Tehotenstvo s cukrovkou: Porodila som päť detí
Som vďačná, že napriek mojej diagnóze boli všetky moje tehotenstvá v poriadku.
Diabetičkou som už 25 rokov... Za ten čas som priviedla na svet päť detí. Choroba sa stala súčasťou môjho života i našej rodiny. No nesklonila som pred ňou hlavu.
Som v rizikovej skupine
Mala som 19, keď som otehotnela po prvýkrát. Keď ma doktor v 20. týždni tehotenstva preradil do rizikovej poradne, spýtal sa ma, či to bolo plánované, pretože pri cukrovke je najlepšie otehotnieť čo najskôr, lebo neskôr sa to nemusí podariť. No, plánované to nebolo – otehotnela som hneď po strednej škole, počas ktorej som nebola veľmi zodpovedná a viac-menej som svoju cukrovku ,,flákala“. Aj moja diabetologička povedala, že pri mojej diagnóze by som mala mať maximálne dve deti, a to sekciou.
Tehotenstvo ma však zmenilo. Dávala som si veľký pozor na výsledky, pravidelne som jedla, chodila na prechádzky i na kontroly na diabetológiu a ku gynekológovi. Kontroly boli asi v rovnakej frekvencii ako u zdravých mamičiek, no sono mi robil takmer na každej poradni, hlavne ku koncu, aby sledoval hmotnosť bábätka a jeho životné funkcie.
Skutočný príbeh: Dvakrát dvojičky? Mamy zvládnu veľa a ešte viac
„Spočiatku som fungovala na inzulínových perách, neskôr som prešla na inzulínovú pumpu.“
Zaviedli mi ju v Národnom endokrinologickom ústave v Ľubochni. Postupne som sa s ňou naučila pracovať. Spočiatku som mávala stále hypoglykémie, teda nízky cukor a sladké mi šlo hore krkom, okolo 20. týždňa tehotenstva sa ale glykémie šplhali vysoko a inzulín som musela zvyšovať, hoci som nezvýšila prísun jedla. Okolo 34. týždňa mi hodnoty cukru začali opäť padať a inzulín sa veľmi znížil. Musela som porodiť čím skôr...
Bola som v 38. týždni, keď mi lekári začali pôrod vyvolávať
Našťastie, rodila som spontánne, „predpovedaná“ sekcia sa nekonala. Vďaka prístupu a starostlivosti mojej diabetologičky i gynekológa sa mi narodila krásna dcérka, s mierami 48 cm a 3 300 gramov. Maličká mala asi dva dni po pôrode sledované glykémie, keďže u detí diabetičiek je spočiatku glykémia braná, ako keby tiež mali cukrovku.
Kým mi nabehlo mlieko, bolo treba dcéru dokrmovať, aby sa jej cukor veľmi neznížil. Ešte bolo treba skontrolovať aj jej srdiečko, pretože aj to môže byť obalené tukom, no, našťastie, všetko bolo v poriadku. Vydýchla som si...
Aj ja som sa po pôrode rýchlo zotavila, len som si opäť musela znižovať inzulín, ešte takmer o polovicu oproti tomu, ako som si ho dávkovala pred pôrodom. Nakoniec som sa dostala do stavu, že som po pôrode mala nižšiu dávku inzulínu ako pred tehotenstvom, dokonca som mala aj o kilo menej, čo pripisujem tomu, že som bola v liečbe naozaj svedomitá, aby som neublížila bábätku.
„Odvtedy som rodila ešte štyrikrát a každé tehotenstvo bolo iné.“
Keď ich mám hodnotiť v rámci cukrovky, bolo to v podstate ako cez ,,kopirák“, čo sa klesania a stúpania hodnôt cukru týka, popôrodnej adaptácie mňa, či dieťatka. Len hmotnosť bola rôzna, tiež prístup lekárov a je pravda, že štvrté dieťa – dcérka, nebola vyvolávaná a narodila sa sama v 40. týždni tehotenstva.
Mala som aj iného gynekológa ako pri prvej dcérke, no, žiaľ, ja sama som ho musela upozorňovať na to, že potrebujem častejšie kontroly, soná a tiež rizikovú poradňu, do ktorej ma ani nepreradil...
Piate, posledné tehotenstvo, bolo prekvapením... Aj keď som si dávala veľký pozor, po 20. týždni, keď sa mi cukor začal zvyšovať (hoci som jedla veľmi málo), museli ísť hore aj dávky inzulínu a, nanešťastie, aj hmotnosť.
