Tri veci, ktoré ma korona naučila na dedine
Odišli sme na vidiek. Zn. Na NEVIEMAKODLHO.
To rozhodnutie padlo nečakane rýchlo – tak ako prišla korona do našich životov. Mohli sme buď trčať zavretí v 3-izbovom panelákovom byte s 3 malými deťmi v predškolskom veku alebo odísť na vidiek do starorodičovského domu.
Detská izba s kopou hračiek prestala byť významná v porovnaní s dvorom a okolitou prírodou. Otvorila som obrovský kufor a začala baliť. Zn. Na NEVIEMAKODLHO.
Návrat k sebe: Ako z KRÍZY vyrásť silnejší
Režim a jeho význam v našich životoch
Máme 4 ročné obdobia, deň a noc, mesačný cyklus ženy... a potom ešte svoju rannú a póóbednú kávu, sobotnú vaňu, nedeľný kostol, predspánkové čítanie a Baby Šéfa na Netflixe.
Po príchode kvietkovaného vírusu z dokonalo obrúsených a vypracovaných denných rituálov nezostal kameň na kameni. Ostal len chaos v každodenných činnostiach a vnútorný kompas väčšiny matiek, ktorý prepočítaval, kedy táto apokalypsa skončí. V našej rodine to nebolo inak.
Po niekoľkých dňoch interne vyhodnotených ako dovolenka sa deti pomaly začali pýtať, kedy už pôjdeme domov. Tak ako mne žalostne chýbala vaňa a voľný čas v nej; im chýbal kolektív, detské kútiky, krúžky a organizácia času, ktorá by bola naozaj Zorganizovaná. Moje deti sa nevedeli nudiť a flákať na dvore.
Čakali na svoju dopamínovú injekciu vo forme prehlásenia : „Ideme robiť toto alebo tamto“. Vždy, keď som niečo musela robiť ja zahrali si spoločne hru: Ako mamu dostať do zúfalstva. Lenže variť sa musí a oni časom začali pomáhať.
Dni plynuli a dokonca aj na novom pôsobisku dostali poriadok a štruktúru. Neviem presne kedy a ako som si uvedomila, že denne zrazu opakujeme to isté v presne určený čas.
Život s batoľaťom: Rutina vám uľahčí život
Že nám síce TRVÁ hodiny, kým sú pozapletané všetky copčeky ale nikomu to nevadí, lebo veď nič iné nie je na práci...Že okolo desiatej blneme na dvore, keď bijú zvony ideme jesť a póbede ideme do lesa. Že tu viac ako doma vidieť hru svetla a tmy a že v tej tme bolo vidieť hviezdy prinášajúce nádej.
Zrazu som si uvedomila, že režim nám dáva istotu a bezpečie. A aj keď sme prepli na núdzový stav, režim bol a je v našich životoch nesmierne potrebný.
Digitálny detox alebo zbohom Phubbing
„Mamiiiiiiiiii“ vytrhol ma po neviem koľkí krát hlas mojej dcéry od neuvedomelého scrollovania na Facebooku. Veď som len chcela ani neviem čo a svet sa mi stratil z dohľadu. Čo bolo horšie, pozrela som na ocka oproti a robil presne to isté. Vyhľadával informácie o tom hnusnom víruse, čo nás sem dostal. „A dosť“ povedala som si sama pre seba. Ak tu už mám byť zavretá so svojimi deťmi, tak tu pre ne aj naozaj musím byť.
Ak ste o tom slove ešte náhodou nepočuli Phubbing je ignorovanie vášho spoločníka (dieťaťa, manžela, kamošky na káve) kvôli tomu, že vašu pozornosť pohlcuje niečo nesmierne zaujímavé na vašom smartphone. Je to novodobá choroba, ktorej najvážnejšie dôsledky znášajú najmä dnešné deti. Nevedia, či ich rodičia pracujú, relaxujú alebo hľadajú aktivity do karantény. Jediné, čo vedia je, že tak žiadanú pozornosť svojich rodičov, nemajú.
To, že s tým musíme niečo urobiť aj v našej rodine som vedela už dlhšie, ale na to AKO, som prišla až na dedine. Keďže deň začal mať štruktúru, vyskytli sa ostrovčeky času, ktoré boli len a len pre mňa. Cítila som, že ak chcem tráviť čas na svojej „dátovej krabičke“ (musím priznať, že vyhľadávanie zbytočností a virtuálny odchod z miesta bol pre mňa aj žiadaným únikom z reality) musím to začať robiť vo vopred stanovenom čas.
Tým, že tento čas bol aj obmedzený, celé to vypálilo ako oblažujúci digitálny detox. Ak chcete opäť začuť šum stromov a všimnúť si slimáka na prechádzke, vyskúšajte toto magické prestrihnutie kábla aj vy.
Vyzleč si tie tepláky!
Aj napriek tomu, že som náš denný režim, pravidlá a stravovacie návyky vyšperkovala do diamantova, stále so mnou nebolo niečo v poriadku. Cítila som sa nesvoja - vnútri aj vonku. Pochopila som, keď som sa jedného – pre mňa veľmi smutného – dňa pozrela kriticky do zrkadla. Ak dovolíte, nebudem tu nepekne poukazovať na svoje šediny, vyťahané tričká a tepláky. Chcem sa skôr spolu s Vami zamyslieť nad zmysluplnosťou udržiavania všetkého krásneho na nás – ženách.
Nad tým, ako si už „pramatka Eva“ vyrobila hrebeň z kúska dreva alebo prečo sa princezné týždne olejovali predtým ako predstúpili pred kráľa. Nad tým, že nech sú ženy akokoľvek zaplavené povinnosťami, zachovanie dobrého vzhľadu, je pre ne životne dôležitou úlohou. V karanténe som nevidela nikoho iného okrem svojej najbližšej rodiny. Môj muž ma už videl na tisíc neupravených spôsobov a predsa! Bolo pre mňa dôležité byť upravená – pre neho, pre seba, pre svet.
A hoc ten svet ma už nepotreboval s rúžom na perách – ja som ho po dvoch týždňoch opäť vytiahla. Musela som, aby som sa znova stala „krásnou“.
Dieťa vám NIKDY nenahradí partnera
Toto sú moje tri poznania zo života v karanténe
Že nech je noc akákoľvek dlhá, príde po nej deň.
Že treba mobil odložiť do zásuvky a vytiahnuť z neho voňavku a rúž.
A že aj keď bol tento „slow-life“ nesmierne osviežujúci, nebol môj.
Verím, že na tieto tri veci nezabudnem ani vtedy, keď budeme opäť žiť v plnej rýchlosti.