Partneri po rokoch: Hodíme sa ešte k sebe, miláčik?
Najprv ideme do vzťahu s tým, že na toto sme celý život čakali a tento človek je úplne stvorený pre nás... A o dva roky si položíme tú skľučujúcu otázku: Hodíme sa vôbec k sebe?
Vzťahy sa vyvíjajú a menia, ako všetko okolo nás, tak je úplne prirodzené, že aj z idylického spojenia dvoch ľudí sa vykľuje niečo, čo v slabej chvíli spochybníme. Hm, a možno aj v menej slabej chvíli. Možno aj za normálnych okolností a definitívne. Je to ale skutočne tak, že sa k sebe nehodíme?
Psychológ Ján Záskalan: Vírus napadol aj mnohé manželstvá
Hovorí sa, že dva roky sú vo vzťahu kritické
A vyzerá to tak, že na tom niečo bude. Doktor Steven Stosny ( ext. zdroj Steven Stosny), ktorý sa špecializuje na zvládanie hnevu a problémy vo vzťahoch tvrdí, že každý vzťah si prejde obdobím, keď sa temperamenty dvoch ľudí zrazia. Vraj to začína približne desať mesiacov po tom, ako dvaja spolu začnú bývať, a vedie to ku kríze v druhom roku. Ak to pár nezmanažuje dobre, ich vzťah bude do štyroch rokov vážne naštrbený.
Toto znie ako niečo, čomu by ste sa chceli vyhnúť. Lenže presne to sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedá. Každý sme nejaký, každý máme svoje silné a slabé stránky. Vstúpime do vzťahu s človekom, ktorý je tiež nejaký a tiež má svoje silné a slabé stránky. Môžu byť podobné ako tie naše, alebo úplne odlišné. Stretu temperamentov to nebráni.
„Minule som sa zamýšľala nad tým, či je pravda, že sa protiklady priťahujú,” povedala 36-ročná Hana. Extrovertná, večne vtipkujúca a entuziastická sangvinička, aktívna a charizmatická žena, ktorá je rada v dave a na koncertoch večne skončí rovno v kotli pod pódiom. Jej tichý muž, ktorý natoľko nemá rád zoskupovanie sa ľudí, že nedokáže ani hrať kolektívne športy, ju v tom kotli veľmi nerád sprevádza. „Mala som obdobie, keď som si myslela, že my dvaja jednoducho nie sme kompatibilní,” začína svoje rozprávanie.
Vrana k vrane sadá?
To, že protiklady sa priťahujú, je starý známy názor, ktorý sa pretláča vždy, keď sa to niekomu hodí. Keď sa to nehodí, tak sa povie, že vrana k vrane sadá. Lebo to je rovnako starý a známy názor, ktorý sa dá použiť, keď to situácia vyžaduje. Ktoré z toho je pravda? Môže žiť flegmatik s choleričkou? Sangvinička s melancholikom? Extrovertka s introvertom? A keď bude žiť introvertka s introvertom a flegmatička s flegmatikom, nebudú tam žiadne konflikty?
Ani jeden z tých dvoch starých známych názorov neplatí, myslí si Kyle Benson (ext. zdroj Kyle Benson), ktorý roky pomáha párom zvládnuť ich konfliktné obdobie. Ak sú dvaja jeden ako druhý, čo teda je extrémne výnimočná situácia, nedopĺňajú sa a nemajú si čo navzájom ponúknuť. Takisto môžu skĺznuť do konfliktov ako páry, v ktorých sú partneri každý úplne iný. Napríklad dvaja melancholici sa budú podporovať v negatívnom zmýšľaní. Dvaja cholerici budú po sebe vrieskať a súperiť o to, kto vyhrá. Dvaja sangvinici budú natoľko zamestnaní svojimi aktivitami v spoločnosti, že zabudnú jeden na druhého. A dvaja flegmatici? Tí sa nikam nepotiahnu.
Ak je každý úplne iný, samozrejme, že medzi nimi taktiež vznikajú konflikty. Jednak to úplne bez konfliktu jednoducho nejde, a jednak rozdielnosti v povahách môžu prirodzene naštrbiť naše idylické vnímanie vzťahu. „Lenže my sme totálne rozdielni,” zareagovala Hana. „Nie, že sa trochu v niečom líšime. My sme totálne odlišní.” Aj to sa stáva. Ale ako radí Benson, skúste si spomenúť na začiatok vášho vzťahu. Prečo ste sa zamilovali? Ako ste toho človeka vnímali? Vnímali ste to, čo vás dnes rozčuľuje, ako niečo roztomilé? Pretože presne toto sa v priebehu času vo vzťahoch normálne stáva.
Mení manželstvo naše osobnosti?
Taký bol vtedy milý...
Hana sa snažila loviť v pamäti. Keď sa s mužom dali dokopy, zdalo sa jej, že je pre ňu skvelý spoločník. „On toho veľa nenahovorí a vždy ma počúval, keď som ja rozprávala. A ja teda rozprávam rada,” usmieva sa. „Mala som pocit, že mu robím službu, keď som ho ťahala po večierkoch, koncertoch a návštevách, lebo bezo mňa by nemal žiadny život, sedel by doma, a aj mi to sám povedal, že je rád, že to pre neho robím.”
„Ja som dosť aktívna a rada behám kade-tade. Keď mi napadlo ísť na nejaký výlet, on to vždy potichu domyslel – ako sa tam napríklad dostaneme,” pokračuje. „A držal ma pri zemi. Som impulzívna a potrebujem občas zabrzdiť. Napríklad keď som dostala parádny nápad, aby sme sa presťahovali do jedného domu úplne na samote pri lese. Vôbec som v tom nevidela komplikácie, len dokonalý život v prírode. Môj muž mi povedal: „brzdi“. Nie je tam lekár, obchod ani škola pre naše deti, a pripomenul mi, ako neznášam hmyz a bojím sa hadov. Mal pravdu. Bez neho by som sa tam presťahovala a po dvoch týždňoch by mi tam všetko prekážalo.”