Bábätko bolo podľa sono najprv menšie, než sa čakalo na daný týždeň, no postupne, po 30. týždni, bolo väčšie a väčšie... Našťastie, po troch dňoch vyvolávačiek v 38. týždni sa pôrod zaobišiel opäť bez sekcie, ale synček meral 52 cm a vážil 4 100 gramov. Aj keď sa mi po 30. týždni výsledky ustálili a môj glykovaný hemoglobín (priemer výsledkov hladiny cukru za posledné tri mesiace) nebol síce najnižší, no vmestil sa do normy, nechápala som, prečo mal synček najvyššiu hmotnosť zo všetkých a rovnako moja nepekne vystúpila.
Možno to bolo aj tým, že som mala počas tohto tehotenstva veľa stresov, brala som aj magnézium kvôli tvrdnutiu bruška a nemohla som ani veľa chodiť. Do toho starostlivosť o deti mi tiež dávala zabrať. Čo je ale dôležité, okrem vyššej hmotnosti bol synček v poriadku a zdravý.
Skutočný príbeh: Cítila som bolesť počas sekcie
„Pravidelnosť a disciplína sú pri cukrovke základ.“
To, ako sa mi darilo držať chorobu na uzde pri prvom tehotenstve, bolo už pri ďalších ťažšie. Nedarilo sa mi jesť v presných intervaloch, občas som vynechala aj večeru. Hlavne počas druhého tehotenstva som prvé štyri mesiace jedla takmer iba zeleninu, ovocie a varené zemiaky, lebo mi zo všetkého bolo zle. No aj keď som mala malé prehrešky, vedela som si to skorigovať s dávkou inzulínu, i keď občas ,,vďaka“ hormónom si cukor robil, čo chcel... Nedala som však veľmi na rôzne chute (tehotné dobre poznajú), jedla som tak, aby som bábätkám ani sebe neublížila.
Na dodržiavanie pravidiel a zásad pri cukrovke dbám aj popri deťoch. Musím. Vďaka inzulínovej pumpe nemám problém s časmi pichania si inzulínu. A vďaka ochote a starostlivosti môjho partnera začínam aj pravidelne cvičiť, čo je pri cukrovke taktiež dôležité – pohyb, a to iný pohyb ako popri deťoch . Dokonca sa mi občas podarí zájsť aj na pedikúru (na ktorú ma partner pravidelne objednáva), keďže diabetici by si mali aj v tejto oblasti dávať veľký pozor.
„Získala som väčšiu pokoru...“
Cukrovka mi vzala, okrem plného zdravia, aj takú tú voľnosť a otvorenosť životu. A, žiaľ, hlavne v pracovnej sfére to nebudem mať také jednoduché. Mám aj obavy, či tu pre svoje deti budem dostatočne dlho... Tiež si plne uvedomujem, že narodiť sa pred sto rokmi a dostať túto chorobu – asi by som tu už nebola. Verím však, že medicína ide dopredu a možno sa raz podarí úplne vyliečiť aj toto ochorenie.
Ale nielen moje ochorenie, ale i choroby mojich blízkych mi dali ešte jedno – nádej a vieru v dobrých ľudí, lebo tých vie byť neskutočne veľa.
Skutočný príbeh: Môj Jahmari je zázrak
„Som vďačná, že napriek mojej diagnóze boli všetky moje tehotenstvá v poriadku.“
Viem, že to nie je samozrejmosť... Mám kamarátky, tiež diabetičky, u ktorých to také ružové nebolo a sú vďačné aspoň za jedno dieťa, alebo mali problém s otehotnením, ako to, vraj, pri cukrovke býva.
Myslím si, že môj príbeh vyvracia niektoré ,,mýty“ o tehotenstve s diabetom, minimálne tými sekciami, či rýchlosťou otehotnenia. Nechcem však túto tému zľahčovať, pretože si naozaj treba dobre premyslieť riziká, no osobne si myslím, že si to netreba pripúšťať do takej miery. Pri prvej dcérke som o rizikách nevedela nič, vôbec som sa nebála a myslela som len pozitívne. To som sa snažila preniesť aj do ďalších tehotenstiev a nepripúšťať si nič zlé.
Svoje zdravie a zdravie každého dieťatka som sa snažila ovplyvniť aspoň tým, čím som mohla – sebadisciplínou, kontrolovaním výsledkov a pravidelnými kontrolami u lekárov. Nedala som nič ani na reči, že ak mám cukrovku ja, budú ju mať aj moje deti. Nie je to pravda. Budúce mamičky-diabetičky, nebojte sa a nepripúšťajte si, čo sa môže stať. Držím vám všetkým palce!
- mamička Veronika -
Mamy, máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho na: redakcia@mamaaja.sk