Nepožičiam, to je MOJE! Ako naučiť deti podeliť sa o svoje hračky?
Malým deťom je veľakrát zaťažko podeliť sa s hračkami. Poradíme vám, ako im to uľahčiť.
Bežný deň na ihrisku..
Detské ihrisko, dve deti. Pár lopatiek, niekoľko formičiek, ale len jedno vedierko – konflikt je na obzore: „To je moje!“ – „Ja som tu bol prvý!“ A nasleduje krik a zvada.
NEBEZPEČNÉ HRAČKY: možno ich máte doma
Rodičia sú bezradní. Prečo si deti nevedia vedierko požičiavať a striedať sa? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Sú na to ešte príliš malé. Vedieť sa niečoho vzdať znamená odsunúť svoje vlastné potreby. To však vedia až deti, ktoré dosiahli vek minimálne 4 roky – aj to len občas.
Malé dieťa ešte nemá ani poňatia o vlastníctve a vzdávaní sa niečoho. Ako sa má vedieť vcítiť do niekoho iného? Ešte len prednedávnom objavilo svoje vlastné „ja“. „Ty“ preňho nie je zaujímavou témou – a tak je tomu po dobu približne prvých dvoch rokov jeho života.
Vlastniť veci a brániť ich pred druhými je vrodená vlastnosť. Väčšina detí začína približne v 18 mesiacoch deklarovať všetko, čo držia práve v ruke, dôrazným „Moje!“. A toto „Moje!“ stíska dieťa pevne v rukách a nechce to pustiť, lebo kto vie, či by to dostalo späť?
Toto prirodzené správanie zabezpečovalo prežitie už deťom v dobe kamennej, keď žili v jaskyni. Myšlienky súvisiace s vlastníctvom siahajú dokonca tak ďaleko, že malé deti sa často identifikujú s predmetmi, na ktorých „visia“. Sú jednoducho ich súčasťou. Ak im ich niekto vezme, cítia sa existenciálne ohrozené.
Deti medzi prvým a tretím rokom sa silno definujú prostredníctvom vecí – oblečenia, dĺžky vlasov, hračiek. Trvá niekoľko rokov, kým sa ich osobnosť upevní tak, že vedia vnímať tieto povrchnosti oveľa menej vážne.
8 vecí, ktoré svojim deťom NIKDY nehovorte!
Podeliť sa treba dieťa naučiť
V protiklade k tomu je podelenie sa s ostatnými sociálna schopnosť, ktorú sa musí každý človek s námahou naučiť. A keďže predstava niekomu niečo odovzdať odporuje vrodenému inštinktu, nie je to také jednoduché. Trvá veľmi dlho, kým deti pochopia, že ak sa s niekým podelia, o nič neprídu, ale práve naopak, že to môže byť aj výhoda. My dospelí vieme, že je väčšou zábavou jesť zmrzlinu vo dvojici ako sám. Dieťa sa to musí najskôr naučiť.
Malé deti sa považujú za stredobod vesmíru. Aby pocítili prianie niekomu niečo odovzdať, musia si vedieť predstaviť, čo ten niekto práve cíti. Či je smutný alebo veselý, osamelý alebo nahnevaný. Ale ten, kto je práve vo fáze objavovania vlastného „ja“, je problematikou „ty“ úplne preťažený.
Skutočný zmysel pre to, aby dieťa pochopilo, čo sa odohráva v druhom človeku, sa vyvíja až okolo 4.-5. roku.
To však neznamená, že by sa dieťa nemalo učiť podeliť sa už oveľa skôr. Pomaly a postupne. Dôležitú úlohu pritom zohrávajú rodičia.
Úloha rodičov
„Ale Matejko by sa s tým tiež rád pohral,“ – takéto apelovanie je však v prvých rokoch života dieťaťa úplne zbytočné.
Potvrdzuje to i aktuálny výskum: 5 či 6-ročné deti sa už síce vedia vzdať niečoho zo svojho vlastníctva, ale väčšinou len vtedy, keď pre ne nie sú tieto veci práve dôležité. Zistili to vedci z Univerzity Zürich.
Vyzvali viac ako 200 detí vo veku 3-8 rokov, aby sa podelili so sladkosťami s inými deťmi a výsledky sú nasledovné: Z detí mladších ako 7-8 rokov je ochotných podeliť sa spravodlivo – teda brať ohľad na potreby iných detí tak ako na svoje priania – len polovica. Kým sa to naučia, musia byť rodičia pri konfliktoch nápomocní. Mali by deťom vštepovať princíp spravodlivosti a výmeny už odmalička: Každý dostane polovicu čokolády a každé dieťa sa môže voziť na kolobežke 10 minút.
Výsledkom je klasický kompromis: každý dostane niečo, každý sa však aj niečoho vzdáva. Dôležité je, že niet víťazov ani porazených. Všetky deti by mali zistiť, že ich potreby sa berú vážne.
Starí rodičia sú pre deti nenahraditeľní!
Psychológovia dávajú tip, ako sa rodičia môžu vyhnúť v mnohých prípadoch eskalácii hádky: Rodičia by mali zistiť, o čo presne každému z detí ide. Inými slovami – platí, že treba objaviť potreby všetkých skupín a potom ich postaviť vedľa seba.
Príklad: Dve deti sa hádajú o čokoládové vajíčko s prekvapením. Pritom môžeme zistiť, že jedno dieťa chce zjesť čokoládu a to druhé si chce postaviť skrytú hračku z vajíčka. Ak na toto rodičia prídu, môžu povedať: „Tak, Martin, tebe ide o to, že si chceš pomaškrtiť na čokoláde. A ty, Miška, by si chcela hračku z vajíčka. Čo by ste teraz mohli urobiť, aby ste boli obaja spokojní?“ Lebo ak navrhnú riešenie mama alebo otec, hrozí tu nebezpečenstvo, že ich budú deti považovať za spojencov toho druhého.
Nájsť riešenie, aby boli obe deti spokojné, je niekedy ľahšie, inokedy ťažšie. Čím staršie je však dieťa, tým ľahšie to pôjde aj v zložitejších prípadoch.
Deti sa učia akceptovať to, že sa treba podeliť
Keď sa objaví u detí schopnosť chápať jednoduché príčinné súvislosti (fáza otázok „prečo?“), sú aj trojročné deti v stave pochopiť, že určité spôsoby správania nie sú želateľné – ako napríklad niekomu niečo vziať. Kto sa chce na ihrisku povoziť na trojkolke kamaráta, musí sa ho najskôr opýtať. A prípadné „nie“ treba akceptovať.
A keď sa dve deti na ihrisku hádajú o jednu hračku? Najlepšie je chvíľu počkať, či si to deti nevybavia medzi sebou samé. Ak nie je jeden z nich oveľa starší ako ten druhý, väčšinou to aj zvládnu.
Zvyčajné riešenie, ktoré vychádza od rodičov na detskom ihrisku, že jednému vezmú predmet sporu a dajú ho druhému, je to najhoršie riešenie.
Ak deti nútime k tomu, aby sa podelili, budú si svoj majetok brániť o to rozhorčenejšie. Vhodnejší je postup uvedený vyššie, kedy pomenujeme potreby každého z detí a konečné riešenie necháme na nich. Lepšie je porozprávať sa s deťmi o tom, čo sa deje. Je to aj dobrá príležitosť na to, aby sa rozprávalo o pocitoch – vlastných i pocitoch tých druhých. Čím častejšie to budeme robiť, tým rýchlejšie sa u dieťaťa vyvinie schopnosť vcítiť sa do druhého (empatia). Častokrát však ani nejde o hračku samotnú.
Atraktívna nie je ani tak hračka, ale zábava, ktorú s ňou ten druhý práve zažíva. A deti si želajú rovnako sa zabávať a myslia si, že to dosiahnu práve vlastníctvom hračky.
Ako však zvládnuť to, aby sa deti nenaťahovali o hračky?
Tu je rada jednej mamičky: „Akonáhle deti zistia, že štedrosťou viac získajú ako stratia, nie je už ochota podeliť sa problémom. A ak je všetkého dosť pre všetkých, nikto si nič nemusí hromadiť,“ hovorí mama dvoch detí, Mária K. Jej dcéry Lara (8) a Matilda (4) sa priateľsky delia o detskú izbu i o hračky v nej – bolo tak tomu odjakživa. „Keď som prišla s Matilkou z pôrodnice, ponúkla mi Lara svoju posteľ pre bábiky,“ rozpráva Mária. Lara bola vtedy v týchto veciach – ako aj veľa detí v jej veku – po trojročných skúsenostiach s delením sa v škôlke, vycvičená.
„Deti sú k sebe oveľa nemilosrdnejšie ako rodičia alebo starí rodičia. Kto sa v materskej škole nepodelí, stáva sa neobľúbeným a rýchlo sa stane, že zostane pri hre sám,“ hovorí Mária. Okrem toho deti zistia, že ak sa vedia rozdeliť s cukríkmi alebo keksami, budú u iných detí oveľa žiadanejšie: „Lara chcela veľmi dlhý čas nosiť sladkosti do škôlky len preto, že ju rozdávanie cukríkov tak tešilo. A keďže profitovala aj zo štedrosti iných detí, stalo sa pre ňu delenie niečím príjemným. Aj kamarátok a kamarátov pribudlo.“
Rodičovský vzor je síce rozhodujúci aj pri schopnosti podeliť sa, ostatne tak ako pri všetkých sociálnych schopnostiach, ale dôležité je aj správanie sa iných detí – najmä vtedy, ak sú o niečo staršie. Ak sa dieťa dostane do materskej školy, kde je spoločné zdieľanie vecí samozrejmosťou, prevezme takéto správanie. Ak sa však ostaní správajú podľa vzoru „Vezmi si, čo môžeš, nech to stojí, čo to stojí“, ovplyvní to dieťa v rovnakej miere.
Ochotu podeliť sa určujú osobnosť a okolie
To či dieťa ochotne požičia svoje veci, nie je len otázkou sociálneho tréningu, ale aj osobnosti. Tak môžu mať rodičia, ktorí bez obáv požičiavajú veci vo svojom vlastníctve, absolútne lakomé deti.
Kto v desiatich rokoch nerád požičiava svoj bicykel, neposkytne dobrovoľne ani ako dospelý kľúče od svojho auta.
Pri formovaní osobnosti však veľa závisí aj od výchovy, ktorú dostávame v ranom detstve, tvrdia psychológovia. Deti, ktoré sa vždy mohli spoľahnúť na to, že im rodičia poskytli všetko, čo práve potrebovali, si vybudujú viac istoty. Kto mal vždy všetkého nadostač, vyrovnáva sa neskôr s otázkami delenia sa a štedrosti ľahšie. Téza o jedináčikoch, ktorí sa nevedia podeliť, je mýtus. Súrodenci sa skôr domnievajú, že si musia svoje teritórium brániť. Väčšina jedináčikov má prebytok hračiek, ale považujú za nudu, keď sa s nimi majú hrať sami.
Hra je vážna záležitosť: kedy začať dieťaťu dávať hračky?
Niečo, čo je len moje
Pri všetkej sociálnej harmónií však ale musia existovať predmety a hračky, s ktorými sa dieťa nemusí podeliť. Napríklad v Máriinej domácnosti, kde sa každý s každým rád podelí, existujú predmety, na ktoré môže siahnuť len ich majiteľ. Počítač rodičov a Máriina kabelka sú pre cudzie ruky rovnako tabu ako Larin plyšový zajačik a Matildin panter. „Keď chcem vyprať tieto hračky, musím si najskôr vypýtať povolenie,“ hovorí Mária. „Ale ak chcem, aby dievčatá rešpektovali moje vlastníctvo, musím sa správať rovnako.“ A tak musí mať človek pri všetkej spolupatričnosti aj kúsok svojho súkromia.
