý krik. Namiesto uspokojenia po „správnom“ zásahu ich ovládne bezmocnosť, spytovanie si vlastného svedomia. Jedna mamička vysvetľuje, prečo sa vzdala bitky ako výchovného prostriedku: „Áno, výpraskom na zadok som vyhrala bitku, ale vojnu som prehrala. Moje dieťa sa ma bojí a viem, že svojím konaním som stratila niečo vzácne a drahé.“ Telesné tresty úlohu rodičov degradujú. Byť prirodzenou autoritou znamená, že nám dieťa verí,  rešpektuje nás, ale nie, že z nás má strach. Trvalá autorita nemôže byť založená na strachu. Rodičia, ktorí opakovane používajú bitku na kontrolu správania detí, sa dostávajú do „loose-loose“, teda do dvojnásobnej „stratovej“ situácie. Tak, ako dieťa stráca rešpekt k rodičovi, tak rodič postupne stráca schopnosť riešiť problémové situácie iným spôsobom ako bitkou. Rodič v tomto prípade nemá dopredu premyslené, skúsenosťami testované stratégie, ako odvrátiť potenciálne „zlé“ správanie dieťaťa, takže nežiaduca neposlušnosť dieťaťa sa objavuje častejšie ako výzva k bitke. Takéto dieťa sa v detstve nenaučí rozvíjať vlastnú sebakontrolu. A nie svojím pričinením.

4. „Bitie“ môže viesť k týraniu

Malého drobca pri výchove začneme „trochu“ trestať. Dobre, je to naše rozhodnutie. Dokážeme však správne odhadnúť, kam by sme až nemali zájsť? Jednoduchý príklad. Batoľa sa všetečne naťahuje za zakázanou sklenenou vázou. Zľahka ho „ťapneme“ po ruke, aby sme mu pripomenuli, že sa vázy nesmie dotýkať. Malý to však urobí znovu, tak ho znovu „ťapneme“. Po krátkom stiahnutí ruky sa však opäť naťahuje za babičkinou cennou vázou. „Ťapneme“ ho po ruke trochu silnejšie. V tomto okamihu začíname hru, ktorá nemá víťaza. Zamenili sme problém dotýkania sa babičkinej vázy za súťaž, kto je silnejší. Vôľa nášho dieťaťa, alebo mamina ruka? Čo urobíme teraz? Budeme ho udierať silnejšie a silnejšie dovtedy, pokým mu bolesť nedovolí pokračovať v „zlom“ správaní? Nebezpečenstvo používania telesných trestov je v prvom rade v tom, že nemusíme dokázať odhadnúť prípustnú hranicu. Pokiaľ dieťa okamžite nereaguje, môže sa nám zdať, že treba použiť silnejšie „zbrane“. Zovrieme ruku v päsť, vezmeme varešku, vytiahneme opasok, pridáme na intenzite úderu? To, čo sa zdanlivo začalo tak nevinne, vyúsťuje do týrania. Telesné tresty totiž jednoznačne vytvárajú živnú pôdu pre týranie detí.

„Vychovať je ťažké, biť je ľahké.“ (A. I. Gercen)

5. Telesné tresty nezlepšujú správanie dieťaťa

Nejedna mamička si povzdychne: „Ako to, že čím viac ho potrestám, tým horšie sa správa?“ Telesné tresty správanie detí nezlepšujú, ale naopak, zhoršujú. Logicky vyvstáva otázka, prečo? Spomeňme si na základy dosahovania žiaduceho správania sa u detí. Dieťa, ktoré sa cíti dobre, aj dobre koná. Telesné tresty túto zásadu jasne podkopávajú. „Bité“ dieťa sa cíti vnútorne zle, je nepokojné, nevyrovnané, čo sa zákonite odráža v jeho správaní. Čím viac sa „zle“ správa, tým viac telesných trestov dostáva a o to viac sa horšie cíti. Správnou výchovou, najlepšie ako vieme, sa snažíme dosiahnuť, aby dieťa vedelo, prečo dostalo, čo urobilo zle, aby pocítilo ľútosť, ale aby stále verilo, že je stále osobnosťou, ktorá má svoju hodnotu a ktorú máme radi. Do akej miery je dieťa schopné túto našu snahu pochopiť a prijať, však vieme len ťažko odhadnúť...
Jedným z dôvodov neúčinnosti telesných trestov pri vytváraní vnútornej sebakontroly u dieťaťa je to, že v priebehu, a bezprostredne po „bitke“ je také zaujaté vnímaním nespravodlivosti fyzického trestu (alebo jeho neprimeranosťou), že v takej chvíli celkom zabudne na dôvod, pre ktorý bolo potrestané. S väčšími deťmi sa spravidla potom porozprávame, aby sme sa uistili, či sú si vedomé svojho prečinu. Dieťa väčšinou prikývne, ale pokiaľ nie je schopné vnútornej sebakontroly, trest sa míňa účinku a neexistuje záruka, že svoje „zlé“ správanie nezopakuje. Hovoriť, upozorňovať, varovať, vysvetľovať by sme mohli rovnako dobre – ak nie lepšie – aj bez bitky, čo si ale vyžaduje viacej času, úsilia, trpezlivosti a energie. A práve preto sú niektorí rodičia naklonení telesným trestom. Je to jednoduchšie.

