problémové dieťa

Prosím Vás o radu,mám pomaly 10 ročného syna.Od prvej triedy sú s ním len samé problémy so správaním,čím je starší sa to len stupnuje..v škole sa učí na jednotky sem tam dvojky,ale bol pokarhaný za správanie,bije deti,že ho vraj každý provokuje,ale jeho provokuje všetko aj ked sa neho niekto len pozrie,je strašne agresívny a nadáva deťom aj na ich rodičov..už sme s ním boli aj u psychologičky,ale nič nám neodporučila,len o jeho schopnostiach ale za správanie nič,ani ako ho máme dalej viesť,alebo ako k problému pristupovať...už mu v škole triedna učitelka navrhla diagnostické centrum,ale neviem aké by to zanechalo na nom následky a či je to vhodné riešenie.Ďakujem za odpovedˇ.

Dobrý deň. Chcem Vás poprosiť o názor a akúkoľvek radu, ktorá nám pomôže s našim problémom. Vopred sa ospravedlňujem za rozsiahlosť mojej otázky, ale chcem Vám našu situáciu priblížiť čo najviac.
Naša, takmer 9 mesačná dcérka je od narodenia živé, až hyperaktívne dieťa. Narodila sa v júni, zo začiatku spala v postieľke, no nasledovalo leto a tak sme veľa času trávili vonku v kočíku, kde aj spala. Po lete už mala problém a dokázala zaspať len v kočíku, kde sme ju s veľkou námahou ukolísali. Postupne bolo zaspávanie čím ďalej horšie a dnes je to už veľmi ťažké. Dcéra odmieta zaspať, aj keď je viditeľne unavená. Uspávame ju niekedy aj tri hodiny a sme z toho už veľmi vyčerpaní. Cez deň chodí spať 2-3 krát, niekedy sa nám podarí uspať ju len raz, ďalšie pokusy sú zbytočné. Bolo obdobie, kedy zaspávala na rukách, lebo ináč to nešlo, ale dnes už nechce spať ani na rukách, vzpiera sa. Bolo tiež obdobie kedy zaspávala v kočíku v sede a keď zaspala, dali sme ju ľahnúť, no dnes to už málokedy zaberie. Jednoducho nevieme nájsť spôsob, ako ju uspať, ani v posteli, ani v kočíku, ani na rukách, dokonca ani vonku v kočíku sa jej nepáči. Niekedy musíme sadnúť do auta a voziť ju, aby nejako zaspala. Stále hľadáme nové spôsoby ako ju ukľudniť a uspať. Ona zo začiatku pri uspávaní poplakuje, potom kvičí a nakoniec už silno plače. Stále si trie oči, čím ďalej viac. Keď na chvíľu prerušíme uspávanie, akože sa ideme hrať, prestane plakať, ale je stále viac unavená a po dvoch hodinách už nezaberá ani hra a vkuse už plače. Uspať sa nám podarí vtedy, keď nevie o tom, že ju uspávame. (vymýšľať stále nové je vyčerpávajúce a málo kedy niečo zaberie) Aj keď sa nám dcéru podarí uspať, zo sna často plače, málokedy spí pokojne, zobudí sa s plačom, niekedy ju musíme zobudiť my, lebo ona spí a plač je stále silnejší. Momentálne jej idú zúbky, ale tento problém pri uspávaní je už dlhodobý. Pri uspávaní sa dcérka trhá za ušká, prípadne si bije hlavičku v okolí uší. Keďže mala už v minulosti zápaly uška, opätovne sme s ňou boli na vyšetreniach uší, vraj je to v poriadku a robí to už len zo zvyku. Kvôli nespavosti sme boli aj na neurológii, kde jej snímali hlavičku, aj tá je v poriadku. Pani doktorka z neurológie jej predpísala lieky na ukľudnenie a spanie (Phenaemaletten), brala ich asi mesiac, ale nezabrali. Nechala na nás, či chceme zvýšiť dávku, ale my sme sa rozhodli nechať to už tak, aby sme do nej zbytočne netlačili tabletky. Pripadá nám to tak, akoby dcérka nechcela zaspať, akoby sa bála spania (možno má zle sny), alebo možno vtedy, keď sa má ukľudniť cíti nejakú slabú bolesť(ktorú počas denných aktivít nevníma), ktorá ju znervózňuje (čo by vysvetľovalo aj to, prečo sa ťahá za ušká), ale vyšetrenia nič neukázali. Často jej dávame sirup od bolesti, keďže niekedy už naozaj nevieme, či ju niečo bolí, alebo je len taká ˝zlá ˝. (nechcem ju nazývať zlou, viem, že má problém a možno je to aj mojou vinou)
Dcérku kojím, čo by mohlo byť tým problémom. Niekedy sa mi podarí ju trochu ukľudniť na prsníku, na tri sekundy zadrieme a potom sa strhne a plače, potom opäť zadrieme a zasa sa strhne a tak sa to opakuje. Je nám ju ľúto ako plače a nemôže sa uložiť, niekedy nám však už praskajú nervy, je to veľmi náročné.