Pár by mal byť tím. V tíme tiež bývajú ľudia, ktorí sú rozdielni a každý vie robiť niečo iné. Niektorí sú v útoku a niektorí v obrane. Niektorí robia štatistiky a niektorí kvalitatívnu analýzu. Niektorí miesia cesto a niektorí pečú chlieb. Aj manželský pár je v podstate tím dvoch ľudí, ktorí by sa mali dopĺňať a pomáhať si. Jeden vie niečo, druhý vie niečo iné. Ako ukázala aj Hana, jej introvertný muž ju drží pri zemi, zatiaľ čo ona jeho ťahá k oblakom. Ak sa im podarí nájsť rovnováhu, budú dokonalý tím.
Manželstvo po rokoch: Oživí ho SEX?
Zmenil sa náš pohľad, nie partner
To, čo nás na začiatku na partnerovi priťahovalo, nám neskôr začne ísť na nervy. To, že Hana svojmu mužovi zapĺňala diár večierkami, sa mu zo začiatku zdalo skvelé, lebo ho vytiahla medzi ľudí a oživila jeho znudený svet. Lenže potom ho to unavilo a chcel si radšej doma oddýchnuť, niečo si prečítať alebo maľovať, zatiaľ čo Hana neúnavne plánovala večierky.
Spočiatku sa jej páčilo, ako môže rozprávať a rozprávať, a jej muž ju zaujato počúva a nesnaží sa ukradnúť jej slovo. Lenže po čase to začala vnímať tak, že ho to nezaujíma, nemá jej čo povedať a je príliš uzavretý na to, aby sa jej aspoň trochu otvoril. Je zaujímavé sa na vzťah dvoch ľudí pozrieť z takého dlhodobého hľadiska a porovnať si to v čase, pretože na tom krásne vidieť, že sa nezmenili tí ľudia, ale zmenil sa ich pohľad na toho druhého.
Stáva sa to bežne
Príklady? Máme zopár zo života:
Martina, 32 rokov:
„Môj manžel je úplný flegmatik. Všetko mu je ukradnuté. Na začiatku vzťahu ma to fascinovalo. Zdal sa mi taký easy going, otvorený svetu, všetko bolo v pohode, nič ho nerozčúlilo, bol taký cool. Neskôr mi to začalo prekážať. Zdalo sa mi, že na nič nemá názor, len sa tak laxne a pasívne vezie s udalosťami. Išiel mi ten nezáujem na nervy.“
Iveta, 34 rokov:
„Môj partner je vorkoholik, veľa pracuje. Na začiatku sa mi to zdalo doslova sexy, ako z nejakého filmu. Chlap v obleku, neustále zaneprázdnený. Po čase mi začalo vadiť, že na mňa nemá čas. Viem, že to bol ten istý človek, len moje očakávania sa zmenili. Našli sme si párového poradcu a naučili sme sa pripravovať si spoločný kalendár, aby sme mali čas jeden na druhého, a aby on mohol aj pracovať. Funguje to. Kompromis bol fajn.“
Jana, 41 rokov:
„Silno prežívam emócie, aj pozitívne, aj negatívne. Keď sa teším, tak nahlas. Keď sa hnevám, tak nahlas. Môj muž je, naopak, totálne pokojný. Sám mi na začiatku vzťahu tvrdil, že ho moja povaha baví. Ja som v ňom zase cítila takú oporu, keďže bol vždy taký pokojný. Aj dosť submisívny, večne mi ustúpil, a to ja som dosť asertívna. Potom sa to však začalo meniť. Jemu išli moje výkyvy nálad na nervy. Mňa vytáčalo, že nie je iniciatívny a nechá si odo mňa diktovať. Nezapracovali sme na tom. Už dva roky sme rozvedení.“
Dá sa s tým niečo urobiť?
Je naivné myslieť si, že nájdeme niekoho, kto nám bude stopercentne vyhovovať a nikdy sa to nezmení. Samozrejme, existujú rozdiely, s ktorými sa nedá nič robiť, a vzťahy, ktoré jednoducho nikdy nebudú fungovať. Vtedy je zbytočné zostávať a naťahovať trápenie. Ale ak sa dá na vzťahu zapracovať, ak sme do neho išli s láskou a nadšením, tak tá láska a nadšenie tam niekde asi budú. Treba hľadať.
Benson radí o všetkom sa otvorene rozprávať. Nemáme sa snažiť jeden druhého meniť, lebo to nie je z dlhodobého hľadiska udržateľné riešenie. Vorkoholik bude vždy veľa pracovať a introvert bude vždy potrebovať chvíľku sám pre seba. Dôležité je si povedať, čo od seba navzájom potrebujeme. Povedať si to bez vyčítania a kriku, ale s cieľom nájsť riešenie.
Ak obaja chcú zostať vo vzťahu, tak sa to dá. Ak sú obaja ochotní si navzájom vychádzať v ústrety a robiť niečo pre to, aby ten druhý bol šťastný, tak to fungovať bude, aj keď sú dvaja vo vzťahu každý úplne, ale úplne iný. Riešenie teda obsahuje len dve slová: otvorená komunikácia.
Je naivné myslieť si, že nájdeme niekoho, kto nám bude stopercentne vyhovovať a nikdy sa to nezmení.