Naučte sa správne komunikovať: Umenie počúvať

komunikácia, umenie počúvať, počuť
9.12.2017 v kategórii Mama, autor PhDr. Gabriela Kanalašová, foto: istockphoto.com

Umenie počúvať je jedným z predpokladov efektívnej komunikácie, aj keď si to často neuvedomujeme a nevenujeme mu pozornosť. Nemusíme pri ňom hovoriť, ale naopak počúvať. No nie hocijako, ale efektívne. Prečo je efektívne počúvanie pri komunikácii také dôležité?

Prečo je efektívne počúvanie pri komunikácii také dôležité?

Vedci zistili, že 70% času, kedy bdieme, komunikujeme, z čoho 33% času strávime rozprávaním a až 42% času počúvaním. Počúvanie teda nie je iba vnímanie slov, ale tiež udržanie pozornosti, sledovanie mimiky, gestiky, pohľadov očí, nachádzanie odpovedí, formulovanie otázok či vedieť, kedy ostať ticho.

Efektívnym počúvaním dávame najavo druhým úctu, uznávame ich, šetrí čas, pomáha vycítiť reakcie druhých ľudí. Napriek tomu umeniu počúvať nevenujeme v rámci komunikácie dostatočnú pozornosť a mnohí komunikujúci efektívne počúvať nevedia. No nič nie je stratené, schopnosti efektívneho počúvania sa dá naučiť.

V prvom rade si musíme uvedomiť, že počuť a počúvať nie je to isté. Kým počuť je fyziologickým procesom, ktorý zahŕňa prenos zvukových vĺn do mozgu, ktorý ich interpretuje, počúvanie je proces, ktorý si vyžaduje sústredenosť a vedomú selekciu toho, čo nám niekto rozpráva, aké zvuky či hudbu vnímame.

Medzi základné princípy počúvania patria:

  • počúvať hlavou – pohybom hlavy môžeme dať nášmu partnerovi v komunikácii najavo porozumenie, súhlas, pochopenie (napr. opretím prsta o tvár, brady o ruku, naklonením hlavy smerom k hovoriacemu) ale aj nezáujem či ľahostajnosť (napr. ležérnou polohou v kresle);
  • počúvať očami – očným kontaktom možno preniesť veľké množstvo informácií, ako sú láska, nezáujem, prekvapenie, ľahostajnosť, akceptovanie, odmietnutie, radosť či smútok. Ak s niekým komunikujeme, máme mu pozerať do tváre, nie blúdiť pohľadom kade – tade, čo spôsobuje nedôveru. Správnou komunikáciou si ľudia dokážu vzbudiť pocit dôvery a istoty;
  • počúvať celým telom – na tomto počúvaní sa aktívne zúčastňujú všetky časti nášho tela a tak hovoriaci vníma, či mu venujeme pozornosť, záujem. Dávame mu tak tiež najavo, že si vážime to, čo hovorí, ale aj jeho samého;
  • počúvať telom a mysľou – ak sme pri počúvaní pozorní, dokážeme zachytiť skryté myšlienky aj zámery hovoriaceho. Cieľom každého rozhovoru je ponúkané informácie spracovať, analyzovať, zapamätať si ich a vyvodiť z nich závery. Počúvajúci má zachytiť hlavnú myšlienku rozhovoru a následne získané informácie interpretovať;
  • počúvať rukami – gestikulácia má v komunikácii veľkú moc, môžeme ňou vyjadriť súhlas aj nesúhlas. Prekážajúcimi prejavmi, ktoré naznačujú, že na hovoriaceho nemáme čas alebo to, čo hovorí, nemá pre nás význam, sú napr. kreslenie počas počúvania, hranie sa s kľúčmi, ceruzkou, strihanie nechtov. Pozornosť a dôveru naopak prejavíme partnerovi nežným ťapnutím, pohladením či stiskom ruky;
  • počúvať perami – úprimne vyslovené slová, napr. nehovor, naozaj?, úsmev, smiech, vzdychy partnerovi v komunikácii naznačujú náš záujem o neho;
  • počúvať a myslieť súčasne – človek dokáže štyri až päťkrát rýchlejšie myslieť ako rozprávať. Čomu sa venuje naša myseľ v zostávajúcom čase? Niektorí z nás ho využívajú na premyslenie si odpovede, čo však znamená, že nám môžu uniknúť dôležité informácie. Tento čas by sme mali využiť na pozorovanie hovoriaceho a sledovanie jeho neverbálnych prejavov, uvažovaním, čo nám hovorí a spracovaním ponúkaných informácií.

Medzi zásady efektívneho počúvania patrí

  • nehovoriť – počas rozhovoru je potrebné nechať rozprávať hovoriaceho, pretože keď hovoríme, nemôžeme hovoriaceho počúvať;
  • empatia (vcítiť sa do pocitov druhého človeka, v tomto prípade hovoriaceho);
  • trpezlivosť – neponáhľať sa, aby hovoriaci vedel, že máme na neho dostatok času;
  • dať hovoriacemu najavo, že ho naozaj počúvame, nerozptyľovať ho;
  • pýtať sa, pomáhať hovoriacemu rozprávať, povzbudzovať ho, aby nemal obavy vyjadriť svoje myšlienky, pocity;
  • nepreháňať kritiku a argumentáciu.

Najčastejšími prekážkami a chybami pri počúvaní sú:

  • skákanie hovoriacemu do reči – veľmi častá a vážna chyba. Znamená, že počúvajúci už má pripravenú odpoveď, venuje sa vlastným myšlienkam, nepočúvajú, o čom hovoriaci rozpráva;
  • príliš dlhá, nepresná reč – neumožňuje dostatočnú koncentráciu na to, o čom sa rozpráva;
  • chýbanie očného kontaktu – ďalšia častá chyba, ktorou dávame najavo nezáujem a ľahostajnosť voči hovoriacemu a obsahu informácií, ktoré nám ponúka;
  • chýbanie empatie a asertivity v procese komunikácie;
  • prejavenie nedostatku záujmu, porozumenia a dôvery voči hovoriacemu a tomu, čo hovorí napr. hraním sa s ceruzkou, čítaním e-mailov a vykonávaním iných činností;
  • neschopnosť sústrediť sa na obsah rozhovoru;
  • vyberanie si len takých častí rozhovoru, ktoré sú pre nás zaujímavé, ostatné počúvame „jedným uchom dnu, druhým von“;
  • prekrúcanie významu vypočutého, čo môže viesť k tomu, že to človek chápe ako útok na vlastnú osobu.

Komunikovať neznamená teda len rozprávať, ale aj počúvať. Umeniu počúvať sa však treba učiť, cvičiť ho, zdokonaľovať sa v ňom. To si vyžaduje čas aj trpezlivosť. Výsledok však stojí za to. Veď vidieť spokojnosť na tvári komunikujúceho partnera a vedieť si získať jeho dôveru je v súčasnosti veľmi dôležité. 

umenie počúvať, komunikácia, počuť