Zo života: Všetko je vraj v poriadku... nebolo

Kristína Majerová | 3. december 2020
Preeklampsia

Vraví sa, že tehotenstvo nie je choroba. Svoje o tom vie aj mamička žijúca kúsok za hranicami, ktorá stála na pokraji smrti – Karina Göndörová.

V decembri roku 2018 som sa dozvedela, že som tehotná. Keďže bolo pár dní pred Štedrým dňom, hneď som to využila. Priateľa pod stromčekom čakal tehotenský test. Boli sme neskutočne šťastní. Avšak len do momentu, kým mi veľa ľudí nezačalo hovoriť, že mám príliš veľké brucho.

Bola som v 3. mesiaci tehotenstva. Chodila som na pravidelné kontroly k lekárovi. Bola som pokojná, vravela som si, že všetko je v poriadku. Koniec koncov, tvrdil to aj doktor.

Bolelo ma celé telo, rýchlo som priberala...

Život v Rakúsku si veľa ľudí predstavuje dosť rozprávkovo. Aj o úrovni zdravotníctva panuje relatívne vysoká mienka. Ja viem povedať len o našej oblasti. Hainburg an der Donau rozhodne perfektnú zdravotnú starostlivosť neposkytuje, aspoň ja nemám dobrú skúsenosť.

Pred otehotnením som bola veľmi štíhla. Ručička na váhe ukazovala 45 kg. Zdalo sa mi divné, že som dokázala pribrať tak veľmi veľa. Zavodňovala som sa veľmi rýchlo, každý deň približne 1 kg naviac, neskôr aj 3 kg. Necítila som sa dobre. Bolelo ma celé telo, nohy, ruky, brucho... Bála som sa o bábätko.

Sama som bola operovaná na srdce a rozmýšľala som, či nemôže zdediť po mne nejakú srdcovú chybu, čo by sa mohlo skomplikovať už pri samotnom pôrode. Všetky testy počas tehotenstva  som podstúpila v Rakúsku. Výsledky boli negatívne, čo sa týkalo dieťatka. Moje výsledky však priaznivé neboli, preto som začala chodiť ku gynekológovi častejšie a neraz som skončila na pohotovosti.

Neraz som ako tehotná skončila na pohotovosti

Vždy som dostala odpoveď, že po tehotenstve bude zase všetko v poriadku. Vraj sa nemám čoho báť. Až som jeden večer skončila na pohotovosti s modrými nohami. Dýchanie sa mi stále viac zhoršovalo. Ďakujem Bohu, že tam bola doktorka, ktorá to nebrala naľahko a neodbila ma s tým, že je to normálne.

Trúfam si povedať, že mi zachránila život. Viac ako po mesiaci, čo nás prepustili z nemocnice, sme sa pani doktorke išli poďakovať s kyticou. Vždy jej budem za seba i za moje dieťa nesmierne vďačná.

Lekárka okamžite volala do nemocnice AKH Wien, oddelenie gynekológia, kde sú špecialisti na rizikové tehotenstvo. Hneď ma tam poslali. V nemocnici sme strávili mesiac. A vôbec som netušila, koľko tam budeme. Nikto mi to neoznámil. Môj stav bol natoľko kritický, že ani oni sami nevedeli.

Šok – preeklampsia

Až tam mi zistili tehotenskú chorobu „preeklampsia“. Vysoký tlak, opuchnuté nohy, rýchly tep srdca, u mňa aj malého. Môj gynekológ na to neprišiel pravdepodobne preto, že mi nevenoval pozornosť a starostlivosť tak, ako by mal a ignoroval moje slová. Používal zautomatizovanú odpoveď: „Všetko je v poriadku“. Zavodňovanie pripisoval letu a teplu. Ani raz to však poriadne neskontroloval. Ignoroval, žiaľ, aj ostatné príznaky. 

Okamžite si ma nechali v nemocnici. Všetko sa začalo intenzívne riešiť. Vysoký tlak, zavodnenie každým dňom viac a viac. Prešlo pár dní a ja som sa začala dusiť. Bola som ako veľký balón. Už len prasknúť. Respektíve, neprasknúť.

Z pôvodných predtehotenských 45 kg som skončila na 85 kg v 33. týždni tehotenstva. To je prírastok na hmotnosti presne 40 kg! Mala som urgentnú sekciu. Srdce mi zlyhávalo, nebolo na čo čakať. V ohrození života som bola ja aj môj syn, pretože nám obom bili srdiečka veľmi rýchlo. Keďže išlo o rozhodnutie z minúty na minútu, o psychickej príprave nemohla byť ani reč.

