Spoločné spanie s dieťaťom: Čo na to odborníčka na zdravý spánok a vývoj detí?

Kristina Böhmer | 23. May 2020
Spoločné spanie s dieťaťom

Nesmie zaspávať na prsníku ani pri fľaši? Kedy by malo zaspávať dieťa už samo?

Podľa medicínskej antropologičky a spánkovej poradkyne Lenky Medvecovej Tinkovej, ktorá pracuje na výskume detského spánku pod záštitou anglického spánkového laboratória, je blízkosť rodiča dôležitá pre dieťa z psychického aj fyziologického hľadiska.

Spoločné spanie je veľká téma pre mamy

Naozaj je pre bábätko spoločné spanie s mamou lepšie, ako keď je samo vo vlastnej izbe?

Nočný spánok novorodencov a malých bábätiek v inej miestnosti, ako spí matka či iný opatrovateľ, je prístup, ktorý nebol z evolučného, historického ani biologického pohľadu pre ľudí bežným a dodnes nie je vo svete ani väčšinovým prístupom. Ľudské mláďa sa rodí ako najmenej neurologicky zrelé v porovnaní s inými mláďatami v skupine primátov. To znamená, že je aj fyziologicky najviac závislé od našej blízkosti a opatery.

Kde by malo bábo spávať? S rodičmi, len s mamou alebo samo?

Za spoločný spánok nepovažujeme len spánok matky a dieťaťa na jednej posteli, ale aj spánok v jednej miestnosti. V obecnej terminológii spoločný spánok znamená, že rodičia majú dieťa tak blízko, aby na seba vzájomne mohli zmyslovo reagovať, teda na dosah ruky. Tak aby mohli reagovať na nočné vlny spánku a bdenia bábätka a ochraňovať ho. Aj v krajinách, v ktorých posledné desaťročia bolo propagované skôr samostatné spanie, sa v najnovších prieskumoch ukazuje, že spoločný spánok v jednej miestnosti, ale aj v spoločnej posteli, sa vracia do mnohých rodín stále častejšie.
Možnosti sú rôzne. Niektoré bábätká sa vyslovene potrebujú mamičky pri spánku dotýkať a hneď, ako sa im dá, sa jej aj v noci pridržiavajú, dotýkajú, upokojuje ich to. Sú deti, ktoré milujú zaspávať pri rodičoch, ale počas spánku potrebujú aj svoj priestor, v spánku rady niekoľkokrát menia polohy a vyhovuje im, keď majú postieľku prisunutú k manželskej posteli. A sú aj deti, ktoré nepotrebujú aktívne uspávanie dotykom. Ale to rodičia nezistia z knižiek ani z internetu, ale tým, že vnímajú a pozorujú svoje dieťatko, jeho štýl uspávania, známky únavy. 

Ako táto blízkosť s mamou a otcom na dieťa pôsobí?

Bábätko túži po kontakte a interakcii so svojimi rodičmi – ochrancami. Nielen cez deň, ale aj v noci. Okrem tejto psychickej potreby je však rodičovská blízkosť dôležitá aj z fyziologického hľadiska. Napríklad James McKenna, jeden z najznámejších vedcov, ktorý sa viac ako 20 rokov venuje výskumu spánku bábätiek a rodičov, vo svojich výskumoch veľmi rýchlo zistil, že počas spoločného spania dochádza k neustálej senzorickej interakcii. Tá je veľmi prospešná pre fyziologický vývoj dieťatka.

Mamička sa v polospánku veľmi často bábätka dotýka, polohuje ho, kontroluje, a často to robí bez toho, aby si to ráno pamätala. Matkin dych stimuluje dieťa k dýchaniu a regulácii bdenia a spánku, jej telo zase pomáha vyrovnávať nedozretú termoreguláciu bábätka.

Súhlasím s McKennom v jednej zásadnej veci: Nikdy nepochopíme, ako funguje bezpečný spoločný spánok, ak ho budeme ignorovať či odsudzovať. Je dôležité viac skúmať bezpečné spôsoby spoločného spania ako jednu z častých rodičovských prístupov ku spánku, ktoré má svoj vlastný priebeh a normalitu.

Rozhodujú sa mamičky pre spoločné spanie aj preto, lebo je pre ne jednoduchšie v noci dojčiť?

Je to pre ne najpraktickejšie riešenie potreby nočného dojčenia bábätka a čím viac sa aj do našich krajín vracia dlhodobejšie výlučné dojčenie, vracia sa aj obľuba spoločného spánku. Spánok matky a dieťaťa sa synchronizuje. V noci sa mamičky učia hneď od začiatku vnímať aj iné neverbálne signály dieťatka, nielen plač. A reagujú na ne.

Existuje niekoľko výskumov, v ktorých je krásne vidieť, že mamičky reagovali na potrebu dieťatka dojčiť sa citlivejšie, keď ho mali tesne pri sebe. Podľa McKennu takzvaný „dojčospánok“ je aj prevenciou pred SIDS (syndróm náhleho úmrtia dojčiat). Samozrejme, ak rodičia dbajú na bezpečnosť spoločného spánku. 
Nočná mora mamičiek: SIDS
Prečítajte si tiež:

Nočná mora mamičiek: SIDS

Je podľa vás pravda, že dieťa, ktoré spáva s rodičmi, bude nesamostatné, príliš naviazané na rodičov a rozmaznané?

Tento mýtus je už dávno vyvrátený. To, že dieťatko nespí s vami v jednej posteli alebo miestnosti, nie je zárukou toho, že v neskoršom veku nebude k vám utekať do postele. Dlhodobejší spoločný spánok detí a rodičov nemal žiadny negatívny efekt na ich zdravý psychický a fyzický vývoj, ani neboli preukázané žiadne odchýlky v správaní či deviácie spojené s týmto prístupom. Naopak, mnoho výskumov popisuje v súvislosti so spoločným spaním emočnú stabilitu detí, odolnosť v stresových situáciách ap.

Nedávno som robila krátky prieskum medzi dospelými, ktorí majú už svoje deti. Bol zameraný na spomienky z detstva v súvislosti so spánkom. Rodičia, ktorí si pamätali citlivý prístup rodičov k uspávaniu a nočnému spánku, mali často pozitívnejší vzťah ku spánku a zaspávaniu aj v dospelom veku. A okrem toho vo vypätých situáciách s vlastným dieťatkom podvedome siahali po upokojujúcich spôsoboch, ktoré používali ich rodičia.

V súčasnosti pracujem na podobnom výskume pre spánkové laboratórium vo Veľkej Británii a veľmi sa teším, čo nové sa ešte dozvieme o spánku detí a rodičov.

Čo si myslíte o tom, že dieťa nesmie zaspávať na prsníku, prípadne fľaši s umelým mliekom, ale treba ho po jedle zobudiť a nechať zaspať ešte raz?

Uspávanie dojčením je jedným z prístupov k zaspávaniu a spánku už tisícročia. Niekomu vyhovuje a niekomu nie, a to myslím na oboch stranách, niekedy dieťa pri dojčení nezaspí a vyhovuje mu napríklad hladkanie, rozprávanie, spievanie alebo mu stačí, že je mamička nablízku. Nestotožňujem sa s tým, že by dieťatko nemohlo zaspávať pri dojčení, alebo že by to bola negatívna asociácia. Pre mnoho mamičiek a bábätiek je to, naopak, tá najpozitívnejšia, najrýchlejšia a najpraktickejšia asociácia. To sa, samozrejme, vekom môže rôzne meniť. 

Absolútne sa nepotvrdilo to, že by sa dojčené bábätká budili len kvôli tomu, že boli dojčením uspávané. Áno, pre dojčené bábätká je veľmi časté a bežné, že sa v noci potrebujú nadojčiť, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uspané dojčením.

spolocne spanie ano alebo nie

Ako prídem na to, či dieťatko spí dosť? 

Pri stanovovaní nejakých záverov, koľko dieťa spí a či mu to stačí, je dôležité, aby ho rodičia pozorovali. Ako sa správa po dennom spánku, aké je aktívne, spokojné/nespokojné. Do spánku môže vstupovať aj mnoho vplyvov z prostredia, ktoré sa dajú ovplyvniť. Ak rodič vníma a pozoruje známky únavy svojho dieťatka a jeho náladu po prebudení sa z denného spánku, môže aj sám prísť na to, čo mu vyhovuje, a pomôcť mu podporiť jeho prirodzený biorytmus, aby bolo pokojnejšie a spokojnejšie.

Kedy by dieťa, ktoré spáva s rodičmi, malo začať spávať samo? Dokážem podľa niečoho rozpoznať, že je na to už pripravené? 

Je to skutočne individuálne a ciest je mnoho. Všetky môžu byť správne vzhľadom na vek a rozpoloženie dieťatka a rodičov. Stretla som sa s mnohými príbehmi a situáciami. Aj s takými, keď si dieťa samo povedalo, že chce svoju izbu alebo spať so svojím starším súrodencom v izbe. Skutočne aj k tomuto dieťa dokáže samo dozrieť. Ale chápem aj situácie, keď rodičia cítili, že to s drobcom zvládnu a dokázali ho v tejto zmene podporiť tak, že to šlo bez stresu. 

A kedy? Zatiaľ sa mi najčastejšie potvrdzuje, že to rodičia vycítia. Niekedy sa stáva, že pod tlakom okolia chcú dieťa osamostatniť skôr, než samy cítia, že je ten správny čas. Je to poznať na tom, že z toho majú strach, v hlave mnoho otázok, neistoty.

Dieťatko zase reaguje nočným budením, dlhým zaspávaním, plačom. Oplatí sa preto počkať si na ten správny čas. Keď v rodičovi silnie pocit, že to spolu zvládnu, a keď aj na dieťatku vníma, že je samostatnejšie, dokáže si s mnohými emóciami poradiť, že sa v noci nebudí strachom a nemáva časté nočné mory.

Ako prechod do vlastnej izby urobiť čo najmenej bolestivo?

Nezatvárať dvere do spálne, nechať možnosť otvoreného bezpečného prístavu pri pocitoch strachu. Veľkou výhodou býva súrodenecký spánok, keď majú súrodenci postele vedľa seba. Riešila som s rodinou situáciu, keď päťročné citlivé dieťatko každú noc zobudilo svojho spokojne spiaceho trojročného súrodenca, aby s ním išlo za rodičmi do postele, lebo sa samo bálo ísť po chodbe.

Niekedy to nemusí byť o veku, ale o povahe. Vyriešili sme to  krásne terapeutickou rozprávkou, keď sme upevnili vzájomnú dôveru a podporu medzi súrodencami.

V iných prípadoch zase pomáha spať prvé noci s dieťatkom v izbe. Jednak to môže pomôcť rodičovi odpozorovať si, či niektoré hračky nehádžu na stenu tieň, ktorého by sa dieťa mohlo báť. Tiež pomáha spolupracovať s dieťatkom na vytvorení prostredia, v ktorom sa bude cítiť dobre a tráviť v danej miestnosti aj príjemné chvíle. To, že je samo v izbe, neznamená, že nás už nikdy v noci nebude potrebovať, alebo nenastane obdobie, keď bude potrebovať našu podporu a na čas sa k nám aspoň v polovici noci vráti. 

Čo by ste poradili rodičom, ktorým spoločné spanie s dieťaťom nevyhovuje? Dokážu nejako inak simulovať vzájomnu blízkosť?

Spoločný spánok nemusí byť len o jednej spoločnej posteli. Spánok malého bábätka v inej miestnosti neodporúčam zo zdravotných dôvodov. Niekedy je to aj o tom zbaviť sa niektorých svojich vnútorných strachov. Veľmi rýchlo som vo svojej práci s rodinami prišla na to, že nikdy nič nie je čiernobiele a oplatí sa pátrať viac do hĺbky, kým urobíte nejaké jasné rozhodnutie alebo záver. 
Medicínska antropologička, spánková poradkyňa, spisovateľka. V súčasnosti pôsobí ako doktorandka na Durham University vo Veľkej Británii a pracuje na výskume detského spánku pod záštitou anglického spánkového laboratória, ktoré dostalo ocenenie za svoj prínos vo výskume spánku detí a rodičov. Lenka pôsobí viac ako sedem rokov aj ako poradkyňa priamo v rodinách. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: