Rodičovstvo: Je správne vyplakať sa pred deťmi?
Kedy sa má rodič držať a kedy smie svoje pocity ukázať?
Soňa krája chlieb a klobásku. Tento večer pri ohni – ako ho len pretrpí? Sedenie a rozhovor v dôvernom kruhu rodiny – nič viac jej v tomto momente k šťastiu nechýba. Chcela by kričať od hnevu, namiesto toho tu teraz chystá steaky a klobásu. Alebo by stačilo vyplakať sa. Pretože sa cíti byť oklamaná: práve totiž zistila, že jej muž urobil na aute škrabanec. Okey, to sa môže stať každému. Ale tento chlap si to nikdy neprizná. Radšej dá postihnuté miesto potajomky nalakovať za 400 eur, kým je jeho žena na služobnej ceste.
Partnerské nezhody: Počúvaš ma ty vôbec?
Mami, čo ti je?
Do kuchyne práve vstupuje dcéra Anna, zastaví sa však vo dverách a chce vedieť: „Mami, čo ti je, vyzeráš nejako čudne?“ A čo teraz? Má Soňa odpovedať čestne? Vysvetliť dieťaťu, že sa cíti byť zranená a že je momentálne plná nedôvery? Kto vie, čo jej muž ešte všetko tají? A prečo ona príde za ním vždy, keď sa jej niečo nepodarí? Je toto fér? Soňa sa sama seba pýta, či chce žiť s mužom, ktorý nachádza chyby vždy iba na druhých. Ale to svojej dcére v žiadnom prípade nemôže povedať.
Rodič by predsa nemal vťahovať deti do konfliktov dospelých. Musí sa vedieť aj pretvarovať, ak to treba – Soňa bola vždy tohto názoru. Najmä ak sa Anna na večeru tak veľmi teší. A tak Soňa vystrúha milý výraz tváre, hoci v jej vnútri to vrie: „Nie, zlatko, všetko je v poriadku. Môžeš už všetko odniesť do záhrady.“
Byť silným alebo sa vyplakať?
V kruhu priateliek je táto téma nanajvýš sporná. Niet divu, v konečnom dôsledku neexistuje jasný model správania sa. V čase našich starých mám platila devíza: Ovládať sa za každú cenu! O 30 rokov neskôr prišla do módy terapia prvotného vykričania sa: Všetko musí von! Dnes, ešte o jednu generáciu neskôr, nie sú ani odborníci v otázkach vhodného správania sa v týchto situáciách jednotní: jedni sa domnievajú, že človek musí byť autentický a má ukázať svoje skutočné pocity. Iní hovoria, že pocity má človek v sebe ukrývať, lebo deti potrebujú silných rodičov.
K tomu patrí i skutočnosť, že rodič pred deťmi emocionálne nevybuchne a nebude ich zneužívať ako bútľavú vŕbu.
Sme to, čo opakujeme: 5 dobrých návykov
Hrať s otvorenými kartami
A keďže život je komplikovaný a na jeho zvládnutie neexistuje žiaden patent, končí debata väčšinou konštatovaním: Všetko závisí od konkrétneho prípadu.
Moja priateľka Michaela napríklad prednedávnom sľúbila svojmu desaťročnému synovi, že mu pomôže na detskom blšom trhu urobiť vlastný stánok. Nanešťastie večer predtým sa začala Michaela cítiť veľmi zle a ráno jej išlo hlavu roztrhnúť. „Na chvíľu som si myslela, že si dám perinu cez hlavu a dieťaťu poviem: Je mi ľúto, ale príšerne ma bolí hrdlo a hlava,“ hovorí. „Ale potom mi napadlo, že detský blší trh sa koná iba raz do roka. A že to je iba moja vina, že mám angínu.“ A tak sa vykotúľala z postele.
Na druhej strane sú situácie, kedy hrá Michaela s otvorenými kartami: Ako 40-ročná trpí chronickou reumou, čo sťažuje jej prácu učiteľky v tanečnej škole. Keď má bolesti, nemôže chodiť a hýbať rukami – práve nedávno kvôli tomu prišla o výhodnú ponuku, kedy mala nacvičiť jedno tanečné vystúpenie do televízie. Namiesto toho mesiac maródovala.
Keď sa potom doma nečakane nakopia vysoké účty, môže sa stať, že sa pustí do plaču. „Myslím si, že človek nemusí pred deťmi predstierať, že má vždy všetko pod kontrolou,“ hovorí Michaela. „K životu patria aj ťažké chvíle.“ Keď potom potrebuje Lukáš nový strojček na zuby a pýta sa, či to nie je príliš drahý špás, ozýva sa v mame aj napriek tomu zlé svedomie. Nenesie desaťročný chlapec vo svojom veku až príliš veľa zodpovednosti?
Úvaha vyčerpanej mamy: Skriňa je ako život
Prečo hovoriť pravdu?
Janka pokladá túto obavu za nepodloženú: „Deti dnes príliš veľa šetríme,“ mieni matka dvoch detí. Jej muž prišiel minulý rok o miesto v reklamnej agentúre. S jej platom a výdavkami za bývanie a domácnosť to teraz nemajú po finančnej stránke jednoduché. To vedie i k tomu, že sa oveľa častejšie s manželom hádajú – aj vtedy, keď sú prítomné obe dcéry. "Deťom sme vysvetlili, prečo sme momentálne v strese – už len preto, aby si samy nedávali za vinu vzniknutú situáciu.“ O veľkosti bremena im však pritom nehovoria, práve naopak, aj vedome hovoria o nádeji: „Ocko si opäť nájde prácu. Dovtedy si musíme premyslieť, čo budeme robiť.“
Staršia z dcér už aj prišla s konštruktívnym nápadom: Vydražila na internete bicykel, ktorý dostala na konfirmáciu a nepoužívala ho, a tak rodinný rozpočet obohatila o 250 eur.
„Deti chcú pomáhať,“ potvrdzuje Lívia, ktorá má krízu, odkedy sa jej muž pred tromi rokmi zo dňa na deň odsťahoval k svojej priateľke. Lívia sa pokúša prekonávať záchvaty plaču vtedy, keď sú jej tri deti v škôlke alebo v škole. Ak sa to predsa len stane v ich prítomnosti, vezme si deti na kolená a silno ich objíme: „Teraz sa cítim veľmi zle, ale vy za to nemôžete,“ vysvetľuje im. „V najlepšom prípade sa pri tejto príležitosti deti naučia, že človek môže mať rôzne pocity a že to nemusia byť vždy len radosť, smiech a dobrá nálada. A v konečnom dôsledku človek predsa neplače sto rokov.“
Čo však robiť vtedy, keď sa problémy zdajú byť neriešiteľnými a človek nevie, či sa jeho život ešte opäť niekedy dostane do normálu? „Deti potrebujú mať pocit, že sa človek nevzdáva a že pred problémami neuteká,“ myslí si Lívia.
Dôležité je, aby si človek sám hľadal určitú podporu. A aby rodičia aj v neľahkej situácii napriek všetkému umožnili deťom, aby boli veselé. V prípade, že sa nepodarí v rodine vytvoriť malé ostrovy bezstarostnosti, potrebujú deti v každom prípade „výbeh“ a vypustenie ťaživej atmosféry z hlavy. Nahovorte ich na schôdzku s kamarátmi, pošlite ich na víkend ku krstným rodičom alebo k starej mame.
Čo na to odborníci? Byť čestným alebo...?
Predošlé rady boli takpovediac z mojej vlastnej „kuchyne“ či z môjho blízkeho okolia. Ale čo nám radia odborníci? Byť čestným alebo zatĺkať?
Ako prvé psychológovia vysvetľujú mylnú informáciu: „To, čo deťom nepoviem, to ani neexistuje.“ Deti však počujú aj to, ako rastie tráva a vnímajú každé napätie a starosti. Ak človek pred nimi svoje obavy a starosti skrýva alebo hrá pred nimi „divadlo“, potom sa dostávajú do pomykova: Čomu mám teda veriť? Tomu, čo počujem, alebo tomu, čo cítim?
Máme to však chápať tak, že za každú cenu platí „úprimnosť nadovšetko“? Máme teda deťom povedať:„Anna, aj ty si si už všimla, že tvoj otec nepriznáva vlastné chyby a vidí ich iba na druhých a ešte je k tomu aj nezodpovedný?“ Tak toto určite nerobte! Rodičia by sa mali predtým, ako budú v prítomnosti svojich detí hovoriť o svojich útrapách, vždy sami seba spýtať: „Prečo to hovorím?“ Aby sme deťom poskytli dôležité informácie? Alebo preto, lebo sa chceme sami trochu odbremeniť? Alebo nebodaj hľadáme spojencov?
V prvom prípade slúži úprimnosť na orientáciu: Dieťa sa dozvie, na čom je a nebude vydané na dlhú dobu napospas svojim fantáziám, ktoré bývajú väčšinou ešte horšie ako realita. V druhom prípade ide o dospelého, ktorý sa chce zbaviť časti svojho bremena. V extrémnom prípade preberá dieťa zodpovednosť, na ktorú ešte nie je zrelé: „Nemôžem teraz odísť, lebo by bol ocko smutný. Musím teraz vo všetkom pomáhať, lebo je mama unavená.“
Rodič nie je kamoš. Nevzdávajte sa zdravej autority, dieťa ju potrebuje
Slabosti ukazujú silu
A čo toto všetko znamená pre Sonin večer pri ohníku? Bolo jej rozhodnutie správne, keď sa odhodlala kvôli spoločnej večeri udusiť v sebe všetky svoje pocity? Odborníci rodičov od takýchto „nútených akcií“ odhovárajú. Aj rodičia majú právo mať zlú náladu a nebyť vo svojej koži. Nie sú vševedúci alebo bezchybní a môžu niekedy svoje deti aj sklamať. A to je – kým inak vzťah funguje – dokonca i prospešné. Lebo otcovia a mamy, ktorí sú deťom neustále k dispozícii a vyhýbajú sa každému konfliktu, sú bez kontúr ako masa gumy a nie sú vhodnými vzormi pre sociálne zručnosti.
Ale ako môže byť človek zároveň čestný i limitovať škody? Možno sa dá celá táto problematika zhrnúť do jednej formulky: Silní rodičia neplytvajú svojou energiou na to, aby skrývali svoje problémy, ale využívajú svoju silu na to, aby ich riešili. Soňa to mohla riešiť napríklad takto: „Vieš, Anna, hnevám sa na tvojho otca. Teraz vôbec nemám chuť na opekačku, radšej to presunieme. Je mi to ľúto kvôli tebe, lebo ty za to nemôžeš. Ale teraz si to musíme s tvojím ockom vysvetliť.“