Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobrý deň mám ročného syna a môj problém je , že stále chodí za mnou a piští. Všetko čo chce podať a veľa krát len tak sa pozerá na mňa a kričí. aj som skríkla na neho že nech nepiští aj milo sa snažím k nemu prihovárať nič nepomáha. moja mama mi povedala,že to je moja vina, ked tak piští, že to ho zle vychovávam ja. Ďakujem
No, niektoré matky namiesto pomoci "pomáhajú" obvineniami. Ale tie vám vo vašej situácii nepomôžu...
Ročné dieťa je veľmi závislé od svojej matky. Potrebuje jej byť nablízku, mať ju v dohľade, potrebuje (viac alebo menej) jej asistenciu pri bežných každodennostiach. Dáva to najavo rôznymi spôsobmi a ten spôsob, akým to dáva najavo vaše dieťa, je pre vás rušivý a zrejme vás občas aj hnevá.
Skúste sa zamyslieť nad tým, čo presne vás na jeho pišťaní hnevá alebo vám vadí. Je to ten zvuk samotný, je to naliehavosť, ktorú počujete v jeho pišťaní alebo je to niečo iné? Ruší vás intenzita, s akou piští alebo to, že piští často a vy nemáte si ani kedy vydýchnuť, lebo vás jeho pišaťnie "prenasleduje" takmer stále?
Keď zistíte, čo presne vám na tom vadí, skúste potom rozmýšľať, čo je na tom zlé - napríklad, ak vám vadí, že piští takmer stále, zlé na tom môže byť to, že si nemáte čas oddýchnuť, že musíte byť stále v pozore, v strehu, vždy pripravená. Ak je to tak, potom hľadajte, ako by ste si mohli viac od neho oddýchnuť - ako by sa dal zamestnať, ako by ste mohli mať čas pre seba mimo domu, ako by sa mohol niekto z času na čas o vaše dieťa postarať a vy by ste mohli načerpať nové sily. Ak vám vadí naliehavosť, čo by mohlo byť zlé na tej naliehavosti? Mohli ste/môžete si vy v živote dovoliť byť naliehavá? Čo vám v tom bráni? Podobným spôsobom by ste sa mohli zaoberať tým, čo zistíte.
Okrem toho, že budete skúmať svoju reakciu na jeho pišťanie, pokúste sa "pohrať" s tým zvukom - pridajte sa k nemu, keď piští (no nemal by tam cítiť vašu nahnevanosť alebo skrytý výsmech) a pištite spolu alebo pištite vyšším alebo nižším hlasom, počkajte na jeho reakciu a potom znova. Možno sa zmení niečo v jeho prejave - prestane pišťať, alebo bude pišťať kratšie alebo začne dávať najavo svoj hnev. V tom prípade, keď začne prejavovať svoj hnev, pomôžte mu vyjadriť ho napríklad tým, že sa k nemu pridáte a budete napodobňovať zvuky alebo pohyby, ktoré robí.
Nikedy ale stačí, ak dieťa vezmete na ruky a spýtate sa, čo chce, nech vám ukáže. Bude mať vašu pozornosť, kontakt a je možné, že to je to, čoho si pýta viac.
Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.
Je o dospievajúci mladý muž, potrebuje aj silné dobré mužské vzory. Má ich? Má otca, ktorý by s ním trávil aspoň nejaký čas, alebo strýka, bratranca, ktorí by ho vedeli držať na dobrej koľaji? Alebo aj kamaráta. Niekedy je dobré občas zavolať kamarátov detí k vám domov, spoznať ich trochu, dovoliť im opekať na záhrade alebo dať im najesť, keď prídu pre syna a podobne.
Ak sa vám nepozdáva, že je syn v meste, nedovoľte mu tam ostať, kým nemá sľubovanú brigádu... Ak nevie dodržiavať dohody, mal by pocítiť primerané dôsledky.
(A v jeho veku byť o pol deviatej doma, ešte k tomu cez prázdniny... to sa mi zdá trochu "kruté", aj keď možno len kvôli tomu, že nepoznám celú situáciu.)