Spala som, keď ma zdravotná sestra zobudila so slovami: „Zavolajte manželovi, o hodinu ideme nato.“ Pôvodne bola sekcia plánovaná až na druhý deň. Manžel však prísť nestihol. Nakoniec som tomu bola aj rada, pretože to bolo ako z hororu a nechcela som, aby to videl.

Keď si spätne na to spomínam, prvé príznaky som začala pociťovať asi v 4. mesiaci tehotenstva. Hoci väčšinou začínajú od 20. týždňa, u mňa to bolo skôr. Ako dvojmesačná som bola operovaná na srdce, čo mohlo tomu tiež prispieť. Moje srdce tehotenstvo nezvládalo.

preeklampsia

Náš poklad Sebastian

Narodil sa nám zdravý synček Sebastian s mierami 43 cm a hmotnosťou 2 180 g. Bola som najšťastnejšia žena pod slnkom. Síce bol dva týždne v inkubátore, no od začiatku dýchal krásne sám. Je náš veľký bojovník. 

So mnou to veľmi ružové nebolo. Skončila som na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde ma museli oživovať. Dostala som aj transfúziu krvi. Ležala som tam týždeň. Úprimne, v živote mi nebolo horšie. Cítila som sa ako po ťažkej autonehode. Museli ma kŕmiť, umývať...  Až som si povedala, že stačilo.

Musím zabojovať aj ja. Túžila som vidieť syna. Svoju prosbu som predniesla sestričke. Bola veľmi ochotná a vyšla mi v ústrety. Zobrali ma na posteli aj s kyslíkom a takto napojená na všetky možné hadičky som išla pozrieť svojho Sebastianka.

V dojčení ma veľmi podporovala jedna jediná sestrička zo Slovenska. Odsávala som si mlieko a oni mu ho podávali. Keď mal tri dni, mohla som ho prvýkrát nakŕmiť aj ja.

Boj o môj život

Manžel počul, ako zdravotná sestra, ktorá sa o mňa starala, hovorila sestričke, ktorá mala na starosti Sebiho, že som na tom zle. Vraj aj z tohto dôvodu ma priviezli za malým. Manžel mi to, samozrejme, vtedy nepovedal. Bol to neskutočný a úžasný pocit, keď mi dali malého na hrudník. 

Momentálne má Sebastian už jeden rok. S manželom ho nevýslovne milujeme. Je veľmi šikovné dieťa. Ja musím chodiť každé tri mesiace na kontrolu so srdiečkom, nakoľko mi bolo povedané, že ešte pár hodín a prasklo by. Vôbec som si neuvedomovala, aké nebezpečenstvo mi hrozí, ani ma na to nikto neupozornil.  

Ako to prežíval manžel?

Tým, že nebol doma tak často (pracuje v zahraničí), videl zmeny viac ako ja alebo rodina. Zdalo sa mu divné, že vážim viac ako on, keďže predtým som bola polovica z neho. Bál sa o nás a stále ma posielal do nemocnice skontrolovať, či sme v poriadku. Neskôr ostal doma.

Chodieval za mnou do nemocnice a utešoval ma, keď som plakala. Po sekcii, po prevezení na jednotku intenzívnej starostlivosti, nespal celú noc. Úprimne, bál sa toho najhoršieho. Lekári mu totiž povedali, že syn je v poriadku, ale ja som na tom veľmi zle.

A čo ďalej? Viac detí mať nemôžem

Sebastian je náš poklad, talizman, diamant. Ja už nikdy nemôžem mať deti. Preeklampsia je choroba, ktorá sa vráti aj v ďalšom tehotenstve a moje srdce by to už určite nezvládlo. Podľa slov lekárov nemôžem mať dieťa ani teraz, ani o 10 či 15 rokov.

Čo je zaujímavé, už týždeň po pôrode som schudla 26 kg. Všetko to bola voda. Ďalšie kilogramy išli pomaly dole. Toto obdobie bolo pre nás všetkých, pre mňa, môjho manžela a moju rodinu veľmi náročné. Všetko sme však spolu zvládli a ja som im nesmierne vďačná. Obzvlášť ďakujem manželovi, že sa o nás stará s veľkou a obetavou láskou. Tato, ďakujeme Ti. 

Odkaz mamičkám

Ak sa necítite dobre, alebo tušíte, že niečo nie je v poriadku, nenechajte sa odbiť. Stojte si za svojím. Skúste navštíviť viacerých doktorov, aby ste si boli isté, že je všetko v poriadku. Ja som sa ospravedlnenia od svojho gynekológa nedočkala. Tváril sa, že všetko zvládol a nikde nepochybil. „Alles ist gut,“ bola aj tentokrát jeho odpoveď. Dnes mám už iného gynekológa.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: