Ako som svoje dieťa naučila spať
Spánok je veľká téma pre rodičov.
Šťastní to rodičia, ktorých dieťa spí a ktorých dieťa sa naučí spať.
Koľko kníh a odporúčaní sa na nás valí zo všetkých strán, človek skúša a skúša s nádejou a neskôr aj zo zúfalstva čokoľvek, až nakoniec rezignuje. Ak, samozrejme, nepatrí k tým šťastným rodičom, ktorých dieťa spinká bez rôznych pokusov a omylov.
Pravdou je, že každé bábo je individualita sama o sebe a nie je možné hľadať šablónu, podľa ktorej je možné postupovať pri všetkých deťoch. Každé vyžaduje individuálny prístup, a niektoré deti sa proste nenaučia spať nikdy - či už preto, že to naozaj nepotrebujú - aj keď tomu rodičia NIKDY neuveria a stále budú dúfať - alebo ich nervová sústava je niečim narušená a proste to nedokážu, aj keby chceli.
Som mamou nespavca
Som mamičkou nespavého dieťatka, ktoré nás potrápilo prvé 4 mesiace aj s kolikovými problémami. Musím podotknúť, že mamička, ktorá to nezažije, nepochopí a niekedy aj neuverí, že je to možné.
Keď som sa rozprávala s mamičkami, v očiach niektorých som videla pochopenie a „potešenie“ z toho, že nie sú samé a že ich „problém“ nie je znakom ich neschopnosti, avšak väčšina mamičiek sa na mňa nechápavo pozerala, ako keby boli presvedčené o tom, že buď si vymýšľam a preháňam alebo som jednoducho neschopná matka, ktorá nevie uspať svoje dieťa.
Musím však priznať, že naše dieťa malo tú „lepšiu formu“ nespavosti, nakoľko v noci pekne spinká. Jej nespavosť spočívala v dennom spánku a skorom prebúdzaní sa. Cez deň nespávala takmer vôbec a niekedy, pri snahe uplatnenia rôznych princípov a postupov „ako naučiť dieťa spať“, to skončilo tak, že po mojom 2,5 hodinovom snažení nakoniec od únavy zaspala „až“ na 15-20 minút.
A to som už naozaj myslela, že ma manžel bude musieť previesť k psychiatrovi.
Večerné uspávanie malo tiež svoj dramatický scenár, ale...teraz POZOR pre všetkých „nešťastných“ rodičov nespavých detičiek, dočkali sme sa zmeny. Áno, znie to takmer neuveriteľne, ale naučila sa na svoj každodenný režim.
Po koľkých hodinách bdenia má isť bábätko spať?
Pomohla nám homeopatka a pravidelné rituály
Neviem, či to bolo tým, že sme sa snažili o každodenné rituály v rovnakom čase alebo tým, že si organizmus po 1.roku uvedomil, že spať proste potrebuje a prestala sa vzpierať. Možno je to aj mojou aktivitou, kedy som v zúfalstve navštívila detskú psychologičku-homeopatku, ktorá nám dala cenné rady a odporúčania, týkajúce sa nielen konkrétnych homeopatík, ale aj spôsobov a prístupu k dieťaťu.
Pravidelne spáva dopoludnia 50-60 min (v kočíku aj 1,5 hod) a večer zaspáva už okolo 18:30 bez ceremónií – uvedomuje si, čo nasleduje a vôbec sa tomu nevzpiera. Priam si spánok až žiada.
Ráno vstáva síce už okolo 4:30-5:00, ale nemôžme chcieť zase úplné zázraky. Áno, zaspáva pri maminke a na posteli; áno, postieľku má spojenú s našou posteľou a ak si v noci zažiada prevaliť sa k maminke alebo tatíkovi, aj to jej je „dovolené“.
Uspávam ju v našej posteli
Nechceli sme, aby si zvykla spávať s nami v posteli, lebo vieme, že odnaučiť ju to asi nebude ľahké, aj keď, kto vie, možno budeme milo prekvapení. Nechceli sme mnohé veci, ktoré teraz robíme ale odmenou nám je kľudný spánok, a to nám naozaj stojí za to. Nevadí, že sa niekedy musím stiahnuť, keďže sa naša princeznička rozvaľuje na mojom vankúši; nevadí, že ma občasne tá jej malá nožička kopne niekam, kde to najmenej očakávam; nevadí, že ležím pri nej 30-45 minút každý večer, kým nezaspí, lebo viem, že vďaka tomu všetkému, spinká kľudnejšie a s pocitom bezpečia, a to sme predsa chceli, čo nie?! ?
Som šťastná, že po roku a pol si naša malá vybudovala takýto pravidelný režim a že spí aspoň toľko, čo spí. Viem, že sú mamičky, ktorým dieťatko spí 2,5-3 hod cez deň a aj celú noc prespí, budíček majú okolo 7-8 hod ráno a niekedy majú pocit, že by mohlo spať aj viac.
Šťastné to mamičky, to mi verte! Ale opäť zopakujem...kto nezažije, ten nepochopí.
Žena doma: O makovom odvare
Každé dieťa raz zaspí
Tak teda toľko moja vlastná skúsenosť. Všetkým rodičom nespavých detičiek odkazujem, nech sa nesnažia nasilu, lebo si privodia len zbytočné stresy a negatívne pocity.
To dieťa si samo uvedomí, niekedy mu treba pomôcť a usmerniť ho a ak neviete ako, obráťte sa radšej na odborníka. Nie je to znakom zlyhania v úlohe rodiča. Je to naopak znak toho, že vám na dieťatku záleží a chcete pre neho len to najlepšie a čo najšetrnejším spôsobom (pre dieťa a aj pre vás).