Je to dieťa fakt tvoje???
Otvoriť dvere návšteve nemusí byť vždy príjemný zážitok. Najmä ak ide o všetečné a "informované" kolegyne.
Dnes nás s malou čaká veľký deň. Po všetkých tých „nebezpečných“ prvých týždňoch, chrípkových epidémiách a zaneprázdnenosti druhej strany sa konečne predstavíme. Na audienciu láskavo prijímame moje kolegyne... Bože, tak sa teším, konečne sa dozviem, čo sa deje vo svete a predstavím im moju lásku. Malá je taká krásna, určite si ju zamilujú.
Prvá návšteva bábätka: etiketa a tipy, ktoré sa oplatí vedieť!
Z troch verzií oblečenia nakoniec vyhrali ružovo-žlté šatočky, v ktorých bola Kristínka na zjedenie. Inak, kočky mi všetko uľahčili, vraj nemám nič pripravovať, ony prinesú. No nie sú zlaté? Hm, asi mi to dosť pomôže, pretože, keď sa tak pozerám na náš byt...
Ale tak zasa, SOM MATKA! Dieťa je predsa prednejšie ako to, či máme alebo nemáme umyté umývadlo. Keď si predstavím, ako som na tom kedysi bazírovala, je mi to smiešne. Kašľať na to, už s tým aj tak nič neurobím. Špinavú bielizeň som šupla do bielizníka, narýchlo upratala postele v spálni, detskú kozmetiku v kúpeľni a mávla rukou nad neporiadkom.
Žena doma: Nezostane kameň na kameni
Všimli sme si už, že to nestíhaš...
„Ahojte, konečne ste tu!“ Naširoko sa usmievam na svoje kolegyne, ktoré pomaly vstupujú do našej haly.
Bozky, bozky, objatia, odovzdanie kvetinových darov a čohosi v papierovej taške s detským motívom. Žiadna zmienka o tom, aká som krásna, ako mi to svedčí. Veď to sa hovorí, keď idete na návštevu k čerstvej matke, nie? Kto jej má vylepšiť sebavedomie, ak nie kolegyne, a niektoré by som dokonca nazvala kamarátkami! S rozpačitým úsmevom a myšlienkami, ako rýchlo môže človek stratiť spriaznené duše, som z úst vypustila: „Prepáčte, nejako som nestihla upratať.“ Povedala som to viac-menej „pro forma“ a opäť som čakala niečo iné, ako to, čo prišlo.
„Nooo, prepáááČ, ale vŠimli Zme si to uŽŽŽ. NestíííhaŠ to?“ povedala mladučká Petronela, ktorá do firmy nastúpila dva mesiace pred mojím odchodom. Nenapadlo mi, že nájde toľko odvahy a príde. A už vôbec, že to šušľajúce mladé teľa sa ozve ako prvé! Sukňu má krátku, že by mohla konkurovať „dievčatám“ z ulice a otvára si tu na MŇA tú svoju mladú namaľovanú dr...
„Preto sa vám ospravedlňujem, Petra, ale to vieš, niekedy sú aj dôležitejšie veci ako zopár omrviniek na koberci alebo nevyžehlená bielizeň,“ povedala som ľadovým hlasom. Definitívne bolo po nálade.
Môže vás zaujímať: Nespokojné bábätko
V obývačke sme sedeli ako na ihlách. „Môžem ťa poprosiť o pohár minerálky alebo vody, prepáč, už som smädná,“ pokúsila sa o ospravedlňujúci úsmev a ja som sa za svoj výstup cítila trochu previnilo. Vodu som ponúkla aj ostatným a čakala, že baby začnú vyťahovať pripravené chlebíčky, bábovku alebo niečo podobné. Nič.
„A... môžem zobrať to, čo ste priniesli?“
„My???“ opýtala sa Dušana
„Myyy?“ zopakovalo to mladé teliatko. „Veď my Zme prišššli navššštíviť tebaaa, niee?“
„Veď nič nenos, nerob si starosti a ukáž nám už konečne ten svoj poklad!“ povedala zlatá duša Klárika.
„Ale veď...“ Chcela som im vysvetliť, že Katka mi hovorila, že všetko zariadia, o nič sa nemusím starať, ony len prídu a budú vzdychať nad malou.
Namiesto vysvetlenia som však zo seba vytlačila akurát tak vzduch. Bezmocne mi ovisli ruky a išla som do kuchyne po minerálku. Snáď budeme mať aspoň citrón. Bol tam. Vylovila som nejaké sušienky a slané pečivo, naskladala to na tácku a odchádzala na popravu. Toto moje kolegyne len tak neprehryznú.
To nie si ty! Má úplne iné črty, pozrite to obočko alebo tvar úst...
