Prvé slová: Ako rozvíjať REČ v prvom roku života dieťaťa
Prvé „naozajstné“ slovo síce povie až okolo jedného roku, ale s novorodeniatkom sa môžeme (a musíme) rozprávať.
Ako? Čomu rozumie a čo nám samo povie? Poradíme vám...
Hladkáme, šteklíme, maznáme
To, že čerstvo narodené dieťatko nerozpráva, neznamená, že nekomunikuje. Svoje potreby prejavuje najmä plačom a čoskoro svoj repertoár výrazových prostriedkov obohatí o úsmev, okolo 2. mesiaca aj o hlasný smiech. Dieťa sa v ranom dojčenskom veku prejavuje celým telom: kope nožičkami, kmitá ručičkami, niekedy sa celé vzrušene vrtí.
Ako sa naučí dieťa rozprávať? Tým, že sa s ním rozprávate!
Čo je v komunikácii s dieťatkom hneď od narodenia dôležité?
- Mamin hlas.
Robí mu dobre pokojná intonácia mamičkinho hlasu, tlkot jej srdiečka – doslova pradie na jej hrudi. Mamička by sa mala s bábätkom rozprávať – vôbec nevadí, že dieťa nerozozná slovo od slova. Mamin hlas je preňho balzam – ako by aj nie, veď ho pozná z bruška. - Očný kontakt.
Pre novorodenca a malé bábätko je mamina tvár (najmä jej oči a ústa) vôbec to najzaujímavejšie, čo si môže prezerať. Pod mamičkiným pohľadom sa cíti blažene, bezpečne a spokojne. Nezabúdajte, že novorodenec zaostrí len na malú vzdialenosť (asi 20 až 30 centimetrov)! - Dotyky.
Bábätko sa samozrejme cíti najlepšie čo najbližšie pri mame a matka by mala jeho základnú potrebu fyzického kontaktu naplniť. Okrem pestovania a dojčenia existuje množstvo iných príležitostí na dotýkanie, napr. pri kúpaní či prebaľovaní. Bábätko hladkáme, pri výmene plienky fúkame na bruško, vo vaničke špliechame vodu na ramienka, po kúpeli masírujeme celé telíčko. Maznanie potrebujú všetky deti, viac tie, ktoré mali sťažený príchod na svet (narodili sa cisárskym rezom, predčasne narodené a pod.).
Skôr ako povie „mama“
- V prvom mesiaci bábätko vydáva reflexný krik (plač) tvorený samohláskami, v 2. mesiaci (okolo 6. týždňa) si začne mrmlať. Mrmle si samohlásky a vydáva zvuky súvisiace so saním a prehĺtaním, v 3. mesiaci vyludzuje prvé spoluhlásky (g, m, b, p, k, j).
- Približne v 4. mesiaci vyslovuje prvé slabiky (ma, ba, pa), pohmkáva si, výska. Začína kontrolovať sluchom svoje vlastné zvuky, porovnáva ich so zvukmi svojho okolia a snaží sa ich napodobňovať. Postupne prechádza do štádia džavotania.
- V 5. mesiaci opakuje rovnaké slabiky mamamama, bububu, alalal atď., asi v polroku používa dvojslabičné slová mama, baba. V 8. mesiaci pridáva slabiky – ga, ba, da. Neskôr napodobňuje reč rodičov, skúša intonovať a artikulovať, dokáže odlíšiť materinský jazyk od cudzieho.
- V 9. mesiaci zreteľne oddeľuje slabiky a rozumie už celkom slušnému počtu slov, ktoré používajú rodičia najčastejšie (napr. papať, hajať). Súbor výrazov a gramatických pravidiel, ktoré dieťa ešte samo nepoužíva, ale už im rozumie, označujeme pojmom receptívna reč. (Tá má pochopiteľne v tomto veku väčší rozsah ako expresívna reč, pomocou ktorej rozumieme všetko, čo dieťa samo hovorí).
- Počas prvého roku sa drobec naučí množstvo vecí: ak položíme osemmesačnému dieťatku otázku kde je lopta, rozumie a hľadá ju očami (aj keď ešte samo lopta alebo „gól“ nepovie), naučí sa mávať, aj keď ešte nevysloví „pá, pá“, hrá „ťap, ťap ťapušky“, ukazuje aké je veľké a pod.
- Okolo 10. mesiaca si experimentovaním s jazykom drobček vytvorí svoju „vlastnú reč“.
- Okolo 12. mesiaca sa objavuje prvé „naozajstné“ slovo, teda výraz, ktorým dieťa cielene pomenováva osobu (najčastejšie mamu alebo otca) alebo vec. Toto slovo býva niekedy ťažké identifikovať. Výrazom „tata“ totiž dieťatko nemusí označovať otca, ale napr. nejakú činnosť a naopak, oteckovi môže napríklad hovoriť „bubu“. Niekedy aj význam „mama“ nemusí označovať mamičku, ale napr. jedlo alebo obľúbenú hračku. Tesne po dovŕšení prvého roku používa približne 5 jednoduchých slov.
Nerozpráva? Skúste TOTO
Šušlať alebo nešušlať?
Permanentné šušlanie v zmysle komolenia slov nie je pre rozvoj reči to pravé orechové – dieťa len ťažko rozpozná správne znenie slov. (Na druhej strane neha a láska vyjadrená napr. slovami „ty si náš pokladíček“ dieťaťu určite neublíži.)
Niečo iné je, ak máme na mysli „detskú reč“ všeobecne. Tá má pre deti veľký význam. Detská psychologička Iva Jungwirthová v knižke Pohodové deti – pohodoví rodičia píše: „Ak mnoho generácií detí najprv používa na označenie zvieratka onomatopoju (hav, mňau, bú...), niečo na tom bude, tieto slová sú výrazne melodickejšie, jednoduchšie a reálnym zvukom bližšie ako naše dospelé výrazy. Deväťmesačný drobec bude robiť ČĽAP ČĽAP, potom sa NAPAPÁ a ide HAJAŤ. Tieto slová sú pekne zvukomalebné, pri slove ČĽAP doslova vidíme vodu striekať po celej kúpeľni a aj dieťatku sa dobre vyslovujú. Ako dieťa rastie, bude prechádzať na dospelejšie výrazy úplne prirodzene. Zvukomalebné slová, ktoré predchádzajú „dospelej reči“, nájdeme prakticky vo všetkých jazykoch. Aj to potvrdzuje ich vývojovú dôležitosť pri osvojovaní jazyka.“
Znakovať alebo neznakovať?
Ovládať pohyby rečových orgánov (jazyka, pier, hlasiviek) je oproti pohybom rúk, nôh a tela veľmi náročné. Z toho vychádza metóda komunikácie s dojčatami a batoľatami prirodzenými znakmi a gestami, nazývaná znakovanie. Ak máte dojem, že vaše dieťa je rozumovo schopné vyjadriť oveľa viac ako to, čo dokáže vyjadriť slovami, môžete túto neverbálnu komunikáciu vyskúšať.
Kritici tejto metódy vznášajú niekoľko námietok. Autorka knihy Ako sa dohovoriť s dojčaťom a batoľaťom, Terézia Vasilovčík Šustová na jednu z výhrad, podľa ktorej dieťa, ktoré sa naučí znakovať a dohovorí sa teda so svojím okolím bez slov, bude lenivé hovoriť, reaguje jednoznačne: So znakovaním a rečou je to vraj ako s lezením a chôdzou. Keď sa dieťa naučí chodiť, tak sa k lezeniu nevráti.
Znaková reč batoliat: rozumiete svojmu dieťaťu?
Jeden jazyk alebo dva?
Tápete, či s bábätkom rozprávať dvomi jazykmi? Pokiaľ je dvojjazyčnosť v rodine prirodzená, nemal by to byť problém. Dieťa úplne spontánne reaguje tým, že mamička sa mu prihovára po slovensky a otecko napr. po anglicky. Rečový vývoj bilingválnych detí býva síce oproti vrstovníkom trochu oneskorený, ale čoskoro sa vyrovná.
Rozprávať sa s dieťaťom iným ako materinským jazykom však odborníci neodporúčajú. Nestačí obstojne ovládať gramatiku a mať relatívne dobrú slovnú zásobou...
„Túžba mať dieťa dobre jazykovo zdatné je v tomto veku predčasná; sú deti, pre ktoré je úplným orieškom aj dobré ovládanie materinského jazyka a jednoducho z nich ľudia hovoriaci plynule niekoľkými rečami nikdy nebudú. Ale hlavný dôvod tkvie inde,“ uvádza vo vyššie spomínanej knižke detská psychologička PhDr. Ing. Iva Jungwirthová.
„Ak sa rozprávame s dieťaťom mladším ako štyri roky, má veľkú dôležitosť nielen to, ČO presne hovoríme (obsahová stránka veci), ale aj to, AKO mu to hovoríme (emočná zložka). Ak teda používame rôzne zdrobneniny, jazykové hračky, rodinný žargón, ktorý zdieľame len my v našej rodine. O to všetko by sa vo vzťahu k dieťaťu ochudobnil ten rodič, ktorý by sa s dieťaťom rozprával iným ako svojím rodným jazykom.“