Skutočný príbeh: Ako som sa stala mamou trojčiat
Odporučili mi – z lekárskeho hľadiska, nechať Simonku, takpovediac „napospas“, dožiť v brušku v prospech sestier.
Stačila jediná návšteva lekárky a pomerne hladký priebeh Miškinho tehotenstva visel na vlásku. V tej chvíli sa zdal maličkosťou aj stent, ktorý jej lekári zaviedli do obličky v 19. týždni tehotenstva kvôli tehotenstvu bez narkózy, len s použitím „náladovky“.
Aj krvácanie na začiatku druhého trimestra spôsobené nízko položenou placentou jedného z detí bolo len slabým odvarom toho, čo nasledovalo.
Skutočný príbeh: Dvakrát dvojičky? Mamy zvládnu veľa a ešte viac
Bojovala som o život každého jedného dieťatka
„V ten deň bol piatok a ja som mala čerstvo ukončený 29. tehotenský týždeň. Na kontrole ultrazvukom mi lekárka povedala, že Simonka sa už nemá dobre, bojuje o život a výrazne zaostáva za sestrami. Zavolala do vyšetrovne primára, prednostu a ešte ďalšieho odborníka, aby stav ešte raz spolu posúdili,“ spomína Miška na chvíľu, ktorá jej ešte aj dnes vháňa slzy do očí.
„Posadili si ma, aby mi oznámili, že mám dve možnosti. Keďže som ešte v nízkom štádiu tehotenstva, deti sú extrémne nezrelé a dve z troch sa majú dobre a krásne prosperujú. Odporučili mi – z lekárskeho hľadiska, nechať Simonku, takpovediac „napospas“, dožiť v brušku v prospech sestier. Lebo každý deň navyše v maternici je pre ne dôležitý. Veľmi som sa rozplakala, prišlo mi to hrozne surové a nefér, ako to vôbec mohli povedať,“ opisuje mladá mama. Aj keď túto možnosť okamžite zavrhla, ďalší možný scenár vychádzajúci z úst lekárov bol ešte horší.
„Vraj, ak si budem stáť za svojím, riskujem, že porodím tri poškodené deti – lebo je to NAOZAJ veľmi skorý týždeň a je vysoká pravdepodobnosť, že úplne v poriadku nebudú, ak sa narodia teraz, a tým pokazím život celej rodine, nielen nám piatim. A dve moje deti stále majú nádej na „normálny“ život.
Plakala som a krútila hlavou, ako mi vôbec môžu niečo také navrhovať. Druhou možnosťou bol teda pôrod v tomto skorom štádiu,“ vysvetľuje Miška možnosti, pred ktorými stála z minúty na minútu, pričom ani jedna nebola garanciou, že deti budú v poriadku.
Sofiina voľba
Ktorú z možností by ste si vybrali, ak by ste boli na mieste Mišky? Staviť všetko na to, aby mali dve z detí lepší štart do života a to tretie v podstate obetovať? Alebo by ste bojovali o život všetkých detí s vierou, že sa to nejak vyrieši? Miška v tom mala jasno od začiatku.
„Dohodli sme sa, že ma budú monitorovať dvakrát za deň a pokúsia sa tehotenstvo podržať aspoň týždeň – ukončený 30. týždeň tehotenstva je míľnikom v prenatálnom období. V ten deň som asi ani nespala, oči som si išla vyplakať, ale uverila som, že ešte aspoň ten týždeň vydržíme. Volala som s priateľom, ktorý mi bol obrovskou podporou.
Povedal vetu, ktorú si budem pamätať navždy: „Miška, neplač, že sa môže niečo podobné stať, sme vedeli od začiatku. Dáme im šancu všetkým trom, aby sa narodili a ako sa s tým popasujú, už bude na nich. O túto šancu ich ale neoberieme.“
Múdra rada od Miškinho partnera ju utvrdila v tom, že jej rozhodnutie je správne. Tehotenstvo s viacerčatami je vždy rizikové a miera rizika sa priamoúmerne zvyšuje s narastajúcim množstvom detí v matkinom bruchu. A pri trojčatách je to takmer pravidlom. Rovnako ako ich predčasné narodenie. Je však obrovský rozdiel v tom, či sa narodia v 30. alebo 36. týždni tehotenstva – keď sa prakticky považujú za donosené.
