Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Prosím Vás o radu. Mám osem mesačnú dcérku. Je to veľmi milé a dobré dieťa, ale mám problém, o ktorý by som sa s Vami rada podelila. Večer mi zaspáva prevažne pri kojení, zaspinká, ale po cca hodine sa zobudí a začne v spánku veľmi plakať a prestane, až keď ju úplne zobudím. Upokojí sa opäť pri kojení a zaspinká. V noci sa budí a upokojí sa pri kojení, má to náhradu za cumel. Inak je to pokojné dieťa. Mám prejsť na umelú stravu? Ďakujem za odpoveď.
Celkom nerozumiem, prečo by ste mali prejsť na umelú stravu. Ak máte dostatok mlieka (a počas dňa už zrejme dcérka dostáva aj nejaké iné jedlo), nevidím dôvod.
Môžete sa pokúšať naučiť ju aj na cumeľ, aby nebola závislá len na vašom prsníku, najmä v situáciách, kedy sa potrebuje upokojiť a teda prsník použije ako upokojovací prostriedok (čo môže byť pri častom opakovaní náročné pre matku). Spočiatku jej cumeľ ponúkajte v takej polohe, ako pri kojení, teda držte ju v náručí, aby vás videla, cítila vašu vôňu a vaše teplo. Prípadne jej neponúkajte prsník na upokojovanie napríklad počas dňa, ale iba v noci a podobne.
mam 7 mesacne dieta a nic ho nebavi stale len place a je strasne podrazdene uz si neviem dat rady......v kociku sa jej nepaci v pavuku vydrzi 5 minut vsetky hracky porozhadzuje od nervov,jednym slovom ako tiger...neviem ci to mam riesit nejakym vysetrenim u neurologa a ci su nejake lieky na ukludnenie takehoto maleho dietatka......
Samozrejme, že je vhodné poradiť sa s vašou detskou lekárkou/lekárom, najmä vtedy, ak je dieťa nervózne len v tomto období, čiže ak nie je podráždené či nervózne "od prírody". Lekárka potom môže na základe podrobnejších informácií určiť, či je treba vyhľadať neurológa alebo iného odborníka.
Dobrý deň,
moja dcéra má 2,5 roka. Ešte stále nevie rozprávať. Niečo už povie, ale len veľmi málo. niekedy mám pocit, že ani nerozumie, čo od nej chceme. Neviem, či je to normálne. Oproti mojej druhej dcére, ktorá rozprávala už od 1,5 roka, je to skutočne veľmi slabé. A ani sa nepýta na nočník. A keďže nevie povedať, čo chce, tak to zvyčajne končí jej plačom (pretože to inak nevie vyjadriť).
Mám to nejako riešiť?
Bolo by vhodné konzultovať s detskou lekárkou, prípadne aj s logopédkou. Ony by na základe osobného vyšetrenia dieťaťa mohli presnejšie určiť, či je to stále ešte v norme.
Dobry den,
dcera ma 2r a jej otec ju doteraz este nevidel, teda vsetko doteraz bolo len na mne. nastavila som vychovu, rezim a vsetko ostatne a tak nam to obom vyhovuje a mam pozitivnu spatnu vazbu, ako to sama zvladam. nikto sa mi nemiesa do vychovy, respektuju to, o co sa snazim, aby z mojej dcery vyrastol - samostatny, rozumny clovek, nerozmaznany, nesebecky a pod.
Ked prisiel den prveho spolocneho stretnutia aj s jej otcom, vzal ju do narucia, objal - dcera ostala sokovana, plakala - ved je to pre nu cudzi clovek. Sprava sa, ako keby tie 2r neboli. On si riesi vychovu po svojom, kupuje jej veci a hracky, prezentuje svoju vychovu, co je proti tej mojej. ked mu nieco poviem, aby to respektoval, tak odpovie, ze on si moze robit co chce. je s nim tazka komunikacia, aj to bol dovod rozchodu, vsetko len podla neho je spravne. Podla mna na to nepriamo doplaca dcera a pre mna to tiez nie je jednoduche. Docitala som sa, ze take skusenosti pre dieta mozu viest k vzniku roznych psychoz a neuroz - v batolivom veku. Poradte mi prosim, co mam robit? nemyslim si, ze je to dobre pre dceru a tiez pre mna. No on sa teraz chce prezentovat ako ten naj otec.
Pre dieťa môže byť rozličný prístup rodičov mätúci, no ešte horšie dôsledky môže mať, ak sa rodičia predvádzajú jeden pred druhým, kto má lepší prístup k dieťaťu, ak opovrhujú tým, ako ten druhý rodič k spoločnému dieťaťu pristupuje, aký výchovný štýl používa...
Chápem, že sa môžete na neho hnevať, že vás nechal samotnú na výchovu vášho dieťaťa a teraz sa tvári, že sa nič nestalo. Ale to je medzi vami dvoma dospelými. To je konflikt, ktorý by ste nemali (ani jeden z vás) prenášať na dieťa súbojom o to, kto je lepší. Možno by vám dobre padlo, keby ste mu povedali otvorene, že to bolo náročné, že ste to zvládli, že by vám dobre padla jeho podpora a jeho účasť, že doteraz má zásluhu len na splodení dcéry a keby ste sa vy o ňu nestarala, asi by z nej dnes nebolo prospievajúce dieťa atď.
A o výchove dcéry by ste mali diskutovať, vysvetľovať si svoje stanoviská, svoje dôvody, prečo robíte to, čo robíte, prípadne hľadať spoločné postupy. Alebo, ako sa to nedá, rešpektovať rozdiely vo vašich prístupoch k dcére. (Hoci oboje je asi ťažké, ak ste sa nerozišli "v dobrom" a komunikácia medzi vami nie je dobrá.)
Dobry den. Mame syna, ktory ma 2 roky a 3 mesiace. Uz viackrat sa stalo, ze zacal za nieco bezvyznamne mrncat, potom zacal plakat az to preslo do jedu az sa pogrcal. Ale pritom mu nikto nic nehovoril ani nezakazoval ani nic. Takyto "stav" mal za posledny tyzden 3x a celkovo asi 5x. Trva mu to cele asi pol hodinu. Nehadze sa o zem ani nic podobne, len place. Vobec neviem ako mam reagovat a preco to robi. Snazim sa ho utisit, ale nepomaha. Je to vzdor alebo co? A este sa prestal pytat na zachod. Pekne sa pytal a teraz ked ho nevystihnem, tak sa pocika a pride mi to povedat - vie, ze urobil chybu. Moze to byt tym, ze som tehotna a on sa citi ohrozeny? Alebo je len rozmaznany?
Môže to súvisieť s vaším tehotenstvom, no môže to byť aj súčasť obdobia vzdoru - dieťa niekedy nevie, čo chce, zápasí s tým, čo nevie ešte dosiahnuť, zúri, keď sa mu nedarí, bojuje o to, čo chce... A toho prejavom môže byť aj takéto záchvatovité plakanie. Emocionálne vypätie potom môže spôsobiť aj zvracanie.
Ak by sa tieto záchvaty zhusťovali, môžete sa prípadne obrátiť na psychológa osobne a prebrať to detailnejšie.
Dobrý deň. Neviem ako by som začala tak idem rovno k veci. Mám 16 a v poslednom čase ,no za posledný rok sa so mnou niečo deje. Ja neviem. V rodine problémi nemám preto to nechápem. Asi pred rokom mi preplo a začala som sa rezať. Ja neviem prečo nikto v okolí to nerobí áno mali sme kúsok problémi s mamou po zdravotnej stránke ale je to v pohode. Rezala som sa a robilo mi to dobre. Ani neviem prečo hocikedy som sa rozplakala bolo mi strašne ja neviem ani ako by som to popísala cítila som sa a aj trz cítim ako keby som na hrudi mala veľký kameň alebo niečo také. Keď som sa rezala tak to prešlo a bolo mi fajn. Ďalej som fungovala. Ale asi pred dvoma mesiacmi mi na to prišla mama. Sľúbila som jej že už to nikdy neurobím tak to nechala tak. Chvíľu to bolo super na chvíľu som sa ako keby zmenila ale zasa to na mna prišlo a najhoršie na tom je že mi začali strašne vypadávať vlasy. Zakaždým keď sa pozriem na vlasy ktoré mám na tričku alebo hrebeni tak sa rozplacem a zase cítim ten pocit na hrudi a mám strašnú chuť sa porezať alebo opiť. Je mi z toho všetkého na nič. Stále keď náhodou niečo nerobím alebo pred spaním sa mi v hlave ako keby ukazujú obrázky alebo ako keby som si prehrávala film ako som sa rezala a vidím ako mi po rukách tečie krv a potom keď si uvedomím že sa porezať nemôžem lebo by má rodičia dali zavrieť do blázonca tak mi je ešte horšie. Ja nie som blázon ani šibnutá ja vlastne už si tým ani nie som istá. Ja neviem nechcem aby má zavreli. Načo to bude dobré? Budem niekde s bláznami a aj tak má tam len nadopujú nejakými liekmi a bude zo mna už naozaj chodiaca troska. Snažím sa nedať nikomu najavo nič, smejem sa bavím sa. Ale je to strašne vyčerpávajúce. Neviem ako dlho to ešte vydržím. Nechcem to povedať rodičom, len im ublížim a bude to ešte horšie. Čo mám robiť?..
Pravdepodobne tá cesta je povedať to rodičom a požiadať ich, aby vám našli psychoterapeuta - človeka, ktorý sa zaoberá takýmito stavmi a pracuje spolu s klientom (tebou) na tom rôznymi psychologickými metódami - rozprávate sa, pomáha ti vnímať tvoje telo, tvoje potreby...
Oveľa viac by si ublížila svojim rodičom, keby si im to tajila a oni by ani netušili, že sa nemáš dobre.
Choď za mamou a povedz jej, že si jej sľúbila, že sa nebudeš rezať, no že ťa to stále napadá, že si to predstavuješ a že by si rada išla k psychoterapeutovi alebo psychoterapeutke a pracovala na tom, aby ti bolo lepšie. Blázninec nie je jediná možnosť, neboj sa.