Ďalších problémom je nočné spanie. Opäť zaspávame s veľkou námahou, len občas sa nám podarí zaspať v tichosti, aj keď bolo obdobie, kedy už vedela zaspať večer celkom pekne, teraz opäť vyvádza. Už sme naozaj z toho veľmi vyčerpaní. V noci sa dcérka zobudí veľa krát (10-20, niekedy aj viac, príde jedna hodina, kedy je len v jej priebehu hore 10 krát), plače zo sna a väčšinou ju ukľudním prsníkom. Takto často sa budí asi posledné dva mesiace, predtým to bolo asi tak 5-6krát. Ak sa nám podarí uspať ju v tichosti, je to na posteli medzi nami a potom ju väčšinou preložíme do jej postieľky. Po prvom prebudení ju už do postieľky nedávam, lebo to by som naozaj už nevládala robiť celú noc. Dcérka sa mlieka poriadne nenapije, akurát ma zobudí, trochu si ˝cucne˝ a spí ďalej, niekedy sa dokonca uskromní s čajom, ale niekedy nič nepomáha, stále plače a musíme ju zobudiť a potom sme ďalšiu hodinu-dve hore.
Podľa neurologičky je dcérka veľmi naviazaná na mňa a preto sa stále budí, ale odkedy sme naposledy navštívili neurologičku, ešte sa to zhoršilo
Som doma s dcérou cez deň sama, naozaj je na mňa veľmi naviazaná.
Hľadám tiež dôvody, prečo má dcéra takéto problémy. Manžel bol vraj tiež veľmi problémové dieťa, bol veľmi zaplakaný, so spánkom však nemal problém. Môže byť správanie zdedené?
Najväčším problémom tu však vidím moju psychiku a ešte o to viac, že dcérku dojčím.
Asi pred dvoma rokmi som začala mať psych. poruchu, kedy mi psychologička diagnostikovala úzkostne – fobickú poruchu a agorafóbiu . Brala som antidepresíva, ktoré zmiernili moje stavy, ale nepomohli úplne, ako tak som sa však mohla pohybovať v spoločnosti a vrátiť sa po PN do práce. Lieky som brala asi pol roka, potom som neplánovane otehotnela a začala som sa dosť báť ako to so svojim stavom zvládnem.(tehotenstvo, pôrod, materstvo...) Bála som sa až tak, že mi bolo počas tehotenstva veľmi zle a myslím si, že to bolo zapríčinené hlavne psychikou ako samotným tehotenstvom. Raz som pri návale horúčav zo strachu odpadla až do bezvedomia. Potom nastúpil ešte väčší strach, necítila som sa bezpečne už ani doma, bála som sa zostať sama čo i len na chvíľu a tak som aj počas tehotenstva musela brať lieky, už nepamätám na názov, ale boli to jediné lieky, ktoré som počas tehotenstva mohla užívať (našla ich moja psychologička v akejsi knihe)
Ku každodennému strachu sa pridružili časté depresie a veľa som plakala.
Pred termínom pôrodu som vysadila lieky, aby sa nedostali do mlieka. Po pôrode mi bolo ako tak dobre aj bez liekov, aj keď som mala občas depresie, nechcela som prestať dojčiť a akosi som sa pretĺkala z dňa na deň až do dnešného. Stále sa bojím a mám agorafóbiu a ani doma nezostávam sama rada, no viem sa už aspoň čiastočne ovládať. Niekedy stále pociťujem úzkosť a strach a preto sa chcem opýtať, či je to naozaj pravda, že všetko, čo matka prežíva, ˝ ide do mlieka ˝? Môže ju ovplyvňovať moja psychika teraz a mohla ju ovplyvniť počas tehotenstva? Mám prestať dojčiť? Bude to pre psychiku dcérky lepšie? Aj keď si neviem predstaviť, ako by sme bez dojčenia trávili noci.
Musím ešte spomenúť, že predtým ako mi diagnostikovali agorafóbiu (pred dvoma rokmi) som nemala žiadne psych. problémy, prišlo to náhle, predtým som bola len dosť citlivá a občas som pociťovala miernu úzkosť, ale myslím si, že tak zdravo. V detstve vôbec žiadne psych. problémy, bola som dobré dieťa.
Myslíte si, že máme s dcérkou navštíviť detského psychológa? Viete nám prípadne nejakého poradiť? Sme z okolia Vranova nad Topľou.
Ešte raz sa ospravedlňujem za dĺžku svojej otázky, ale myslím si, že je dôležité, aby ste vedeli aj o mojom psych. probléme, ktorý snáď môže súvisieť s tým, ktorý má dcérka. (ak to je psychický problém)
Ďakujem za Váš názor a čas.