Partnerské nezhody: Počúvaš ma ty vôbec?

Kristina Böhmer | 30. december 2021
Partnerské nezhody: Počúvaš ma ty vôbec?

Vedci, ktorí sa venujú rozdielom v komunikácii medzi mužmi a ženami upozorňujú, že ženy často hľadajú skrytý význam, zatiaľ čo muži počujú to, čo je povedané.

Sociologička Catherine Kohlerová Riessmanová (ext. zdroj Catherine Kohler Riesman) vo svojej knihe Divorce Talk sumarizuje výsledky svojho výskumu o pároch, ktoré sa rozhodli pre rozvod. Vraj veľká časť žien ako dôvod uvádzala nedostatok komunikácie v manželstve, čo, paradoxne, prekážalo len veľmi malému percentu mužov.

Problém však nie je ten starý známy stereotyp, že ženy priveľa rozprávajú a muži nepočúvajú. Roky výskumov ukázali, že komunikácia medzi mužmi a ženami viazne z iných dôvodov.

On chce byť ticho, ona sa chce rozprávať

Kedysi dávno koloval taký kratučký komiksový vtip, ktorý ilustroval akože typické raňajky manželského páru. Muž a žena sedeli za jedným stolom, oproti sebe, obaja mali pred sebou tanier s jedlom. A medzi nimi vo vzduchu boli noviny, ktoré držal muž a čítal si ich, zatiaľ čo žena nahnevane prepaľovala ich zadnú stranu pohľadom. On si chcel v tichosti čítať, ona sa chcela rozprávať. Bolo to ešte v deväťdesiatych rokoch, ale v mnohých rodinách je to ešte stále aktuálne. Akurát že noviny muži vymenili za mobil.

O tom, že muži a ženy komunikujú iným spôsobom, sa hovorí už dlhé roky. Dokonca sa hovorí, že ich spôsob komunikácie je natoľko odlišný, že asi pochádzajú z rôznych planét. Celé je to však trochu komplikovanejšie a to, čo často nazveme jednoduchým „Nerozumieme si”, sa dá rozmeniť na množstvo drobných rozdielov medzi mužmi a ženami.

Čo tým chcel povedať?

Mám kamarátku, ktorá keď mi rozpráva, čo jej povedal priateľ, vždy sa ma opýta: „Čo myslíš, že tým chcel povedať?” Kedysi by som na to dokázala nájsť desiatky možných scenárov, ale roky praxe komunikácie s mojím mužom ma naučili, že asi tým chcel povedať to, čo povedal. Vedci, ktorí sa venujú rozdielom v komunikácii medzi mužmi a ženami totiž  upozorňujú, že ženy často hľadajú skrytý význam, zatiaľ čo muži počujú to, čo je povedané.

Týka sa to najmä citov. Ženy o nich rozprávajú viac ako muži. Často bývajú sklamané z toho, že muži toho toľko v emocionálnej oblasti nenarozprávajú. A problém je aj to, že ženy rovnako, ako hľadajú skrytý význam v tom, čo muži povedia, rovnako ony samy skrývajú význam do toho, čo povedia. Ale pozor, muži ho tam nevidia, ak to nepovieme na rovinu.

„Manžel išiel na služobku a keď odchádzal, povedala som mu, aby mi zavolal, keď tam príde, či je v poriadku, a že sa pokojne môže ozvať aj každý deň, a usmiala som sa, lebo som tým chcela ukázať, že mi na ňom záleží a mám o neho strach. On na mňa vyletel, že prečo by nemal byť v poriadku a že ho nemusím kontrolovať ako decko. A takto sme sa rozlúčili. Hnevala som sa celý týždeň, čo nebol doma, a ešte aj keď prišiel,” spomína 37-ročná Monika. Takýchto nedorozumení medzi mužmi a ženami býva množstvo. Je to spôsobené tým, že náklonnosť prejavujeme inak ako muži. 

Presne to som nechcela počuť?!

Ženy v komunikácii hľadajú partnera, ktorý im rozumie. Keď žena rozpráva o svojom probléme kamarátke, chce počuť: „Rozumiem ti, viem, ako sa cítiš, stalo sa mi niečo podobné.” Podľa sociolingvistky Deborah Tannenovej, ktorá skúma rozdiely v komunikácii medzi mužmi a ženami, majú potom kamarátky k sebe bližšie a podporujú sa navzájom. Muži kamaráti sa takto nepodporujú. Keď jeden povie, že má problém, druhý mu povie: „To nič nie je, mne sa stalo niečo horšie.” Toto muži považujú za podporu.

„Povedala som môjmu mužovi, že som unavená, lebo v posledných dňoch mám priveľa práce, on mi na to povedal, že on tiež, a ešte k tomu musí postaviť deťom to típí, takže má toho viac ako ja,” hovorí 33-ročná Miriam. Ona sa chcela posťažovať a počuť, že je rozumie. Jej muž jej však tú podporu vyjadril mužským spôsobom: on má toho viac, takže ona vlastne nemá problém.

Komunikácia doma a na verejnosti

Vráťme sa však ku kreslenému vtipu, na ktorom muž namiesto príjemnej debaty s manželkou číta noviny. V dnešnej dobe – čumí do mobilu. Tannenová raz pre denník Washington Post opísala stretnutie skupiny žien, na ktoré priviedli aj svojich mužov. Jedna žena celú prednášku v tichosti presedela, zatiaľ čo jej manžel na všetko reagoval a stále sa zapájal. Na konci na manželku ukázal prstom a povedal: „Ona je u nás doma tá ukecaná. Keby nerozprávala, doma je ticho.”

