Za výbuchom zlosti je potrebné hľadať aj iný pocit
Detské emócie sú pre rodičov často náročné na pochopenie.
Zdá sa, že sa líšia od tých našich, no v skutočnosti sú rovnaké. Pristupujeme však správne k deťom, keď vidíme, že plačú kvôli nejakej (pre nás) nepodstatnej veci? Potláčame alebo nepotláčame pocity našich detí? Snažíme sa ich naozaj pochopiť a pomôcť im?
Rozprávali sme sa s Irynou Zelyk, mamou dvoch detí a autorkou knižiek o detských pocitoch (napr. Ja a pánko Hnev; Ľúbim ťa; Kto je rýchlejší?), v ktorých sa cez rozprávkový svet dostáva k hĺbke detskej duše.
Ako porozumieť detským emóciám
Prečo je dôležité hovoriť s deťmi o pocitoch?
V momente, keď človek prežíva emóciu, stáva sa tým, čo cíti. Preto je veľmi dôležité starať sa o „emocionálnu záhradu“ veľkých aj malých ľudí. U detí sa ich emocionálna inteligencia neustále vyvíja a väčšine pocitov ešte nerozumejú. Aby boli schopné im porozumieť a naučili sa s nimi pracovať, potrebujú prostredie, v ktorom sa budú môcť naplno a bez strachu vyjadriť. Prostredie, v ktorom nájdu pochopenie aj pre menej príjemné emócie, v ktorom budú smieť byť samy sebou. Len s pomocou rodičovskej opory a prijatím môžu dokázať pochopiť „zdravé hranice“ širokej škály svojich pocitov tak, aby s nimi neriadene „nelomcovali“, ale naopak, aby vďaka nim „rástli“.
Emócie sú súčasťou každej ľudskej bytosti a sú cestou k sebapoznaniu a žitiu v prítomnosti, v ktorej nie sú ľudské činy dôsledkom potlačovaných citov a bolestí, ale vychádzajú z podstaty človeka založenej na láske, slobode a zodpovednosti. Napríklad za tým, že otcovia mávajú často dlhšiu cestu k pochopeniu emócií dieťaťa, môže byť práve „emocionálne tabu“ v detstve, spájajúce sa s prežitým názorom, že chlapci sú silní, neplačú.
Neplač, už si predsa veľká! Prečo nám emócie našich detí tak prekážajú?
Chlapci sú samostatná kapitola. Akoby sa od nich stále chcelo, aby boli tvrdí, nezraniteľní. Keď chlapec plače, hneď musí počúvať: „Ale chlapci predsa neplačú...“
To, že „chlapci neplačú“, považujem za asi najväčší nezmysel, ktorý môžeme deťom povedať. Ako to, že chlapci neplačú? Sedliacky rozum predsa vie, že aj oni plačú. Súhlasím, že žena je citlivejšia bytosť ako muž, ale to neznamená, že chlapci nemôžu plakať. Potlačené pocity nie sú zárukou sebadôvery a mužskej sily, ale bývajú, naopak, zdrojom bezmocnosti, ktorá sa v dospelosti môže podpísať pod výbuchy hnevu a agresivitu.
Byť jemným a citlivým neznamená automaticky byť slabochom. A tichý chlapec neznamená menej sebavedomý. Značí to iba, že je jednoducho taký a zaslúži si, aby bol prijatý taký, aký je.
Keď hovoríme o deťoch a ich pocitoch, pohlavie tu nehrá žiadnu rolu. Chlapci potrebujú nepodmienečnú lásku a pochopenie takisto ako dievčatá. Jediný rozdiel môže byť v prístupe v komunikácii, ktorý je však aj tak individuálny pri každom dieťati. Aj muži „majú právo“ na všetky pocity a ak nedokážu často súcitiť s okolím, môže sa za tým skrývať to, že v detstve museli byť „chlapmi“.
Ako naučiť deti správne ventilovať svoje pocity?
Vďaka odhaleniu pocitov dokážeme spoznať samých seba a zažívať stav šťastia, lásky či radosti. Preto nikdy nie je dobré ich potláčať. „Ako sa cítiš?“ je tá najdôležitejšia otázka, keď zbadáme na dieťati, že si ho podmanila napr. zlosť. Aj nezvládnuté príjemné emócie sa nám môžu stať ťarchou. Najprv musí byť pochopenie, ktoré vychádza z toho, že dieťa má právo mať akýkoľvek pocit. Veľmi nápomocné pri riešení vzťahových konfliktov, medzi súrodencami, kamarátmi, a pod., môže byť predstaviť si „druhú stranu mince“, čiže ako sa asi cíti ten druhý v danej situácii.
Nie je to však vždy jednoduché. Dieťa nemusí vždy mať záujem prejaviť svoje emócie a rozprávať sa o svojich zážitkoch. Súcit, nepodmienečná láska, pokora a otvorené srdce rodiča však budú preň vždy oporou.
Dôležité zistenia o detskom mozgu - toto by ste mali vedieť
Takže výbuchy zlosti sú lepšie ako dusenie nevyriešených vecí v sebe? Toto je problematické najmä u chlapcov... Vychovávame ďalšie generácie mužov, akí budú?
Za výbuchom zlosti je vždy potrebné hľadať iný pocit. Niekedy je to krivda, smútok alebo nesúhlas so situáciou, do ktorej sme sa dostali. Ak má dieťa bezpečné prostredie pre vyjadrenie tohto pocitu, otvára sa možnosť ho aj pochopiť, prijať a takto sa ho naučiť zvládať. Potrebuje bez strachu o všetkom hovoriť a cítiť v rodičoch oporu a dobrý vzor.
Nemôžeme čakať od detí, že zvládnu svoje emócie, keď ich na dennom poriadku nezvládame ani my a často si naše „výbuchy“ ospravedlníme tým, že sme dospelí, môžeme. V živote zažívame rôzne situácie. Je oveľa dôležitejšie, ako sa cítime, než to, kto je za určitú situáciu zodpovedný. A to, ako sa budeme cítiť, je iba na nás. Keď sa stávame rodičmi, sme zodpovední za svoje správanie oveľa viac, lebo pred nami stojí naše „čisté“, bezbranné dieťa, pre ktoré sme stvárnením dokonalosti a istoty.
Naše „pokazené“ správanie môže by preň veľmi nebezpečné, preto sú kontrola a sebaovládanie také dôležité. Hranice sa dajú nastavovať aj láskavo, s rešpektom k dieťaťu. Krôčik po krôčiku sa zvládnutý pocit hnevu môže stať dobrým zdrojom na budovanie rozvážnosti.
Ako zvládať detské záchvaty zlosti
Ako môžu rodičia pomôcť svojim deťom?
Nejaké univerzálne tipy neexistujú. Každé dieťa je jedinečné, rovnako každý rodič. Mne veľmi pomáha otvoriť zložitejšiu komunikáciu rozprávaním vlastného príbehu. Napríklad, keď sme prvýkrát hovorili o hanblivosti, tak som synovi porozprávala o svojom vlastnom stretnutí s pani Hanbou. Takisto mi veľmi pomáha načúvanie, také ozajstné, že vnímam každé slovo a pritom sa dieťaťu pozerám do očí a nechám ho dorozprávať až do konca.
Vynikajúco pôsobí tiež objatie po každej peknej, ale i ťažšej situácii. Ďalej sú to čarovné slovíčka: „prepáč“, „ľúbim ťa“, „záleží mi na tom, ako sa cítiš“. Veľmi nápomocný je aj časový odstup. Rešpektovať dieťa, keď sa mu rozprávať nechce, ale po nejakom čase sa k určitej téme nenápadne vrátiť. Nie je to jednoduché, nedá sa to hneď, ale výsledok stojí za to. A nie iba pre dieťa, ale aj pre rodiča.