Dobrý večer pani doktorka. CHcem vás poprosiť o radu ako docieliť to aby moja 2.5 ročna dcerka si necmulala palček. Robi to počas toho ako pozera rozpravku a ked ide večer spať. Bojim sa aby jej neodstavali zubky a aby sa jej v školke neposmievali.Dohovaranie nepomaha. Dalej by som chcela vedieť prečo sa moj 4. ročny syn nevie hrať sam.stale ma vola k hre alemo manžela.Ked nesme s nim v izbe tak radšej presedi pri rozpravke ako by sa mal sam zahrať.Tiež ma trapi že si niči hračky.Napr. v pieskovisku mal autičko tak zobral kladivo a ho rozbil. A vobec mu to nebolo luto. Za vašu odpoved vopred dakujem.
Je vhodné palček dcérke bez nejakých slov vytiahnuť zakaždým z pusy - jemne a bez boja, zakaždým, keď si všimnete, že ho má v puse. No dieťa môže potrebovať za to nejakú náhradu - treba teda hľadať, či si ju vtedy treba na pár minút posadiť na kolená, potúliť, pohladkať po hlavičke, strčiť jej do ruky kúsok jabĺčka (v žiadnom prípade nie sladkosti či pečivo a podobne)... A treba mať svätú trpezlivosť, lebo to nie je záležitosť jedného týždňa (teda zvyčajne).
Niektoré deti sa ešte v tomto veku nevedia hrať samé, potrebujú pri sebe aspoň diváka alebo parťáka, niekedy aj oveľa pasívnejšieho. Ak sa s ním nemôžete hrať, lebo povedzme varíte v kuchyni, povedzte mu, aby si zobral nejakú hračku do kuchyne a bol tam s vami, prípadne mu navrhnite nejakú činnosť, ktorú môže robiť v kuchyni pri vás, prípadne len s vašou drobnou pomocou, ktorú popri tom varení zvládnete.
Rozbíjanie je pre deti súčasť života. Postavia vežu, a potom ju zrútia, nakreslia obrázok, a potom ho začarbú... Namiesto okríknutia či hrešenia je možno vhodnejšie sa zaujímať, čo dieťa k tomu viedlo, aký "príbeh" je za tým rozmláteným autom...
Dobry den, chcela by som sa s Vami poradit ohladom ranajkovania mojej 3 rocnej dcery. V jedle nie je prieberciva, zje v podstate vsetko, v poslednej dobe vsak zacala riadne strajkovat s ranajkovanim. Dokaze ranajkovat aj 2 hodiny! A to jej dam len pohar mlieka a maly natrety chlebik. Sedi za stolom a robi a rozprava vsetko mozne ale z jedla odkusne raz za cas. Od septembra ide do skolky, rano sa budeme musiet pomerne rychlo naranajkovat, aby sme vsetko stihali.
Doteraz som na nu skusala ist s tym, ze ked za nejaku dobu ranajky nezje, cely den nebude napr. ani ziadny cukrik (neviem, ci je to spravna metoda) a potom ho ani nedostane (vcelku to chape a akceptuje a ani si cukrik nejako nevynucuje). Dnes som jej po hodine a pol povedala, ze jej davam este chvilu a ked nedoje, nemusi to teda jest a beriem jej to zo stola. Za par minut som jej to teda musela zobrat, vtedy zacala trucovat a hadzat sa o zem, ze ona to chce dopapat ale uz som jej to nedala.
Neviem, aka metoda je ta spravna, aby sme sa vedeli v nejakom normalnom case naranajkovat, prosim poradte mi. Dakujem.
Možno by aj vám dobre padlo len tak si dve hodinky pohovieť pri stole s raňajkami... Možno by ste si to mohli dopriať, napr. cez víkendy alebo v nedeľu... spolu s dcérkou alebo celou rodinou... dlhočizné raňajky, potom ešte na chvíľu šup do postele pozrieť nejakú rozprávku... zdriemnuť...
Skúste sa dohodnúť - raňajkuje sa pol hodinu povedzme, po pol hodine beriem, čo ostalo zo stola, kto zje, zje, kto nie, má smolu, dostane až desiatu... Tú pol hodinu jej môžete ukázať na hodinách - keď sa veľká ručička dostane odtiaľto sem, beriem zvyšky zo stola...