„Na druhý deň – v sobotu skoro ráno po mňa prišiel lekár, aby mi spravil kontrolné CTG vyšetrenie. Verila som, že sa stal cez noc nejaký zázrak, že sa Simonke polepšilo a so sestričkami ešte pobudne v brušku. Vyšetrenie trvalo veľmi dlho...
Ležala som na sále asi dve hodiny, prosila som sestričky o vodu, lebo som sa nestihla ani napiť, keď ma ráno lekár prišiel zavolať. A ony mi tú vodu nechceli dať. To už pre mňa mohol byť znak toho, že sa niečo deje. Ale nebol, znova som bola upätá na myšlienku, že to zvládneme a nebudem musieť porodiť tak skoro.“ No na to, čo nasledovalo potom, Miška pripravená nebola.
17. november - Medzinárodný deň predčasne narodených detí
Ideme rodiť? Prepadla ma panika
Všetko sa zbehlo neuveriteľne rýchlo. „Po 9. hodine ráno prišiel primár, pozrel do papierov, pokrútil hlavou a povedal, že to fakt nevyzerá dobre, ale že ešte urobí kontrolný ultrazvuk a odišiel. Prišiel o 10 minút. Znova pozrel na papiere z CTG a povedal: „Ideme rodiť!“
Prepadla ma strašná panika a cítila som sa úplne bezmocná. Všetci okolo mňa začali kmitať, zháňať anestéziológa a ja som tam len plakala a prosila sestričku, nech mi donesie mobil, že predsa musím zavolať domov, že rodím. Stihla som to.
„Janči, nie je to dobré, musím porodiť.“ „No dobre, sadám do auta a idem do Martina.“ Položil. Mne zatiaľ obväzovali nohy, ktoré sa mi celé triasli. Predo mnou stála sestrička, zrejme z neonatológie, ktorá hovorila: „Pán primár, nemôžete nám dať pol hodinu, nech sa na oddelení stihneme pripraviť?“ „Nemôžem, toľko času nemáme“... ako z filmu.
Bola som v šoku, bála som sa a hlavne – moja hlava akosi odmietala prijať všetko to, čo sa išlo diať,“ spomína Miška a jedným dychom dodáva: „Naozaj som bola presvedčená, že to zvládneme a vydržíme do 34. týždňa. No nezvládli sme,“ opisuje. Koniec tehotenstva znamenal pre tri maličké bábätká začiatok boja, ktorého výsledok si lekári netrúfali predpovedať.
Eliška, Paulínka a Simonka - moje bojovníčky
Je neuveriteľné, akú silu dala príroda bábätkám, ktoré sa o priestor v maminom brušku delia s ďalšími súrodencami. Boj, ktorý by predčasne narodené dieťatko z normálneho tehotenstva nemuselo prežiť, zvládajú viacerčatá tak, že prekvapení ostatnú aj neonatológovia s dlhoročnou praxou. Našťastie, bol to aj prípad našich trojčiat.
„Dievčatá sa narodili v 29. týždni + 2 dni s hmotnosťami Eliška 1 400 g, Paulínka 1 300 g a Simonka – naša najväčšia bojovníčka – mala 880 g. Po pôrode som sa na JIS spýtala lekára s obrovským strachom, ako sa majú moje dcéry. Povedal mi, že sa majú dobre, dýchajú samy, ventiláciu nepotrebujú a sú z ich životaschopnosti veľmi prekvapení. V tom momente mi spadol kameň zo srdca,“ opisuje chvíle nesmelej radosti trojmamina.
VOJTOVA METÓDA - s mojimi trojičkami urobila zázraky
Porodila som dve veľmi nezrelé a jedno extrémne nezrelé dieťa
„Takéto deti mávajú často problémy s trávením, vylučovaním, srdiečkom, krvácaním do mozgu. Na toto všetko ma upozorňovali. Ale, našťastie, nič z toho nebol náš prípad. Žiadne komplikácie sa nepridružili a za to každý deň ďakujem. Keď má človek dieťa (v mojom prípade deti) na neonatológii a vidí, aké rôzne bábätká tam ležia, až vtedy si uvedomí, po akom tenkom ľade kráča.
Stav sa môže zvrtnúť zo dňa na deň. Prežili sme tam desiatky malých víťazstiev, o ktorých rodičia donosených detí ani netušia. Oslavovali sme každú stovku pribratých gramov, každý mililiter navyše, ktorý strávili, každú plnú plienku. Fakt, naozaj. Tŕpla som a pot ma oblieval pri každom vyšetrení a srdce sa mi rozbúchalo vždy, keď ma doktor oslovil menom, že sa chce rozprávať. Pokiaľ dieťa nedosiahne termín pôrodu, nič nie je isté...“
„V nemocnici sme boli 9 týždňov a 4 dni. Už na druhý deň po pôrode sa mi spustilo mlieko, ktoré som si odsávala a nosila ho deťom. Záležalo mi na tom, aby ho bolo dosť. Dievčatká pomaly priberali, prospievali, po pár dňoch dali Elišku s Paulínkou spolu do inkubátora – z toho som mala obrovskú radosť. Všetko išlo ako po masle.
Moje baby robili radosť aj personálu, hovorili, že je to až neuveriteľné, ako dobre sa majú a ako krásne prosperujú vzhľadom na to, že boli tri a ako skoro sa narodili. A týmto by som chcela vysloviť obrovskú vďaku celej neonatologickej klinike v Martine, všetci do jedného sú úžasní, milí a dobrí ľudia, ktorí vedia vyjsť v ústrety, podporiť, keď treba a pomôcť. Rada na nich spomínam a s niektorými som dodnes v kontakte, posielam im fotky a videá dievčat,“ zdôrazňuje Miška.
„Spätne pociťujem obrovskú hrdosť na moje dievčatá, ako to zvládli. A s odstupom času som hrdá aj na seba –- na svoje telo, že sa s tým tak popasovalo a hoci deti „pustilo“ na svet priskoro, pomohlo im v lepšej adaptácii množstvom mlieka. To bol veľmi dôležitý bod pre začiatok.“
Verila som, že to zvládneme
Hoci mnohé mamičky spomínajú na svoje tehotenstvo ako na sled dní, ktoré prežili vyčerpané nad záchodovou misou, Miška hodnotí svoje obdobie s bruškom ako na jedno z najkrajších v živote.
„Dnes akoby som zabudla na trápenia, ktoré ho sprevádzali a zostali mi len tie krásne spomienky a myšlienky naň. Vlastne, v globále, patrila som do tej šťastnej skupiny žien, ktoré tehotenstvo prežívali bez akýchkoľvek negatívnych príznakov a na tie malé ťažkosti, ktoré sa mi vtedy prihodili, sa dnes už pozerám ako na malichernosti.
Bolo to síce psychicky náročné obdobie, ale za to krásne... Neviem, či sa o mňa ešte niekto bude niekedy starať tak, ako sa starali najbližší vtedy,“ usmieva sa. A všetkým mamám, ktoré predčasný pôrod zastihol nepripravené, odkazuje: „Musíte byť silné, plakať doma alebo na izbe, ale za detičkami musíte chodiť usmiate a plné síl – ony všetko cítia a nasávajú. Hlavne im musíte VERIŤ, že to zvládnu. Predčasniatka sú veľkí bojovníci, vedia sa so životom popasovať. Len treba počúvať svoj vnútorný hlas – materinský inštinkt. Aj keď je niekedy v rozpore so slovami lekárov. Keby som ho ja nepočúvla, dnes by som nebola mamou trojčiat,“ uzatvára Miška.
„Predčasniatka sú veľkí bojovníci, vedia sa so životom popasovať. Len treba počúvať svoj vnútorný hlas – materinský inštinkt. Aj keď je niekedy v rozpore so slovami lekárov. Keby som ho ja nepočúvla, dnes by som nebola mamou trojčiat.“
Mama trojičiek: TRI hodiny spánku nám museli stačiť
A čo bolo ďalej? O tom nabudúce...
Je to veru iná káva, keď sa z rodiny stane jedným tehotenstvom päťčlenná. Nie je to jednoduché, veď okrem kŕmenia, prebaľovania a uspávania bolo treba s dievčatami aj cvičiť rehabilitačné cviky a riešiť problémy, ktoré so sebou ich predčasné narodenie prinieslo. Ale o tom až nabudúce...