prosba

Dobrý deň chcela by som Vás poprosiť o radu.Synček má už 4 a pol roka viem že u neho teraz prebieha obdobie vzdoru ale sú chvile keď si s ním neviem rady.Chcela by som Vás touto cestou poprosiť čo robiť v danej situácií lebo už som vyskúšala všetko možné ale nič nezaberá.Máme taký problém že malý na všetko čo sa mu povie reaguje vreskom.Keď mu poviem že mu nedám sladké vrieska,keď mu poviem že sa ide spať vrieska,keď má doma papať vrieska na všetko čo sa mu zakáže a hlavne keď sa mu niečo nepáči tak na všetko takto reaguje.Viete už my je niekedy z toho až zle lebo si všetko vydobije týmto vreskom.Hlavne ma mrzí jedna vec máme ešte ročnú dcérku a všetko na ňom vidí a opakuje to aj ona len v jednom sa líšia ona je veľmi kľudnučká tak nevrieska ako on.Viete bojím sa toho lebo aj môj brat bol taký nervák a teraz je už 5 rokov nezvestný.Tak by som chcela vedieť či to prejde a ako ho ukľudniť alebo mám radšej zájsť ku doktorke??Predom ďakujem za radu

Dobry den,
som pravidelnou citatelkou vasho casopisu Mama a ja....velmi ma potesila tema o narocnych detoch.
Nasho synceka by som radila do kategorii top v skupine narocnych : ) od detstva nespava vobec a co sa tyka
ranneho spanku tak vstavame o 4 rano a to je uz ta lepsia alternativa. Ma dva roky takze sa doslova trapime, boli
sme s nim aj na terapii a bolo mu diagnostikovane o 90 % aktivity viac ako by mal mat v jeho veku a ze trpi nevyspatostou..
Je velmi komplikovanym dietatom, ked bol v obdobi jedneho roku tak mal agresivne spravanie, ktore sa prejavovalo tym ze
hadzal vsetko co videl - dvakrat mi rozbil nos alebo hryzol mala som pokryznutia po celom tele dokrvi a modriny vsade...uz som
sa hanbila nosit aj kratky rukav.... vybuchy zlosti ostali a tu je moja otazka alebo prosba o pomoc...
Kedze vstavame tak skoro den je neskutocne dlhy snazim sa mu vymyslat hry, cokolvek co by ho zaujalo ale neda mi sancu. Zacnem
mu nieco stavat z kociek a rozhadze ich po izbe, otvorim knihu a vezme mi ju a zahodi za postel, vezmem si lego ze si ideme stavat a
odnesie mi prec cely box, neda mi ziadnu sancu sa s nim pohrat.....je to normalne?
on je velmi sikovny ako rocny vedel vsetky pismenka citat, teraz vie pocitat, citat, pozna farby, krasne rozprava a to same plati aj v anglictine
ma neskutocnu pamat na cokolvek. Lubim ho len neviem ako na neho sam nechce byt ani sekundu ale ked som pri nom nema zaujem o hru
a pozerat sa jeden na druheho 12 hodin denne to sa neda..
dakujem za radu Mirka a jej narocny syncek rastik : )

Dobrý večer, chcela by som Vás poprosiť o radu, ako reagovať v istých situáciách pri výchove môjho syna. Môj syn bude mať vo februári 3 roky.Zhruba pred mesiacom sa syn vzdal dudlíka a to tak, že ho mal cez deň v ústach a babka na to zareagovala,že je už veľký chlapec a nech si dudlík vyberie z úst. On ho samozrejme ako hrdina, hneď hodil do smetí a to bol dobrý dôvod (samozrejme pre nás) ako ho odnaučiť od dudlíka,Takže ,keď si ho pred spaním pýtal, tak som mu vysvetlila, že si ho zahodil a dudlík už nemá. V podstate sa s tým zmieril, nerobil okolo toho cirkus ani plač. Od vtedy sme bez dudlíka, ale môj syn mi prestal poobede spávať (poobede zvykol spať 2-3 hod.). A začalo sa obdobie nervozity, vzdoru atď. Nereaguje vôbec na zákazy, keď mu poviem , že niečo nesmie robiť, tak mi povie "ty choď preč, neľúbim ťa".Niekedy si uvedomí, čo povedal a hneď na to mi povie"Nechoď-ľúbim ťa. Niekedy sa v noci budí nervozny, kope okolo seba hlava -nehlava. A nebodaj , keď ideme niekde do obchodu,tak ho musím naháňať po celom obchode, lebo chce do košíka nakladať "všetky svoje dobroty".darmo mu vysvetľujem, že nemôžeme kupovať všetko, čo uvidí.Poprípade sa ešte celkom opustí, zvalí na zem a môžem ho ťahať ako vrece zemiakov.Myslím si , že som dosť trpezlivá, ale niekedy už naozaj nevládzem. Už som aj zvažovala, či mu ten dudlík nedám, ale možno to vôbec nesúvisí s tým.Ale je isté, že od toho času čo ho nemá sa veľa vecí zmenilo.Prosím Vás o radu.ďakujem Jana

Prosím Vás o pomoc. Vzdorovitosť mojej dcéry sa viac a viac stupňuje. Stále to na ňu príde ked vstávame ráno do škôlky, začne jačať a revať, mať záchvať až do nepríčetnosti ja začnem kričať až potom vybuchnem a nakričím na ňu. Dnes som to urobila inak, keď som ju poslala do izby lebo som ju už nedokázala udržať na rukách a cítila som sa bezradná, pošla som za ňou a a ukľudnila som ju, nahovorila som ju že pôjdeme kúpiť plávacie koleso aby sme mohli isť na kúpalisko. Dla sa prehovoriť ale netrvalo to dlho, keď sme boli pred škôlkou tak zase to na ňu prichádzalo, ale tam už zauradovali učiteľky a vzali ju na ruky a neviem čo bolo ďalej lebo,vyzdvihol ju manžel a on sa na detaily nepýtal. keď sme prišli po škôlke domov tak bolo všetko OK, ale asi o piatej večer, keď sme sedeli vonku u babky, zrazu som videla že to na ňu ide, začala z ničoho nič fňukať a hneď začala rozprávať babke že chce byť chorá /papala hrášok čo sme s babkou čistili/. Keď som ju už brala domov, bývame o ľ domy ďalej tak to už vystrájala jak nepríčetná. Došli sme do izby ale to už som ju nemohla udržať, bolo ťažké ju objímať a vysvetľovať jej nech sa ukľudní. Ona mi kričala že ma neľúbi, nech jej dám nôž aby mi mohla odrezať hlavu, ráno ma chcela hodiť do studne aby ma utopila, ja som ju len plačky držala v náručí a hovorila jej že ju ľúbim. Stále mi opakovala, že nech jej vyberiem jedlo z bruška aby bola mal, že ona už nechce nič jejsť aby bola mal, že chce byť taká malá aby sa zmestila do bruška. Prosím vás o radu, mám vyhľadať psychologa, robím niekde chybu, vo výchove? Mám ju veľmi rada, je to moje prvé dieťa, veľmi vytúžené, nikdy taká nebola, aj keď bola malá nikdy neplakala. Keď sme sa upokojili tak mi povedla, aby sme si spievali keď pôjdeme spať, tak ako sme to robili keď bola maličká. Môže to na ňu vplývať to že ssom sa jej viac venovala keď bola maličká, teraz chodím do práce ale stále spolu ideme doškôlky aj ju z nej vyberám, doma sa tiež hráme často. Len v poslednej dobe čo bola chorá bola viac s tatikom, lebo ja som nemohla byť s ňou doma. Môže to byť iný vplyv od otca ako odo mňa, manžel ju ľúbi a sme spolu šťastní, vo výchove sme podobný, podporujeme sa ale toto čo sa deje s dcérkou nás zaskočilo a nevieme ako ďalej. Ďakujem za vašu radu. S pozdravom Jana

Dobrý deň. Potrebovala by som sa poradiť. Máme 2r. a 8 mesačného syna. Doposiaľ veľmi milé dieťa. Vždy sme sa mu snažili venovať, snažili sme sa dobre ho vychovávať ,bez kriku a chránili sme ho od akýchkoľvek stresov a zlých vplyvov či už z okolia, alebo rodiny. Náš syn sa nevie päť minút zahrať sám. Má kopec hračiek, ktoré ležia v koši a ani jedna ho nezaujme. Ak sa mu hračka kúpi baví ho krátko a hodí ju do kúta. Je veľmi bystrý a vnímavý, rýchlo sa učí ba dokonca snaží sa učiť číslice a písmená. My nemôžeme pri ňom uvariť ,upratať proste nič. Ak umývam riady tak ma odstrkuje od drezu. Ak mám inú prácu v domácnosti, ktorú musím urobiť, tak začne rolovať koberce, búcha mi do linky, kreslí po obruse a mám pocit, že robí zákernosti, ktoré vie, že ma vytočia. Jeho nudu sme riešili adaptačným pobytom v škôlke na 4 hodinky. To však skončilo na tretí deň veľkým krikom, hodením sa v škôlke o zem a cirkusom, kedy som ho ani nevedela prezliecť a to len učiteľka mi syna vzala jemne z rúk povedala, že si aj dosť poplakal. Syn bol vždy odvážne dieťa, utekal nám aj v obchode, ničoho sa nebál avšak škôlka je preňho nočnou morou. V noci plače, kričí zo sna bije a kope okolo seba a ak ho chceme objať, tak kope ešte viac až sa bojíme, že si ublíži. Škôlka po 3.dňoch skončila chorobou, takže sme stále doma avšak o škôlke nechce ani počuť. Syn sa znova doma nudí, je na mňa veľmi upätý avšak tak, že ide so mnou aj na WC. Nechce nikde spať, ani u babky, stále chce ísť domov a vôbec sa nechce ísť hrať k deťom. Chce byť sám so mnou. Ak s nim chcem ísť niekam, kde ma kamaráta, tak cirkus je zas na svete. Neviem si s ním poradiť. Začal si všetko presadzovať, začal mi rozkazovať ak mu niečo nedovolím robí veci, ktoré ma vytočia začne sa hocikde vonku vyzúvať aj úplne do bosých nôh aj v zime. Nemôžem nato nereagovať. Ak niekam ideme a on nechce ísť my sa skryjeme za roh on ostane sedieť, povyzúva sa a začne plakať. Sme zas donútení vrátiť sa preňho. Vždy nám povie ľúbim Vás, je zlatý, ale od rána do večera bojovať s ním ma už nebaví. Nechce sa prezliekať ak ho zobliekam chytí rukáv a nepustí. Sem tam capnem po zadku avšak nechceme ho biť a deptať avšak neviem ako s ním mám vyjsť. Mám pokračovať v škôlke po uzdravení aj napriek nočným morám, ktoré má? Alebo si myslíte, že ešte nie je zrelý na škôlku? Myslíte, že náš syn s nami cvičí? Je to vzdor? Ako sa máme k nemu správať a nebiť ho. Ďakujem.