Ako som kráčala k obývačke, zo šepotu som vyrozumela niečo o prachu na nábytku, že pravdepodobne pri starostlivosti o malú už asi zabúdam, Martin mi asi nepomáha, ktovie, či je vôbec doma... Posledná inteligentná otázka, kým som vošla do izby, patrila, samozrejme, Petronelke. Kým baby hryzkali pečivo a popíjali minerálku, zobrala som naše dieťa. Aspoň sa odpúta pozornosť odo mňa. Zrazu počujem výbuchy smiechu – tak sa Katka smiala vždy, keď šéf zistil, že jej PN-ka alebo „výnimočná“ rodinná situácia nebola ničím iným ako predĺženým víkendom s jedným z nekončiaceho radu frajerov a ona nevedela, ako zareagovať.
„Bože, Evi, prepáč, ja som na to celkom zabudla. Ja som ti sľúbila to jedlo.“
Tak, konečne to je vonku. Teraz mi všetci dajú za pravdu!
„Ale mňa nemôžeš brať celkom vážne, veď to vieš, ja a kuchyňa?! Bola som vtedy s Kristiánom a chcela som naňho trochu zapôsobiť, tak som to len tak bla-bla. Myslela som, že ti je to jasné.“ Pozrela sa na mňa, akoby som ja bola tá, ktorá to celé spískala a pokojne sa načiahla za ďalším keksom.
„Toto je Kristínka, konečne vám ju predstavujem.“ Začalo sa presne to, čo som očakávala. Piskot, jasot, zdrobňovanie a podávanie našej dcéry z náručia do náručia. Prvých desať minút bola celkom spokojná, ale potom sa začala podľa Petry „tváriť“. Samozrejme, keď má vetry a potrebuje to dať von.Poriadne naložila do plienky, usmiala sa a ja som mohla vypadnúť z miestnosti.
Ďalšie dieťa? NIE!
Koho je to dieťa?
„Stále premýšľame, po kom to tvoje dieťa je.“
„Moja mama hovorí, že celá ja, keď som bola malá, takže asi...“
„Nie, to nie, ty to nie si. Má úplne iné črty, pozrite to obočko alebo tvar úst,“ ozvala sa „špecialistka“ na genetiku Katarína.
„Podľaa mňaa je celý ocinooo,“ komentovala mladá.
„A možno aj áno,“ dívala som sa skúmavo na rozosmiatu dcéru, „celý Martin.“
Dvihla som oči k spoločnosti, ktorá stíchla. „Čo je, čo sa deje?“
„Ale nič, len, že sme to...“
„Nič, všetko je v poriadku!“ Povedala Klárika a káravo sa zadívala na Dušanu.
„Prepáčte, ale naozaj nerozumiem...“
„Ideee o tooo, Že smee to netuŠŠilii, keď si sa tvárila celú dobu, ešte aj ja keď zom nastúúúpila do firmy. Zme boli v tom, Že mአmalú s Matúšom, a nie s nejakým Martinom!“
Začala som sa smiať: „Preboha, dievčatá. Veď Matúšovi doma hovoria Martin. Viaže sa k tomu jedna historka, tá teraz nie je dôležitá... Samozrejme, že Matúš, alebo pre mňa už aj Martin, lebo je na to oslovenie zvyknutejší, je otec.“ Opäť som sa rozosmiala, ale bola som sama.
Pravdepodobne teraz preberajú, kto by to asi tak mohol byť a ako s tým môžem žiť
O desať minút rozpačité kolegyne odišli. Každá zrazu mala niečo neodkladné a hľadela pritom do zeme. Ešte niekoľkokrát som sa k téme Martin verzus Matúš vrátila, ale ako sa ukázalo, neúspešne. Štvorlístok mi definitívne neveril. Pravdepodobne v týchto chvíľach preberajú, kto by to asi tak mohol byť, ako s tým vôbec môžem žiť a to je určite dôvod, prečo doma nič nestíham. „AkoŽe je to straŠŠnééé svinstvo!“ Akoby som počula preafektovanú Petronelu v našej kuchyni.
Návšteva, na ktorú som sa tešila celý týždeň, dopadla fakt „excelentne“. Zistila som, že som nanič gazdiná, neviem sa postarať o rodinu ani o návštevu, podvádzam svojho muža, ktorý vychováva cudzie dieťa.
Sú len dve riešenia – genetické testy, ktoré pošlem babám v darčekovom balení, alebo sa môj manžel (a biologický otec našej dcéry!!!) čoskoro stane generálnym riaditeľom zemegule a ja budem môcť byť paňou v domácnosti, ergo do firmy sa nebudem musieť vrátiť.
P.S: Dúfam, že najbližšia návšteva k nám príde, keď bude s našou Kristínou mlátiť puberta...
Rozdelenie úloh – alebo ako sa v domácnosti nezblázniť
Materstvo: zmena na celý život
