Psychológia pre milujúcich rodičov: Hnevá sa, zlostí a kope!

Psychológia pre milujúcich rodičov: Hnevá sa, zlostí a kope!
30.11.2017 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Jennifer M. Engle a Nancy L. McElwain z univerzity v Illinois skúmali dáta získané pozorovaním 107 detí. Keď mali drobci 33 mesiacov, ich matky a otcovia opisovali, ako často v poslednom mesiaci prejavilo ich dieťa hnev alebo bojazlivosť v sociálnych situáciách (napríklad na ihrisku, na návšteve a podobne).

Výskumníčky sa rodičov pýtali aj to, ako by reagovali v niekoľkých hypotetických situáciách, keď dieťa prejavuje emócie.

Rodičovské reakcie na negatívne emócie

Skúmali sa dva typy rodičovských reakcií na negatívne emócie. Jeden typ reakcie bola snaha o potlačenie emócií (napr. Prestaň sa správať ako dieťa. Neplač, veď to nič nie je!).

Ďalším typom reakcie bolo potrestanie dieťaťa (rodič napr. poslal dieťa do jeho izby, nahneval sa alebo mu vzal hračku). O šesť mesiacov neskôr odpovedali rodičia na dotazník týkajúci sa aktuálnych problémov v správaní sa svojho dieťaťa.

Porovnanie aktuálneho správania sa detí s tým, ako rodičia typicky reagovali na ich negatívne emócie prinieslo zaujímavé súvislosti. Ak rodičia reagovali trestajúco, deti sa v dobe druhého hodnotenia častejšie prejavovali nervózne a utiahnuto. Efekt sa prejavil u chlapcov, ktorí mali vo veku 33 mesiacov vyšší výskyt negatívnych emócií.

Trest má na dieťa negatívny vplyv

Ak trestáme deti za prejavy zlosti, učia sa skrývať svoje emócie namiesto toho, aby ich prejavili a vyventilovali.

Tieto deti môžu byť následne častejšie nervózne, pretože negatívne emócie potláčajú, aby sa vyhli reakcii rodičov. V našej kultúre sú predovšetkým chlapci odrádzaní od toho, aby prejavovali emócie („Chlapci neplačú.“).

Takéto celospoločenské implicitné presvedčenia však môžu pôsobiť obzvlášť na tých chlapcov, ktorí majú temperamentný sklon k negatívnej emocionalite.

Emóciám treba porozumieť

Pre spokojný a pohodový život je dôležité porozumieť svojim emóciám – vedieť ich rozpoznať (čo sa vo mne deje) a na základe toho s nimi pracovať (čo spraviť, aby som sa cítil lepšie).

My, rodičia, na silné a negatívne emócie našich detí často reagujeme tak, ako naši rodičia zväčša reagovali na nás: popierame ich existenciu (Ale za takú maličkosť predsa nemôžeš byť smutná), potláčame ich (Nebuď nervózna) alebo ignorujeme (Choď do svojej izby).

Mnohokrát to robíme s dobrým úmyslom – nechceme, aby naše deti trpeli, a myslíme si, že ak nebudeme negatívnym emóciám venovať pozornosť, po čase samy zmiznú. Výskum však ukazuje, že najväčšou pomocou je postaviť sa k emóciám konštruktívne a naučiť deti pracovať s nimi, podobne, ako ich učíme čítať alebo zaväzovať si šnúrky na topánkach.