Fyzické TRESTY vedú k agresivite!
Čo robíte, keď dieťa neposlúcha? Dohovoríte mu, ale ono stále robí neplechu. Emócie sa stupňujú a tak mu dáte pár na zadok.
Takýto scenár pozorujeme často u rodičov, ktorí sa fyzickým trestom snažia dieťaťu vštepiť disciplínu, alebo aj u rodičov, ktorí práve stratili nervy. Je to však účinný výchovný nástroj?
Prečo sú tresty neúčinné a čo je vo výchove efektívne?
Fyzicky trestané deti sú agresívne
Viaceré štúdie priniesli jednoznačný záver – deti, ktoré rodičia bijú, sú neskôr agresívnejšie. Výskumný tím Catherine Taylor v roku 2010 sledoval na skupine 2 461 trojročných detí, ako na ne vplývajú fyzické tresty.
Keď mali deti 3 roky, zhodnotili ich mieru agresivity. Taktiež merali ďalšie faktory, ktoré zvyknú súvisieť s agresivitou detí, ako zanedbávanie, agresivitu partnera voči matke, stres a depresiu matky, užívanie návykových látok v rodine a viaceré demografické premenné.
Následne vedcov zaujímalo, ako často matka dáva dieťaťu na zadok. Neskôr, keď mali deti 5 rokov, vedci opäť posúdili agresivitu dieťaťa.
Zistenie je alarmujúce – deti, ktoré dostávali viac ako 2x týždenne, boli neskôr až o 40 percent agresívnejšie, ako ostatní predškoláci.
Uvedený výskum je významný v tom, že sledoval rolu mnohých faktorov, ktoré by mohli výsledky skresliť. Vďaka tomu vieme, že agresívnejšie boli aj deti, ktoré vyrastali v inak normálnom prostredí.
Výhovorka, že agresivita je dôsledkom fyzických trestov, iba ak rodičia dieťa aj inak zanedbávajú, týrajú alebo ak sú to alkoholici, narkomani a pod., teda určite neplatí.
Telesné tresty? Takto na ne reagujú deti...
Fyzické tresty majú neželaný účinok
Fyzické tresty vedú k správaniu, ktoré si rodičia v skutočnosti neželajú. Dieťa rieši konflikty „ručne-stručne“, podobne ako mama s ockom.
Aj v tomto prípade platí, že rodičia sú pre dieťa vzorom, od ktorého sa učí imitáciou. Hoci „jedna výchovná“ dieťa pravdepodobne nepoškodí, aj takýto občasný zážitok bude pre dieťa inšpiráciou, že aj ono by malo používať fyzickú silu.
Celkom absurdná je preto situácia, keď dieťa dostane, pretože bilo druhé deti. Hranica, ktorou mu chceme povedať, čo má a čo nemá robiť, musí byť pevná, ale láskavá a najmä bez hnevu. Dieťa sa viac naučí z pozitívnych zážitkov.
Dieťa vychovávajte pozitívnou motiváciou
Keď naň v hneve nakričíme, alebo ho udrieme, možno sa tomuto správaniu v budúcnosti vyhne, ale len zo strachu, bez vnútornej motivácie. A strach motivuje nezdravo.
Nevhodné správanie radšej pomenujme a zbytočne nerozmazávajme, aby sa dieťa nenaučilo neplechami upútavať našu pozornosť. Žiadané oceňujme. Nie sladkosťou, či neprirodzeným vychvaľovaním, ale pozitívnou reakciou („Toto sa ti podarilo!“, „Super, ide ti to oveľa lepšie, než minule.“, „Ďakujem, že si mi pomohla!“).
Dieťa totiž aj samo vidí a cíti, keď spravilo niečo nevhodné, ak konzistentne dávame najavo svoje pevné postoje. A ak sa nám, napriek návalu emócií, podarí ovládnuť, sme mu príkladom, ako sa má zachovať v podobne vyhrotených situáciách.
Takže, ak vás dieťa vytočí a vy máte chuť dať mu zopár na zadok, skúste v prvom rade upokojiť vlastné emócie. Ak je to možné, nechajte problém riešiť niekoho iného – napr. ak ste unavená a dieťa ku koncu dňa čoraz viac vystrája, poproste partnera, aby vám pomohol a vy si dajte prestávku. Únava a preťaženosť rodiča sú totiž najväčšími nepriateľmi zdravej výchovy.
