Všetko má svoj čas

Barbora Daxner, mama, autorka blogu Little Nomad Life | 19. november 2019
Všetko má svoj čas

Neviem ako vám, ale mne sa ako mame pri akýchkoľvek tabuľkách a pravidlách v spojitosti s rodičovstvom ježia chlpy na tele. Pripomína mi to akési rodičovské preteky...

... aby sa dieťa čo najrýchlejšie naučilo posadiť, chodiť, rozprávať, odplienkovať, posadiť na nočník, etablovať v škôlke. Inak je také, onaké... A vy ako mama tiež. Tieto preteky sú neraz podporované „dobroprajnými” poznámkami okolia typu: „A to s vami ešte spí v spoločnej posteli? Čó? Na noc má ešte plienku?” Najčastejšie sú autormi týchto výrokov tí, čo k tomu majú najmenej čo povedať. 

Výchova nie sú preteky

Keď som čakala svoju prvorodenú dcéru – malú nomádku – nemala som čas študovať si niečo o výchove. Všetky návody, príručky, harmonogramy vývinových štádií, kedy sa čo má a nemá, ma obišli. Nie, že by som sa nechcela zodpovedne ujať životnej roly „mama”.

No popri tom, ako sme s mojím mužom stihli spáchať vlastnú svadbu, asi tri sťahovania, dve túlačky po svete, prerábku bytu, na nejaké vŕtanie sa v tom, v akom mesiaci, kedy čo má a nemá dieťa vedieť, a čo mám ja ako matka robiť, nezvýšil čas. Navyše som si povedala, že keď som dieťa vynosila a porodila, a nikto ma neučil, ako sa to robí, budem sa vedieť – vyzbrojená patričnými inštinktami a intuíciami – oň aj postarať. 

Tlak vytvára protitlak 

A nepripúšťa žiaden priestor na zmenu – to ma naučil život. Že sa netreba hnať za nejakými cieľmi, tlačiť na pílu, lebo by sa už patrilo, lebo tabuľky, knižky, okolie... Skôr sa nám osvedčilo nechať dieťa ísť si svojím tempom, po svojom a dať veciam voľný priebeh, len ich trochu korigovať bez stresu, tlaku a deadlinov.

Všetci ma strašili odstavením od dojčenia a zasievali mi do hlavy: „Nebude to ľahké, veď len pozri, aká je na teba nafixovaná. Vkuse ju dojčíš na požiadanie. Bude ti revať, bude to boj.” Alebo sa delili o rozličné divoké historky o tom, ako si kamarátkina sesternica musela natierať na bradavky horčicu. Ďalšia musela odísť úplne z domu na celý víkend. Iná len na noc do vedľajšej izby. Vraj to treba prežiť, ten srdcervúci plač dieťaťa...

odstaviť do dojčenia

Už len pri tej predstave sa mi robilo nevoľno a bála som sa odstavenia ako čert kríža. A potom jedného dňa, keď mala dcéra asi rok a pol, som si povedala – dosť, stačí. Bolo to v súlade s mojím pocitom, že už je  čas. Vnútorne som však cítila aj to, že to nemusíme hrotiť, nemusím od nej odchádzať a jednoducho ju „v tom nechať samu”. A že uzavrieť mliečny kohútik nutne neznamená aj to, že jej zoberiem nielen mlieko, ale aj svoju prítomnosť. Naopak, vnímala som to ako „podraz”, nedať jej dojčenie a ani svoju náruč.

A tak som jej istého pekného večera skrátka oznámila, že mliečko a dojčenie už nebude. Pevne a odhodlanie, ale bez nátlaku a drámy. Celú noc som bola pri nej, dávala som jej svoju blízkosť, nehu, pocit bezpečia. Len nie prsník. Jasné, že protestovala. Asi pätnásť minút,  potom zaspala. Nie od vyčerpania, jednoducho sa na to vykašľala.

Ja som zaspala vedľa nej, obe spolu v náručí. Na druhý deň na obed a večer sa opakoval rovnaký scenár. O tri dni si na dojčenie sotva spomenula. Popravde, samu ma šokoval ten hladký priebeh. Prišlo to samo. Nemala som očakávania, nekalkulovala som. Nechala som jej priestor, aby sa s tým vyrovnala.

Odplienkovanie? 

Niekto možno povie, že sme ju mali odučiť od plienky skôr, lebo ju nosila až do troch rokov, no ja som bola lenivá. Spoliehať sa na plienky pri našom nomádskom životnom štýle, lietaní a cestovaní bolo pohodlnejšie. Učili sme ju na nočník aj sa pýtať na záchod, ale na cestovanie, presuny, spánok nosila plienku. Pre istotu. Neskôr ju mala už len na noc. A popritom sa pred spaním učila vždy vycikať. Nie vždy sa jej chcelo, už to aj vedela, ale bola pohodlná.

A potom raz môj muž vyhlásil, že máme posledné tri plienky a ďalšie už nekúpime. Že to skúsime úplne bez. Žiadne nátlaky, že je už veľká a je hanba mať plienky. Žiadne tresty, ak sa pociká.

V prvých týždňoch sa pocikala dvakrát. Teraz sa už vie v noci sama zobudiť a ísť na WC. Rozhodla sa sama. Nikto z nás ju nenútil ani neučil. 

Nechajme naše deti ísť svojím tempom, pri všetkom

Otáčanie, sedenie, prvé kroky, odstavenie, odplienkovanie, rozprávanie, škôlka, čokoľvek. Nerobme veci za ne, nepredbiehajme udalosti, motivovaní strachom či rečami iných. Každé dieťa je absolútne jedinečné. Nehráme sa predsa na preteky či na podávanie výkonov. Ak to pôjde prirodzene, pôjde to hladšie, jednoduchšie. Ja v to verím. Dôležité je, že robíme všetko s láskou a najlepšie, ako vieme a môžeme.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: