Deti kontakt s rovesníkmi potrebujú

Deti kontakt s rovesníkmi potrebujú
25.6.2017 v kategórii Mama, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Deti potrebujú deti – nielen aby sa od nich učili, ale aby sa s nimi mohli hrať, vyvádzať, robiť „hlúposti“.

Detské kočíky zabezpečujú kontakt. Mamičky sa ľahko púšťajú do rozhovoru s inými mamičkami približne rovnako starých detí.

Dieťaťu v kočíku je však počas prvých ôsmich mesiacov úplne jedno, koho na prechádzke s kočíkom stretnú. Hlavná vec, že je tu mama alebo otec!

Deti začínajú kontakt s inými deťmi "vyhľadávať" okolo 10. mesiaca

Ale potom dôjde „cez noc“ k radikálnej zmene: Medzi 9. – 14. mesiacom príde deň, kedy sa deti začnú zaujímať o „kolegov“ v kočíku alebo nákupnom košíku vedľa nich.

Teraz začína vzrušujúca kapitola v psychickom vývine vášho dieťaťa. Čítajte ďalej, ako sa postupne vytvárajú základy pre ich spoločenský život.

Každé dieťa prichádza na svet s úžasnou schopnosťou reagovať na druhých. Táto pripravenosť a schopnosť obracať sa na druhých ľudí – teda správať sa sociálne – je zjavne vrodená.

Ale sociálne schopnosti sa musia od malička aj učením neustále rozvíjať a podporovať.

Ročné dieťa obľubuje iné deti

Vedieť chodiť je tá najfantastickejšia vec na svete:  z očí do očí, v rovnakej výške môžu teraz ročné deti nadväzovať vzájomné vzťahy.

Prvý kontakt sa odohráva takmer vždy podľa toho istého vzoru: najskôr sa deti navzájom pozrú do očí, potom nasleduje úsmev a dotyk. Prsty ohmatávajú nielen vystretú rúčku, ale aj tvár iného dieťaťa.

Len teraz, približne okolo prvého roku, deti neprotestujú, keď ich rovesníci takto ohmatávajú. Už o pár mesiacov neskôr odháňajú deti cudziu ruku od svojej tváre.

Slová ešte nehrajú pri takomto spoznávaní takmer žiadnu rolu. Priateľské džavotanie, smiech a jačanie stačia pre vzájomné porozumenie.

Veľmi dôležité! Ročné deti potrebujú pri sebe dôverne známu osobu, aby bol kontakt smerom k okoliu úspešný. A dozor dospelého je potrebný aj z dôvodu bezpečnosti – deti si môžu napr. pri vzájomnom objavovaní pichnúť prstom do oka, udrieť kamaráta hračkou po hlave a pod.

Nemá to však s agresivitou absolútne nič do činenia. Deti ešte nemôžu chápať, že ony samy môžu byť príčinou bolesti iného dieťaťa. Tieto rané kontakty im však poskytnú veľa dôležitých skúseností.

Aj spoločne strávený čas  je ešte veľmi krátky. Pár minút, pri veľkom šťastí štvrťhodinka, potom je zvedavosť vyčerpaná a mama alebo ocko musia späť.

Hra s inými deťmi prichádza vo veku 18 mesiacov

Približne vo veku jeden a pol roka sa deti odvážia na ďalší veľký krok smerom k vonkajšiemu svetu: začnú sa hrať s inými deťmi.

Obrovský výkon, aj keď to nie je nič ohromujúce a od skutočnej hry to má ešte dosť ďaleko: napr.: Jedno dieťa pozoruje, ako sa iné (tiež 18-mesačné) pokúša obliecť plyšového medveďa.

Následne sa poprehŕňa v oblečení a vyberie čiapku, ktorú podáva svojmu spoluhráčovi. Alebo si tiež vezme autíčko na hranie a vrndží s ním vedľa autíčka iného dieťaťa. Dve deti, ktoré sa takto spolu hrajú, už toho veľa vedia:

  • pochopiť situáciu a rozpoznať plán hry,
  • samy sebe prisúdiť určitú rolu,
  • zabudnúť na mamu alebo otca ako iniciátora a spoluhráča (aspoň na chvíľu).

Tento vývinový krok spôsobí, že stretnutia mamičiek s deťmi na ihrisku, v materskom centre alebo len tak na ulici začnú byť oveľa uvoľnenejšie. Teraz môžu už aj dospelí prehodiť slovko-dve, lebo hra detí sa odohráva chvíľkami aj bez nich.

V dvoch rokoch prichádzajú prvé spory o hračky

Aby sa deti vedeli pokojne spolu zahrať, na to treba dlhý proces učenia sa, ktorý sa nezaobíde bez neúspechov a sklamaní.

Zo sekundy na sekundu sa dve deti, ktoré sa ešte pred chvíľou pekne hrali, zrazu začnú biť a trhať sa o hračky. Rodičom to môže liezť pekne na nervy, psychológovia však majú poľahčujúce vysvetlenie, ak sa takmer dvojročné deti správajú „nesociálne“:

Deti ukazujú druhým deťom nemilosrdne svoju silu. Zvaliť čerstvo urobenú bábovku z piesku – ó, aký efekt, keď začne „pekár“ vrieskať, ako keby horelo! Je jednoducho super, ako plače pestúnka bábiky, ak jej ju druhé dieťa vezme z rúk.

Tento moment presily si vychutnávajú najmä deti, ktorým chýba pár mesiacov do druhých narodenín. Nepohnute alebo – ešte horšie – škodoradostne sa pozerajú na ich plačúci náprotivok.

Len zaťažko nám padne nevyhrešiť takéhoto „naničhodníka“. Ale v takmer dvoch rokoch deti ešte nechápu, prečo je „zlé“, ak druhému zničia bábovku postavenú z piesku. Nevedia sa ešte vcítiť do iného človeka a milujú skrátka tento efekt plaču druhého dieťaťa.

Tip MAMA a ja:

Lepšie ako vyhrešiť dieťa je povedať mu, že teraz je jeho kamarát smutný a mali by sa radšej pekne hrať.

Prečítajte si: Moje! ...alebo Ako dieťa naučiť, aby sa vedelo s ostatnými podeliť

V akom veku si deti začnú pomáhať?

Sledujte pozorne, lebo tento vývinový krok príde úplne v tichosti – zrazu deti žiaria, keď si viac užívajú „mier“ medzi sebou namiesto vyvolávania „vojen“. Môže to vyzerať asi takto:

Jedno dieťa pridrží svojmu kamarátovi hojdačku, pretože vidí, že sa hojdačka príliš kýve Alebo prejaví starostlivosť – keď ho oziabajú uši, predpokladá, že aj druhé dieťa potrebuje čiapku.

A ak bola kaluž príliš hlboká na gumáky, potom deti nenechajú svojho kamaráta vbehnúť do nej, ale varujú ho.

Všetky tieto príklady sú dôkazom veľkého výkonu: dieťa sa naučilo spolucítiť, vie sa už vžiť do kože iného.

Vyžadovať však absolútny pokoj je samozrejme ešte nemožné. Deti vo veku dva – tri roky sa musia aj pohádať, vzájomne si niečo zobrať, kričať na seba a merať si svoje sily.

Často treba kohútov na smetisku od seba oddeliť, aby si neublížili. Niekedy však dôjde k zmiereniu aj bez rodičovskej pomoci. A ešte jedno plus majú hádky dvoj až trojročných detí: vôbec v nich nejde o pomstu a rýchlo sa na ne zabúda.

Najlepšími učiteľmi sú veľké deti.

Tento vývinový krok pripraví deti na materskú školu. Lebo v skupine sa väčšinou stretávajú s nerovnako starými deťmi. Trojročné deti obdivujú, čo všetko už staršie deti dokážu.

Tešia sa, keď sa môžu od nich niečo naučiť. Vo vývine reči sú deti teraz tak ďaleko, že sa vedia do určitej miery baviť aj s päťročnými.

V troch rokoch sa podarí deťom aj to, že nebudú brať s hnevom skutočnosť, že veľké deti sú šikovnejšie: S úžasom sledujú, ako 5-ročné dieťa maľuje strom akoby na objednávku, stoja ako publikum pomaly v dvojrade, keď vidia, ako veľké deti uháňajú okolo nich na kolobežkách.

Malé deti sa učia od veľkých detí inak a oveľa radšej ako od dospelých. Príklad: ako zaobchádzať s detskými nožnicami nepochopia trojročné deti často ani po dlhom tréningu, keď sa pozerajú na ruky dospelých pri tejto činnosti.

Od väčších detí „odkukajú“ tie malé techniku strihania takmer ihneď. Mladšie deti dokonca „dovolia“ starším oveľa viac ako napríklad rodičom. Aj príležitostný rozkazovačný hlas starších detí znášajú trojroční úplne v pohode. „A teraz ticho!“ kričí Karol (6-ročný) na svojho trojročného brata, ktorý nie a nie zaspať. A malý je o chvíľu ticho a už sladko odfukuje.

Prečítajte si: Prví kamaráti: Učiť sa hrať – učiť sa hádať

Po dovŕšení tretieho roku: Dieťa túži po kamarátoch a chce ísť do škôlky

Približne v tomto veku už dieťaťu nestačí občasná návšteva materského centra či detského ihriska. Teraz už potrebuje kontakty, v ktorých sa vie preukázať aj bez maminej či otcovej ochrany.

Okrem toho potrebuje tak veľa „potravy“ na uspokojenie svojej „chuti“ po podnikaní a zvedavosti, že niektorých rodičov to už nebaví a preťažuje. Pani učiteľky v dobrých škôlkach sú v tomto smere nevyčerpateľné – v konečnom dôsledku to študovali a naučili sa za roky praxe.

Dieťa v materskej škole spoznáva deti z iných sociálnych vrstiev, z rôznych miest bydliska. Niektoré materské školy umožňujú integráciu postihnutých detí. Vznikajú tu priateľstvá.

Dieťa si tu môže vyskúšať vlastné reakcie a porovnať ich s inými deťmi. Naučí sa riešiť konflikty. Môže byť s inými deťmi bez toho, aby ho rodič stále kontroloval a usmerňoval. Spoločné hry podporujú kooperatívne správanie sa. V materskej škole sa rozvíja kreativita detí.

V skupine vniká pocit „my“. Dieťa si tu nachádza svoje miesto. Učí sa brániť si svoje záujmy a presadzovať ich. Ale musí vedieť občas aj ustúpiť.

Deti potrebujú deti

Nielen aby sa od nich učili, ale aby sa s nimi mohli hrať, vyvádzať, robiť „hlúposti“. Čím menej zdôrazňujeme naše nároky na to, aby sme kontrolovali každý krok dieťaťa, tým skôr nám venuje svoju dôveru, ak sa skutočne stane niečo kritické.

Čím viac vsádzame na schopnosti našich detí, aby sa naučili samy regulovať vzťahy medzi sebou, tým skôr sa to aj naučia.

Prečítajte si: 10 tipov, ktoré vášmu dieťaťu pomôžu nájsť si kamaráta!