6. Telesné tresty podporujú u detí zlosť  

Deti nemyslia tak racionálne ako dospelí, ale majú vrodený zmysel pre spravodlivosť. Ich normy sa odlišujú od noriem dospelých rodičov a tresty často vnímajú ako nespravodlivé. Je preto veľká pravdepodobnosť, že sa proti telesným trestom budú búriť viac, ako proti iným disciplinárnym technikám, výchovným metódam. Namiesto predpokladaného pochopenia, ktoré rodič očakáva, dôjde skôr k nahnevaniu sa dieťaťa. Pocit nespravodlivosti sa vystupňuje až do pocitu poníženia. Ak trest dieťa ponižuje, buď sa vzoprie, alebo sa uzatvorí. Aj keď sa môže zdať, že vďaka bitke sa bude obávať nežiaduce správanie opakovať, skutočným dôvodom obavy sa stane bitka.
Podľa výskumov v oblasti telesných trestov bolo zistené, že deti, ktorých správanie v priebehu detstva rodičia korigovali „bitkou“, sa môžu zdať navonok vyrovnané, ale ich vnútro skrýva nespracovaný hnev. Nesú si v sebe pocit narušenia ich osobnosti, často sa uchýlia k uzatvoreniu pred prostredím, ktoré k nim bolo nespravodlivé. Je pre ne ťažké dôverovať a stávajú sa necitlivými k okoliu, ktoré k nim bolo necitlivé.

7. Telesné tresty prinášajú späť zlé spomienky

Detské spomienky na bitku môžu zjazviť inak radostné scény detstva. Ľudia si automaticky pripomínajú skôr traumatické udalosti, ako tie príjemné. „Vyrastal som vo veľmi usporiadanej rodine, môžem povedať, v šťastnom domove,“ spomína známy americký lekár Sears, „ale občas som bol aj zaslúžene potrestaný. Mám v živej pamäti scény s vŕbovými prútikmi. Po mojom previnení ma dedko poslal do detskej izby a povedal mi, aby som si tam počkal na trest. Celkom živo si vybavujem, ako som ho pozoroval z okna, ako pomaly kráčal po trávniku, ako odtrhol prútik z vŕby a ako vošiel do mojej izby, kde ma potom vyplatil po zadku. Vŕbové prútiky boli evidentne účinným nástrojom, lebo rany pálili a mali na mňa dopad nielen fyzický, ale aj psychický. Nepamätám si konkrétne scény šťastia s takými podrobnosťami, ako si spomínam na scény s vŕbovými prútikmi...“
„Vždy som si myslel, že jeden z cieľov nás – rodičov, je zapísať do pamäti našich detí stovky, možno tisícky príjemných scén z detstva. Je prekvapujúce, ako nepríjemné spomienky na „bitku“ môžu zablokovať tie pozitívne,“ konštatuje svetovo uznávaný pediater Dr. Sears.  

8. Telesné tresty a bitka nefungujú

Mnohé štúdie poukazujú na neúčinnosť telesného trestu, ale žiadna nedokazuje jeho užitočnosť. Pediatrická a psychologická prax zaznamenáva skúsenosti tisícok rodín používajúcich telesné tresty s následným zistením, že nefungujú. Bitka nie je prospešná ani pre dieťa, ani pre rodičov. Telesné tresty nepodporujú dobré správanie, vytvárajú odcudzenie medzi rodičom a dieťaťom, čo prispieva aj k násilnej spoločnosti. Rodičia, ktorí sa spoliehajú na fyzický trest ako primárny spôsob zabezpečenia  disciplíny, len ťažko môžu preniknúť za obranný val, aby bližšie spoznali vlastné dieťa a boli schopní vybudovať si s ním lepší vzťah.
Pozoruhodné je, že vo viacpočetných rodinách sa telesný trest používa menej. So zvyšujúcim sa počtom detí narastá aj skúsenosť rodičov, ktorí postupne dôjdu k záveru, že bitka nie je dobrým výchovným prostriedkom a dokážu nájsť vhodné alternatívne metódy výchovy.