Všetci sa vraj začali smiať. Tannenová však upozorňuje, že toto sa stáva v mnohých manželstvách. Ženy sa chcú rozprávať doma, muži sú doma ticho. Muži sú však výrečnejší v spoločnosti. „Na prednáške pred väčšou skupinou ľudí cítil, že musí ukázať svoju inteligenciu a dokázať, že prednáške rozumie. Ale doma, kde sa nemusí pred nikým ukazovať a dokazovať svoju silu, môže slobodne ostať v tichosti. Jeho manželka, naopak, doma necíti obavy, že by pred niekým povedala niečo, čo by vyvolalo nezhody, konflikt, alebo by niekoho urazila, alebo sa predvádzala, a preto doma môže slobodne rozprávať,” vysvetlila sociolingvistka.

počúvaš ma vôbec

6 ROZDIELOV, v čom sa v komunikácii líšime

  • Ženy hľadajú skrytý význam v tom, čo muži povedia, a rovnako skrývajú význam do toho, čo samy povedia. Muži sa vyjadrujú na rovinu a očakávajú, že to, čo my ženy hovoríme, tak aj myslíme.
  • Ženy hovoria o citoch. Muži hľadajú riešenia. To sú tie situácie, keď sa žena chce len trochu posťažovať a cítiť sa byť pochopená, a muž jej na to vymenuje desať tipov, ako by v danej situácii mohla reagovať. A presne to ona nepotrebovala v tom momente, hoci on si myslí, ako veľmi jej z lásky pomohol, že jej poradil.
  • Ženy sa počas komunikácie pozerajú ľuďom do tváre a do očí. Muži sa obzerajú po miestnosti, čo ženy považujú za znak toho, že muži nepočúvajú.
  • Ženy rozoberajú detailne jednu tému, muži preskakujú z jednej témy na inú. Ženy si to vysvetľujú ako nezáujem zo strany mužov.
  • Ženy dávajú najavo, že počúvajú tým, že prikyvujú, opakujú „hm” alebo „áno”. Muži počúvajú v tichosti.
  • Ženy sa pýtajú veľa doplňujúcich otázok, dokonca aj takých, na ktoré poznajú odpoveď. Považujú to za znak prejaveného záujmu. Muži sa pýtajú len na to, čo skutočne potrebujú vedieť.

Už v detstve sa (ne)učíme komunikovať

Svojím spôsobom sú to všetko len stereotypy, v ktorých sme vyrastali, a ktoré sú nám také blízke, že s nimi jednoducho prežijeme celý svoj život bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali. Kto z nás v detstve nepočul, že chlapci neplačú? Alebo že dievčatá majú byť milé a dobré? Doba sa mení a dnes už mnohí rodičia chlapcov netlačia k tomu, aby boli drsní a neukazovali city, a dievčatá už nemusia len s milým úsmevom prikyvovať. 

Aj Tannenová vo svojom výskume videla, že rozdiely v komunikácii medzi mužmi a ženami začínajú už v detstve. Súvisí to s rozdielnou organizačnou štruktúrou skupín, v ktorých sa spolu hrávajú chlapci a v ktorých dievčatá. Dievčatá si budujú kamarátstva tým, že si hovoria tajomstvá, čo robia aj dospelé ženy. Chlapci majú rovnako silné kamarátstva, hoci omnoho menej rozprávajú. Ich priateľstvá sú postavené na tom, čo spolu robia, nie na tom, čo si povedia. Dievčatá sa kamarátia v malých skupinkách, chlapci vo veľkých, ktoré sú organizačne štruktúrované a majú hierarchiu – kto je nad kým.

Psychológ Bruce Dorval (ext. zdroj Bruce Dorval) študoval komunikáciu detí aj dospelých s ich najlepšími kamarátmi a kamarátkami. Dievčatá aj ženy v každom veku, keď sa rozprávali s kamarátkou, sedeli oproti sebe a pozerali sa jedna druhej do tváre. Chlapci a muži v každom veku sedeli pod jemným uhlom a počas rozhovoru sa obzerali po miestnosti, pričom občas sa jeden na druhého pozreli. Očividne však boli naladení jeden na druhého, lebo zrkadlili svoje pohyby. Keď toto však muži robia ženám, ženy majú pocit, že ich nepočúvajú. 

Čo s tým, keď komunikácia viazne?

Nič. Treba sa zmieriť s tým, že sme iné ako muži. Môžeme sa o tom porozprávať, môžeme vysvetliť mužom, čo je pre nás dôležité a oni môžu vysvetliť nám, čo je dôležité pre nich. Môžeme brať jeden na druhého väčší ohľad a mať na pamäti, že komunikujeme inak. Ale len ťažko jeden druhého zmeníme. Môžeme to len prijať a snažiť sa vyjsť druhému v ústrety. Možno sa jedného dňa začnú chlapci a dievčatá hrávať v zmiešaných skupinkách a tieto rozdiely v dospelosti v budúcich generáciách zmiznú.

A možno nie. Možno navždy ostaneme iní, čo sa komunikovania týka.

„Najdôležitejšia vec v komunikácii je počuť to, čo nebolo povedané nahlas...“  Peter F. Drucker

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: