Mama nosí v srdci aj deti, ktoré sa nenarodili
Bolesť matky, ktorej dieťatko sa nenarodí, nezmizne. Uchová sa ako tieň na jej duši a aj keď prídu ďalšie deti, nezabudne.
Toľké z nás to zažili. Po preplakaných nociach prijali slová "príroda to tak zariadila". Strata dieťaťa zatrasie našou sebadôverou aj vzťahom. Je to náročné obdobie, čas je v tomto prípade naozaj lekárom.
"Na Juraja 24. apríla si vždy s manželom spomenieme na našu malú fazuľku, ktorá odišla v štvrtom mesiaci tehotenstva. Bol to chlapček, hovorievali sme mu Juraj už po prvom ultrazvuku, akosi sme to cítili. No moja maternica dieťatko "neuniesla" a potratila som. Po ňom bolo dlho ticho aj v našom vzťahu aj v mojom tele, ďalšie dieťa prišlo až po štyroch rokoch. Tešíme sa z Elišky, viac detí nám nebolo dopriate. No v kalendári a v srdci si nosím aj Jurka." (Evička)
Príbeh Lenky: Keď sa narodí dieťa a... nezaplače
Po strate bábätka
Smútenie je dôležité
"Dôležité je aj smútenie," konštatuje psychologička Mgr. Zuzana Straková. Takéto sú jej odporúčania pre ženy, ktoré prišli o dieťatko.
"Po prekonanom missed abortion alebo akomkoľvek spontánnom potrate je dôležité, aby si žena stratu dieťatka odsmútila, aby na to mala dosť času a priestoru, a ideálne aj podporu partnera. Smútiť ale neznamená zbytočne sa umárať, lebo potom žena ľahko skĺzne do beznádeje alebo depresie. Ono sa to ľahko hovorí teoreticky, ale keď žena prežije stratu dieťaťa, je niekedy ťažké znova sa začleniť do práce, medzi priateľov. Napríklad vtedy, keď vidí, že v jej okolí rovesníčky rodia a vychovávajú deti bez väčších problémov.
Otcovia, akceptujte matkin žiaľ
Od otca dieťaťa chce často, aby prežíval stratu rovnako ako ona. Lenže muži sú prirodzene nastavení trochu inak, mnohí z nich začínajú vnímať svoje otcovstvo viac, až keď sa dieťa narodí. Preto odporúčame aj mužom, aby partnerkin žiaľ akceptovali a podporovali ju, aj keď ju nechápu úplne.
Po potrate: Nechávam ťa odísť, dieťatko moje...
Spomienka a symboly
Súčasťou poradenstva je tiež povzbudenie žien, aby si na dieťa uchovali aj konkrétnejšiu spomienku, ktorá má symbolický význam. Náš život je predsa aj o symboloch. Pomáhajú nám ľahšie zvládnuť realitu života. Napríklad tým, že žena dieťa pomenuje, symbolicky zasadí strom, zapáli sviečku doma alebo pri pomníku za nenarodené deti. Prípadne z našej legislatívy vyplýva aj právo pre rodiča pochovať pozostatky svojho potrateného dieťaťa. Nikdy do ničoho klientov nenútime, každý sme iný a každému pomáha niečo iné. Len ponúkame možnosti. Veď aj nás život je o cykloch. Cyklus dňa, roka, plodnosti – žijeme tým každý deň, aj keď si to neuvedomujeme.
Rovnako aj cyklus smútenia, keď je správne poňatý, môže človeku pomôcť prirodzene si odsmútiť stratu, uchovať si spomienku namiesto toho, aby ostala otvorená rana v srdci, ktorá sa nie a nie zaceliť. Samozrejme, každé smútenie je individuálne, u niekoho trvá kratšie, u niekoho dlhšie, každý máme iné okolnosti, aj osobnosť.
Myslím si, že aj keď to takto matka a otec začlenia do svojej osobnej histórie a nejako symbolicky odovzdajú lásku aj tomuto potratenému dieťaťu, je ľahšie žiť so spomienkou naň ako s otvorenou ranou.“
