Každé dieťa má svoj čas
"Môj Janko začal rozprávať, keď mal 9 mesiacov,“ to je pre rodiča, ktorého dieťa TAM ešte nie je, frustrujúce. Môže sa cítiť neschopne, ak jeho dieťa ešte nepovedalo „mama“ alebo nezačalo chodiť.
Neustále čelím rôznym otázkam, ktoré sa týkajú mojej 18-mesačnej dcéry Lucie: "Už začala chodiť? Rozpráva? Papká sama? Chodí už na nočník?," konštatuje mama Karolína. Bez ohľadu na to, koľkokrát dostanem tieto otázky, väčšinou odpovedám rovnako: "Urobí, čo potrebuje, svojim vlastným tempom."
Táto odpoveď možno neuspokojí všetkých, ktorí sa pýtajú, ale som prvorodička krásneho, šťastného a zdravého dievčatka. Dcéra ma drží na nohách, psychicky aj fyzicky. A unavuje ma predstava, že keď sa niekomu narodí dieťa, jeho vývojové míľniky – kedy čo by mala/nemala – sú záležitosťou, na ktorú sú všetci zvedaví.
Všetko má svoj čas
Vývoj dieťaťa nie sú preteky
Existujú rôzne dôvody, prečo jedno dieťa môže dosiahnuť míľniky skôr, iné neskôr, a pýtať sa na to rodiča môže byť frustrujúce. Uvedomujem si, že väčšina ľudí, to myslí dobre. Niekedy sú však otázky doplnené o blahosklonné „Ach, no, môj Janko začal rozprávať, keď mal 9 mesiacov“ alebo „Moja Rebeka čítala už v 5 rokoch.“ A to je pre rodiča, ktorého dieťa TAM ešte nie je, frustrujúce. Môže sa cítiť neschopne, ak´jeho dieťa ešte nepovedalo „mama“ alebo nezačalo chodiť.
"Dosiahnutie vývojových míľnikov neskôr ako zvyčajne neznamená vždy vážny problém," hovorí Hugh Bases, M.D., pediater z NYU Langone Health's Hassenfeld Children's Hospital (ext. zdroj Hugh Bases). "Je omnoho dôležitejšie, aby dieťa robilo pokroky a svojim tempom sa posúvalo vpred."
9 disciplín rodičovskej olympiády: KTO má lepšie dieťa?
Každé dieťa má svoje tempo
Pokiaľ ide o moju dcéru, ešte nerozpráva, ale to môže byť spôsobené tým, že je vychovávaná v dvojjazyčnej domácnosti (angličtina a taliančina) a deťom vychovaným v dvoch jazykoch môže trvať trochu dlhšie, kým začnú rozprávať, aj keď to nie je všeobecné pravidlo. Oficiálne začala chodiť v 14 mesiacoch, ale potom mala pár týždňov, kedy nechodila bez toho, aby ma nedržala za ruku. Potom sa z ničoho nič opäť rozbehla sama a teraz s ňou ledva držím krok.
Spočiatku som uvažovala, či ten návrat k pomoci pri chôdzi nie je regres, nad ktorým by som sa mala zamyslieť, ale Dr. Bases hovorí, že to nie je dôvod na obavy. "Ak má dieťa obmedzené na aktivity, ktoré by mohli podporiť jeho rozvoj, ako napríklad nebehať/liezť/skákať, kvôli izolácii, chorobe či pandémii, môže to mať vplyv na jeho nadobudnuté schopnosti, ale rýchlo sa mu vrátia po obnovení normálneho spôsobu života." Je to tak.
Neotravujte rodičov otázkami
Nehovorím, že míľniky detí by sa nemali sledovať, pretože sú prípady, keď si ich nesplnenie môže vyžadovať zásah odborníkov. Keď oneskorenie pri dosahovaní určitých míľnikov môže byť 'červenou vlajkou' pre základný zdravotný alebo vývojový stav. Preto je dôležité, aby rodičia prediskutovali akékoľvek obavy týkajúce sa ich dieťaťa s pediatrom. A aj takýchto rodičov môžu neustále otázky ohľadom pokrokov ich dieťaťa trápiť.
Preto hovorím, nechajme rodičov, aby dobrovoľne poskytli tieto informácie sami bez toho, aby sa ich ktokoľvek pýtal, či ich dieťa chodí, rozpráva, sedí alebo chodí na nočník.
Zrátané a podčiarknuté: Každé dieťa je jedinečné. Každé rastie a vyvíja sa vlastným tempom. Každé dosiahne svoje míľniky vtedy, keď bude pripravené. A to by sa malo stať bez toho, aby sme sa cítili povinní poukazovať na (ne)pokrok svojho dieťaťa každému, kto sa opýta.