Učme deti, že ŽIVOT MÁ ZAČIATOK I KONIEC

PhDr. Andrea Baranovská PhD. | 31. október 2022
život má začiatok aj koniec

„Neznášam cintoríny... Ani pohreby. Všetci tam plačú. Určite tam svoje dieťa nevezmem, nebudem ho predsa traumatizovať...“

Žiaľ a strata sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Často si hovoríme, že by sme chceli byť ušetrení tejto bolesti, alebo by sme chceli toho ušetriť aspoň deti. To ale nie je možné. Ako teda odpovedať na otázky, ktoré s tým súvisia? V akom veku?

Smútok nie je zlá emócia

Smútok sa môže prejaviť ako slabý náznak, ktorý pocítime, alebo ako hlboká rana, ktorá nás zasiahne. Keby sa rodič mohol postaviť medzi smútok a svoje dieťa, urobil by to. Ale nemôže – čo však môže, je naučiť svoje dieťa, ako sa má so smútkom vyrovnať a ísť ďalej. 

Mohli by sme povedať, že je to negatívna emócia, ale nie je to tak. Prostredníctvom neho si dokážeme viac uvedomiť radosť a cítiť sa aj viac nažive. 

Smrť a deti: Polopravdy a klamstvá

Dospelí často ani netušia, že ich dieťa smúti, a to najmä preto, že prežívanie smútku a jeho vykazovanie navonok je rôzne. To ale neznamená, že deti nie sú schopné smútok pociťovať. 

Dieťa nikdy nie je dosť malé na to, aby smútilo. Rodičia sa často snažia, aby nebolo smutné, a tým mu berú možnosť vyrovnať sa s touto emóciou a naučiť sa ho prekonať. Dospelí v dobrej viere – pretože vedia, ako strata bolí – sa snažia deti ochrániť tým, že im rozprávajú polopravdy, klamú o smrti, rozptyľujú ich kvôli presvedčeniu, že sú „príliš malé“ na to, aby vedeli, čo sa deje. Zabúdajú však na to, že deti sa orientujú na základe neverbálnych signálov a učia sa z toho, čo im dospelí ukazujú a ako sa správajú, a nie z toho, čo im hovoria. Teda pri smrti niekoho blízkeho sa rodič nemôže a nedokáže tváriť, že sa nič nedeje, nevie byť spokojný a šťastný, pretože jeho smútok je veľký. 

Dieťa potrebuje vidieť, ako má vyjadriť svoj smútok

Táto cesta je rôzna – niektoré majú tendenciu smútiť, plačú, pýtajú sa na blízkych, iné sa utiekajú k bežným činnostiam, akoby sa nič nestalo, niektoré to prejavia v hre, kresbe, vo fyzickej aktivite. Je potrebné pamätať na to, že smútok u detí nebude rovnaký ako u dospelých, platí to aj pre reakcie. Niekedy sa môže stať, že deti budú vyzerať nezaujato a budú reagovať, akoby sa vôbec nič nestalo, akoby nechápali – napr. reakcia dieťaťa môže byť: Môžem si dať čokoládu? alebo Zomrel? A kedy sa vráti späť? 

To, ako dieťa reaguje na smútok, smrť a stratu, vo výraznej miere závisí od:

  • jeho veku
  • pohlavia
  • stupňa vývinu
  • osobnosti a temperamentu
  • miery frustračnej tolerancie a spôsobu reagovania na stres
  • vzťahu, ktorý dieťa a rodič mali so zomrelou osobou
  • skúsenosťami dieťaťa so stratami a smrťou
  • rodinnou situáciou
  • mierou podpory v okolí
  • toho, ako jeho okolie smúti 
Keď mama odíde...navždy
Prečítajte si tiež:

Keď mama odíde...navždy

Štádia smútenia

Keď hovoríme o smrti, často sa spomínajú štádia smútenia – popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptovanie skutočnosti. Avšak tieto štádia nemusia prebiehať ani v tomto poradí, ani rovnakým spôsobom. Smrť niekoho blízkeho zmení naše životy. Ak sa máme vyrovnať so smútkom a pomôcť aj deťom, musíme si uvedomiť, že neexistujú skratky – nemôžeme nič obísť alebo vynechať. 

Najdôležitejšie je uvedomiť si, ako dieťa chápe smrť – či je v štádiu, keď si uvedomuje jej nevyhnutnosť a trvalosť. Nemusí si to uvedomovať, pretože veľa rozprávok a filmov túto skutočnosť popiera – na konci jednej časti je niekto smrteľne zranený a na začiatku ďalšej to už neplatí. Každé dieťa si vytvára vlastný koncept smrti – podieľa sa na tom aj predchádzajúca skúsenosť a tiež skúsenosť jeho mamy a otca. Rodičovské pocity a obavy zo smrti sa výraznou mierou podieľajú na tom, ako dieťa chápe smrť. Nezrelosť dieťaťa – fyzická aj emocionálna – môže spôsobiť, že smrť v jeho myslení vyzerá úplne inak. 

Ako hovoriť o smrti

Vek dieťaťa a prežívanie smútku a straty

  • Do konca 1. roku deti nemajú vytvorený koncept smrti. Reagujú smútkom, hnevom na oddelenie od rodiča, bolestivé podnety, zmeny v každodennom živote. U takto malých detí je veľmi dôležité dodržať rutinu – tá dáva dieťaťu pocit bezpečia a istoty. Keďže ešte nedokáže rozprávať a vyjadriť svoj hnev a smútok, tieto emócie sa prejavia plačom.
  • Batoľa: Do konca 3. roku života je pre dieťa smrť neznámym pojmom – môže pociťovať úzkosť a mať obavy, pretože dospelí okolo neho sú smutní, vystrašení alebo nahnevaní. Ale ešte nerozumie pojmom ako „smrť“  a „navždy“. Batoľa nechápe, že smrť je trvalá, že každý raz zomrie, že mŕtvi nejedia, nespia, nedýchajú...
  • Predškolák: V tomto veku (3 – 6 rokov) už dieťa začína chápať, že dospelí sa smrti obávajú. Predškoláci môžu smrť vnímať ako niečo dočasné (čo môže byť spôsobené komiksami, filmami ap.). Často sa pýtajú „prečo“ a „ako“ sa to stalo. Rovnako ju môžu chápať ako trest – preto je veľmi dôležité, aby si smrť nespojili s niečím, čo je bežné v živote – preto sa o smrti nesmie hovoriť ako o spánku. Ak dieťa v tomto veku vážne ochorie, môže túto chorobu vnímať ako trest za niečo, čo urobilo.
  • Realistickú predstavu o smrti deti získavajú v školskom veku. Rovnako chápu, že všetci zomrú a tiež začínajú byť zvedavé na to, „ako to funguje“. Môžu sa jej tiež začať báť. 
POZOR! Je veľmi dôležité, aby si deti smrť nespájali s niečím bežným v živote – PRETO SA O SMRTI NESMIE HOVORIŤ AKO O SPÁNKU.

Ako s deťmi hovoriť o smrti?

K častým otázkam, ktoré dieťa kladie, patrí:

Kde je babka? Rodičia zvyknú povedať – stratili sme ju, odišla na lepšie miesto, opustila nás. To môže spôsobiť, že sa dieťa začne báť, aby nebolo stratené či opustené aj ono. Niekedy môže byť smrť popísaná ako „odchod domov alebo večný spánok“ – to môže viesť k tomu, že sa dieťa začne báť vykonávať bežné veci, ako napr. ísť domov z prechádzky alebo materskej školy, ísť spať, strach z tmy. 

Aj ty zomrieš? Otázka rodičovi – Každý zomrie? Prečo?

Čo keď ochoriem? Zomriem? Keď zomriem, budem s babkou/dedkom? Budú sa hrať so mnou? 

Čo je to zomieranie? 

Dieťa tieto otázky môže klásť stále znovu. A hoci je to veľmi bolestivé – treba na ne stále odpovedať – jednoducho, ale pravdivo. 

Najčastejšie znaky smútenia u detí:

  • úzkosť, strach, vyžadovanie si blízkosti rodiča, neustále sa ho chce držať
  • dieťa sa vráti do „mladšieho veku“ – môže sa začať znovu pomočovať, mať ťažkosti so spánkom, nočné mory, začne sa maznať alebo prestane rozprávať, znovu chce piť z fľaše, hoci už pilo z pohára ap.
  • spánok – chce spávať s rodičmi, môžu sa objaviť sny o umieraní
  • problémy s koncentráciou, rozhodovaním sa, sústredením sa na najjednoduchšie veci
  • úzkosť – obáva sa všetkého a najmä, že ľudia v jeho okolí umrú, vyžaduje si neustále ubezpečovanie, bezpečie
  • pocity odmietnutia – môže mať pocit, že ho osoba, ktorá zomrela, zradila (najmä ak mu je povedané, že odišla, opustila ich...)
  • zmena správania –  môže sa utiahnuť do seba alebo, naopak, byť agresívne, viac riskovať ap.;
  • vina – deti sa môžu obviňovať – ak si priali, aby tá osoba „odišla“ ap.
  • zmeny v hre – môže sa hrať na mŕtvych ap. 

Dieťa a pohreb 

Kedy je ten správny čas a je vôbec niekedy? Dôležité je uvedomiť si, že na pohrebe budú ľudia rôznym spôsobom vyjadrovať svoj zármutok – niektorí môžu plakať, kričať, niektorí nemusia robiť nič. Môže sa stať aj to, že dieťa bude svedkom „scény“, ktorá sama osebe bude väčším zdrojom stresu pre dieťa ako čokoľvek iné. 

Keď dieťa ide na pohreb, je dôležité, aby osoba, ktorá ho sprevádza, ostala pokojná a racionálna a vedela mu odpovedať na otázky a jednoducho vysvetliť, čo sa deje. Ak odmietne na pohreb ísť, nemalo by byť presviedčané, ani nútené tam ísť a ani by mu nemali byť robené výčitky – to platí pre deti do 6 – 7 rokov. Staršie dieťa už chápe smrť a pohreb je cesta pre rozlúčenie sa s blízkou osobou. Stále však platí, že dieťa by malo byť v spoločnosti človeka, ktorý dokáže zachovať pokoj. 

Často sa môže stať, že rodičia pošlú svoje dieťa niekam preč – k príbuzným – práve v čase smrti blízkeho človeka. Dôvodom môže byť snaha ochrániť ho pred všetkým, čo sa bude diať. Vzdialenosť je tiež spôsob, ako sa vyhnúť rozhovoru o smrti, ktorý nie je príjemný. Túto možnosť treba zvážiť veľmi starostlivo a využiť ju len v krajnom prípade, pretože dieťa, hoci nechápe dôsledky smrti, cíti, že sa niečo deje, vidí smutných rodičov apod. Oni sami cítia strach a práve vtedy je známe prostredie a blízkosť rodičov kľúčová. Odlúčenie môžu deti chápať ako svoj trest za nejaké previnenie. Domáce prostredie a rodičia mu môžu pomôcť prekonať pocit straty a strachu. Avšak na druhej strane, ak dieťa bude chcieť ísť ku kamarátom, príbuzným alebo robiť niečo „bežné“, nemôžeme mu v tom brániť. Je potrebné nájsť zlatú strednú cestu. 

Plakať pred dieťaťom? 

Plač je prirodzená reakcia, ale je potrebné dieťaťu vysvetliť, prečo som smutný/á, pretože „babka/dedko zomrel, veľmi mi chýba“. Ak je však váš smútok príliš intenzívny a neviete ho ovládať, je potrebné vyhľadať pomoc a nenechať dieťa, aby bolo svedkom hysterického plaču a zrútenia sa rodiča. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: