Už teraz mi chýbaš, zlatko moje – aj keď si stále tu
Dnes som našla nemocničný náramok zo dňa, kedy si sa narodil. Vložila som si ho do dlane a došlo mi to – čas je neúprosný. Toľko čakáme, kým deti vyrastú a keď sa to stane, sme prekvapení, kedy sa to stalo.
Už teraz mi chýbaš
Zdá sa mi vtipné na to myslieť, keď sedíš priamo predo mnou. Ale nie je to tak dávno, čo si vôbec nevedel sedieť. Naučil si sa to, podobne ako všetko ostatné – plaziť sa a chodiť, behať a skákať. A hrať futbal, tancovať a liezť...
Kedysi si ma tak veľmi potreboval. Uprostred noci si plakal, a aj keď som sa sťažovala, vždy som ťa s láskou pritúlila, nakŕmila a upokojila. Pripadalo mi to ako večnosť, kým si prespal celú noc, ale keď si na to spätne spomeniem, zdá sa mi to ako len krátky okamih v mojom živote. Čas je zvláštna vec.
Viac detí už mať nebudem, preto si ťa hýčkam
Už teraz mi chýbaš
Ako mi môžeš chýbať? Nie si preč. Och, ale prichádza to. Hneď za rohom sú halloweenske večierky namiesto vyrezávania tekvíc, silvestrovská chata s priateľmi namiesto popíjania jablčného muštu v pyžame.
Už teraz mi chýbaš
Vyliezť mi do náručia a nechať sa doniesť do postele už nebude možné. Namiesto kostýmu na karneval budeš zháňaš tenisky na diskotéku a o chvíľu oblek na maturitu. A potom možno na svadbu.
Od začiatku som vedela, že sa budeš vzďaľovať. Chcela som, aby si rástol. Ale netušila som, ako ma to súčasne poteší aj roztrhá na kusy. Rodičovstvo je plné týchto paradoxov. Deň sa môže zdať dlhý ako rok a rok môže prejsť mihnutím oka. Povie vám to každý, koho stretnete... od starých dám, s ktorými stojíte v rade v potravinách, cez kolegyne, až po susedku, ktorá so svojím tínedžerom nakupuje džínsy.
Rodičovská dilema: Chcem ďalšie dieťa, muž nie
"Ubehne to tak rýchlo."
Túto vetu som počula tak často a usmievala sa cez zaťaté zuby, keď som pozorovala, ako olizuješ rukoväť nákupného košíka. Nedočkavo som na to čakala, keď som odpočítavala minúty do tvojho zdriemnutia a hodiny do spania.
Už teraz mi chýbaš
Takže dnes večer, keď si spal, som išla do tvojej izby a spočítala ti pehy. Jemne som si zaplietla prsty do tvojich kučier. Počúvala som ako dýchaš. Sedela som vedľa tvojej postele a snažila som sa ťa stretnúť v tvojich snoch. Smiali sme sa a spievali hlúpymi hlasmi, jedli sme veľa zmrzliny a išli sme do parku...
Držala som v dlani nájdený nemocničný náramok s údajmi o tvojom narodení a do ucha ti zašepkala: "Milujem ťa, už teraz mi chýbaš, zlatko moje."