O deťoch mimo domu, skrášľovacích kúrach, alebo ako dostať banán z hlavy von
Nedávno konečne nastal TEN deň. Rodinná rada rozhodla, že synak ide na výlet − po prvý raz z domu k starým rodičom, na dlhé dve noci. Mama – teda ja – som od radosti popod povalu poskakovala. Manžel bude celý deň v práci, synak spokojný u dedka s babkou a ja si oddýchnem a budem konečne robiť to, čo som po celé tie dlhé mesiace nestíhala, teda čítať, ležať, skrášľovať sa a relaxovať. Mhm, človek mieni...
Nadišiel Deň D! Od rána je synak veselý, vyspevuje babi, dedo, súhlasne kýve hlavičkou, keď sa ho pýtam, či sa teší. Zato mne je nejako zvláštne, v bruchu motýle, v hlave čierne myšlienky, ako to moje malinké, úbohé, biedne dieťatko bez mamy zvládne, aká som ja mať, keď len tak, pre vlastné potešenie, synka z domu vyšlem. Dumem, čo všetko sa môže prihodiť, pochmúrne scenáre nemajú konca.
Babina sa ešte pýta, či si môžu vnuka nie na dve, ale na štyri noci nechať. Vypleštím na ňu oči ako vačica z kreslenej Doby ľadovej, reku ako by to zvládol?! (Klamem, až sa hory zelenajú... čo synak, ale JA by som sa, popravde, žiaľom zadúšala.)
Nebojte sa povedať NIE: Kedy má mama voľno?
Čo s voľným dňom?
Lúčim sa s rodinnou posádkou a rozmýšľam, čo s načatým dňom. V prvom rade si idem capnúť na hlavu masku, o ktorej sa v istom časopise vyjadrovali ako o zázraku na zničené vlasy. Akoby o tých mojich hovorili. Hor sa na to. Rozpitvem si banán v miske, pridám medík, citrón a žĺtok, bielok odložím v čistej kávovej šálke na pult v kuchyni, aby som ho neskôr do mrazničky na pečenie ušetrila. Capkám masku na vlasy, capkám, banánová masa je okrem mojej hlavy všade po celej kúpeľni, na dlážke, koberčeku, na práčke i umývadle, naozaj všade.
Mrkám na seba v zrkadle, pripadám si ako mladica pred x-rokmi, keď som masky a kúry na seba packala každý týždeň. Hej, vtedy som ešte mala more času, len škoda, že som o tom nevedela. Sadnem si na gauč, rozmýšľam, čo ďalej. Relaxovať nemôžem, s maskou na hlave to nejde, bola by už skutočne všade, nielen na mojej hlave a v kúpeľni. Zrazu ma osvieti. Sporák. Už mesiace vyzerá, akoby naň partia pubertálnych výrastkov hodila masovo svoje boá. Idem na to.
Drhnem ako o dušu, čas beží, potím sa ako slon, neverím, že kedysi chutné jedlo vie takto nechutne k sporáku priľnúť. Ale výsledok stojí zato. Sporák vyzerá ako nový.
Čo by som ešte vybavila?
A čo teraz, vydumujem. Idem si povybavovať všetky telefonáty, na ktoré som popri synkovi nikdy nemala čas či náladu. Volám s kamoškou, oznamujem, že som dnes bezdetná. „Áaaa, idete si užívať s drahým romantiku, žee?“ so žmurkaním v hlase kamoška konštatuje. No, trt makový, pomyslím si, toto je čas na môj relax, nie manželov. Volám niekoľko ďalších minút, keď tu zrazu... niečo lepkavé mi začína z hlavy po krku stekať. A hneď zas z čela. Pridávajú sa miesta nad ušami, pomaly mi pramienky sladkej masy začínajú tiecť okolo celej hlavy. Oukej, lúčim sa s telefónom a bežím si zmyť hlavu.
O pár minút sa už češem v snahe uvidieť spomínané zázračné účinky ozdravnej kúry. Ale nastala zrada! Niečo mokré sa mi z hlavy trúsi. Banán. Ten nezmar sa na mojich vlasoch tak uvelebil, že sa mu z nich nechce odísť. OK, umyjem si hlavu ešte raz. Výsledok sa ale pri česaní opakuje!
Umývam si hlavu tretíkrát a v duchu uvažujem, ako dostať banán z hlavy von. Ááá, skúsim kondicionér, napadne mi osvietená myšlienka. A ten skutočne zaberie. Kúpeľňa v dezolátnom stave odetá do banánového šatu, moje vlasy preťažené od toľkých výživných látok, ale ja som šťastná-prešťastná, že je banán z vlasov konečne fuč, a po ťažkej práci sa idem napiť. Zlá voľba. Nemyslím dodržiavanie pitného režimu, ale to, že mi napadlo vliať bielok do pohára od kávy. Bielok (áno, ten z masky, určený na pečenie) končí v mojich útrobách a ja mám čo robiť, aby útroby neskončili na podlahe v kuchyni.
Situáciu som ustála, aj keď ešte i teraz mám pri pomyslení na vajcia v akejkoľvek podobe husiu kožu po celom tele.
Deťom vstup zakázaný: Aj mama potrebuje byť SAMA
Poďme na rande, miláčik...
No dobre, a teraz? Pýtam sa samej seba. Volám drahému, čo mienime po jeho návrate z práce robiť. Rozhodnutie je rýchle, ide sa na pivo a na pizzu. Vonku sme spolu neboli, odkedy som otehotnela. Super, začínam sa tešiť a rozmýšľam, čo na seba.
Voľba je po chvíli klasická – dám si jediné nohavice, do ktorých po pôrode (napriek cvičeniu a diéte) vojdem, pre istotu ešte nahodím i tehotenský pás – zázračný kúsok z mojej garderóby, ktorého pôvodným účelom je zakryť vytŕčajúce zaokrúhlené tehotenské bruško, v mojom prípade už vynechávam zo spojenia slovo tehotenské, navrch tričko a mikinu tehotenských rozmerov, na tvár si pre istotu nedám nič, idem svet očariť prirodzenou krásou.
Večer dopadol vynikajúco, posedeli sme si s partiou slobodných kamarátov a ja som konečne konečne počúvala iné ako „bobko/zúbko/či iné reči“, ktorými sa poväčšine ohurujujeme s kamoškami-mamičkami pri venčení drobcov. Ešte pred spaním volám domov, ako drobec zaspal, veď ma ani neinformovali, koľko potokov sĺz predtým vytieklo. Synak vraj zaspal bez najmenších problémov, mamu ANI RAZ nespomenul, pusy na dobrú noc rozdával na všetky strany. Malo by ma to tešiť, ale popravde skôr ma to neteší... prestávam trpieť pocitom nenahraditeľnosti.
Tiché ráno mamy
Ráno sa zobudím, a som mŕtva. Aspoň sa mi zdá. Ticho. Všade samé ticho. Mrkám očami doľava, doprava, oči sa hýbu, skúšam pohnúť prstami, ide to, hmm, tak asi predsa len žijem.
Také ticho som nezažila... presne rok a pol, odkedy máme nášho potomka. A drobec je zrazu preč, manžel v práci (ani neviem, kedy odišiel), a mňa ide rozhodiť, lebo ako som sa tešila, tak som sa tešila, zbytočne som sa tešila − je len pol siedmej a z neskorého vstávania pred obedom nič nebude. No čo sa dá robiť, vnútorné hodiny mám už prestavené podľa vstávania nášho najmenšieho, a ony kašlú na to, že mám deň voľna. A tak si aspoň nonšalantne v župane vychutnávam prvú kávičku a rozmýšľam, čo budem porábať. Jednej aktivite sa vyhýbam už dobrých desať minút, asi ľahko uhádnete čomu ...
Volám domov, ako sa majú. Vynikajúco, ozve sa mi z druhej strany. Noc sme prežili bez akýchkoľvek ťažkostí. Nechce sa mi veriť. Tak, a už sú moje dni, naplnené výnimočnosťou postavenia matky ako jedinečnej osoby pre to naše najmenšie stvorenie, spočítané, už zaspí a prespí pri každom, nielen pri mne. Zapíjam materskú depresiu druhou šálkou fantastickej kávy a popritom robím zo seba človeka, ide sa na nákupy do mesta.
Deň prešiel ako voda, strávila som ho v obchodoch a som, popravde, unavená viac, ako keby som sa so synkom naháňala celý deň. Nakupovanie je únavné, rozmýšľam, ako niektoré ženy také nakupovanie zvládajú, deň čo deň behať po obchodoch. Nechcem si to pripustiť, ale synátor mi chýba a už sa na neho veľmi teším. A som na seba mimoriadne hrdá – domov som volala len jeden jediný raz. Pravdaže, všetko bolo v poriadku, moje meno zo synkových úst vypadlo len raz – keď zbadal moje pyžamo.
S manželom trávime večer na gauči a v družnej debate si stále dokola popisujeme všetky veselé momenty zo života s naším drobcom, akoby bol z domu mesiac, nie jeden deň. Romantika ako vyšitá. Sme streštenci.
Vo finálne sa ráno budím len polomŕtva, manžel má dnes voľno, takže ticho ako v hrobe mi dnes našťastie nehrozí. Vychutnávame si voľné doobedie a čakáme napnutí ako strunky, kedy sa náš poklad konečne dovalí. Rodinka príde až k obedu a vítanie (z našej strany) nemá konca. Objímanie a stískanie však synátorovi príliš nevonia, len nám rýchlo vlepí po puse a už beží skontrolovať hračky, či sú všetky v poriadku.
Muži by mali zdieľať domáce práce, nie nám s nimi pomáhať
Vysnívaný pokoj? Zabudnite
A ponaučenie? Teraz už viem, že vysnívaný absolútny pokoj si bez synka neužijem. Že chtiac-nechtiac budem na neho myslieť stále, keď bude preč. A hoci mi dva dni „oddychu“ dobre padli a rada si ich po čase zopakujem (kamošky ma presviedčajú, že to pôjde čoraz ľahšie a čoraz na dlhší čas, a s RADOSŤOU), viem, že sa vždy budem tešiť na deň, kedy sa naše dieťa konečne vráti domov.
Z pobytu synka mimo domova vyplýva ešte jedno ponaučenie, no nie pre mňa, ale pre našich dedkovcov – už vieme (myslím my, rodičia), že synak bez nás jeden či pár dní vydrží. Už sú ich dni pokoja spočítané.