Niekedy stačí, keď poviete, že má ešte 5 minút, aby dojedla a potom beriete, čo ostalo a dieťa rýchlo zje, čo ešte má...
nas 7,5 mesacny syn zacal strasne kricat - je to krik bez placu , pri akejkolvek cinnsoti - hranie, vonku, prebalovanie, papanie krici tak, ze nam zalahuje v usiach, nevieme ci ho mame na to upozornovat aby to nerobil, (aj tak to robi)alebo si to nevisimat, ale je to velmi neprijemne pocuvat v jeho bdelom stave neustaly krik. je to intenzivny krik mame pocit ze skor negativny - nie od radosti, doteraz to nerobil pred asi tyzdnom zacal blabotat a potom to zacalo. velmi pekne dakujeme za odpoved
Skúšajte trochu experimentovať s krikom aj vy. Napríklad sa k nemu môžete pridať alebo skúsiť kričať tak isto ako on, prípadne ešte o trochu hlasnejšie... Môžete tiež skúsiť meniť spôsob, ako kričí on, kým kričíte...
Deti v tomto veku sa veľa učia o sebe aj tým, že im my zrkadlíme/opakujeme po nich napr. zvuky, ktoré vydávajú, ale aj výrazy tváre, gestá a podobne.
Dobrý deň, prosila by som o radu, moja dcéra Sarah (5,5roka) je veľmi vnímavé, šikovné a pomerne poslušné dieťa (sme zásadoví rodičia) ale je neskutočné motovidlo. Už sa mi na to sťažovali aj učiteľky v škôlke. Už mi dochádza inšpirácia. Všetko jej treba pripomenúť, Sarah poď, obleč sa, jedz už.....Stále je akoby zasnívaná, ale pritom je dosť živá, pri jedle sa vkuse vrtí, no namiesto toho aby sa šikovne najedla (obliekla) diriguje mladšiu sestru, pozerá sa von oknom, alebo len tak do vetra, hrá sa, spieva si, či len tak robí obrovské množstvo zbytočných pohybov - napr. kým sa obuje tak prejde aj tri-štyrikrát po predsieni. Už som skúšala nevšímať si to, ale to sa potom zabudla úplne, motivácia hračkou, výletom, tanečnou tiež nezabrala a tak žiaľ v poslednom čase už veľa kričím. Tak až keď ju poriadne zhučím, tak sa zobudí a fičí jak hodinky. Ja som bola ako dieťa tiež taká a žiaľ ani moji rodičia, hoci mama je učiteľka si s tým akosi neporadili. Ale "vyrástla" som z toho. No mám ich pred očami, ako ich to hnevalo a ako to mne samej vadilo, keď sa s tým pokúšali niečo urobiť. Poraďte mi prosím, som z toho zúfalá a len sa to zhoršuje. Najhoršie je to s jedlom. je schopná stráviť nad ním aj pol hodinu aj viac, keby som ju nechala. pritom zje máličko a je chudučká - no je zdravá a plná energie a my sme tiež chudí, takže toto už rieši u nás len babka :) Ďakujem, Martina
Skúste porozmýšľať, čo by vám ako dieťaťu pomohlo, keď ste boli taká zasnívaná. Čo by vám pomohlo, aby ste boli viac prítomná v realite? Bol by to dotyk matky na plece a láskavé usmernenie alebo by to bola pomoc bez kriku alebo by to bol jej záujem o to, čo robíte, o čom snívate, čo vidíte vo svojich predstavách, akú hudbu v hlave počujete...?
Samozrejme, že ju krokom vytrhnete z jej snívania, no nenaučíte ju komunikovať o jej snívaní, skôr ten krik zatlačí snívanie ešte viac do nevedomia, ešte viac sa jej to bude diať a bude mať menšiu kontrolu. Niekedy je oveľa vhodnejšie položiť dieťaťu ruku na plece a osloviť ho menom, chvíľku počkať, povedať, že si všímate, že o niečom peknom sníva, no zároveň že sa treba obúvať, lebo idete preč, či by sa teda mohlo obúvať a zároveň vám rozprávať, čo zaujímavé si predstavuje...
