sprcha

Moj syn ma 2 roky a 10 mesiacov. Patri k tym citlivejsim a temperamentnejsim detom, ale nikdy s nim neboli problemy typu "bucha sa o zem", nikdy nerobil "vrieskacie sceny", da sa s nim normalne zit. Teraz v septembri zacal chodit do skolky. Prvy den super, druhy den rano super, ale cez den dostal krizu. Ucitelka povedala, ze velmi plakal, az tak, ze jej zaspal v naruci. Bol v skolke len na 1/2 dna ale obedovat v ten den vobec nechcel, v noci sa kazde 2 hodiny budil. Na dalsi den uz do skolky ist nechcel (ako vacsina det)i, ale zarazilo ma, co povedal. Vraj mu pani ucitelka vravela ze ak neprestane vrieskat, pojde do sprchy. Doma taketo metody nepouzivame, nikto, ani z jeho blizkeho okolia sa mu takto vyhrazat nemohol. Ucitelka to popiera. Pravda je, ze neviem ako reagovat.

Dobrý deň.
Máme dcérku, ktorá má 3 roky aj 9 mesiacov. Do škôlky nastúpila 03/2008. Od malička je veľmi plačlivá, málo spavá (od malinkého bábätka toho veľa nenaspala do roka ani cez deň ani v noci, od roka prespí celú noc, cez deň prestala spinkávať ako 20 mesačná), veľa toho nespapá a papanie jej trvá veľmi dlho. Je veľmi vzdorovitá a tvrdohlavá, keď si postaví hlavu, tak ňou nepohne ani stádo volov, plačlivá. Od malička je väčšinu času so mnou, raz za čas prespí u mojich rodičov, len vtedy, keď si to ona prosí, nie na silu.
Keď nastúpila do škôlky bol to horor, ráno vyvádzala a prvé 4 mesiace po nástupe do škôlky plakávala každučké ráno. Prišli prázdniny a potom odznova nástup do škôlky. Potom už plakala len prvý deň a odvtedy musím poklepať už neplakala, ale vidím na nej, že tam nechodí rada. Problém nie je v učiteľkách, ale skôr v tom, že nemá rada veľký kolektív a zo začiatku ju tam byl jeden chlapček, ktorý už škôlku nenavštevuje. Nechá sa otĺkať detičkami aj keď jej s manželom hovoríme, že nesmie udrieť ako prvá, ale brániť sa môže, ale nechá sa aj tak biť a začne plakať. Celkovo aj na dvore keď sú tak je pri učiteľkách a nebehá ako ostatné deti, na vychádzkach sa drží s učiteľkou. Minule sme nastúpili po chorobe (po mesiaci) do škôlky a prvé 3 dni celé doobedie stískala svojho obľúbeného plyšáka z domu na postieľke v spálničke. Včera išla pre ňu moja mamka a deti sa hrali a ona stála sama pri okne chrbtom do triedy a dívala sa z okna. So stravou je to tiež veľmi biedne, nespapá skoro nič ani si nevypýta piť, keď je smädná, akoby sa hanbila prejaviť pred ostatnými. Všetky detičky sa hrajú a ona sedí sama pri stole a "má čas" (doma dokáže aj pri čaji presedieť 2 hodiny). Čo je pre mňa záhada, je to že v škôke cez obed spinká, ale potom doma máme večer peklo, lebo sa jej nechce spať (minule bola hore ešte o 23:30), pritom máme stále ten istý večerný rituál (večera, sprcha, cikať, trošičku piť, prečítať roprávočku o krtkovi alebo pozrieť krtka na PC, postískať, pomojkať) a spinkať. Ale namiesto spinkania začne vybehovať z postieľky - ešte cikať, ľažká si, za 5 minút zase cikať a tak to pokračuje až kým sa s manželom "nevytočíme". Spáva s otvorenými dverami na izbičke, lebo sa bojí. Máme priechodzie izby a hneď vedľa je naša spálňa, trošku jej tam presvitá svetlo a aj počuje naše hlasy. No a potom samozrejme máme problém aj ráno, lebo keď neskoro zaspinká, tak sa jej nechce vstávať. V škôlke je poslušná, chvália ju. No doma sa to o nej nedá povedať. Papuľuje, manžela dokonca bije, vynucuje si, za všetko sa rozplače, v poslednom čase sa prestáva zdraviť, komunikovať s inými ľuďmi, "zabudla používať" čarovné slovíčka, perdtým jej to nerobilo žiadny problém.... A čím krajšie s ňou zaobchádzame, tým je protivnejšia, nedá si vysvetliť niektoré veci, prečo to teraz nemôže robiť, dostať a pod. Hneď začne plakať. Popri tom má už od malička stanovené hranice.
Myslíte, že ešte stále prechádza obdobím vzdoru?
Prosím Vás pekne, ako ju môžme "popohnať" s tým jedením, lebo v škôlke sa sťažujú len na toto, inak že o nej ani nevedia a keď niečo spomeniem v škôlke aký výstup urobila, tak sa nestačia čudovať, že by to do nej nepovedali. A čo s tou jej plačilivosťou a tvrdohlavosťou? Je to v povahe? Osmelí sa niekedy? Ako jej môžeme pomôcť? Je mi veľmi ťažko, keď vidím ako sa trápi a neviem jej pomôcť.

Dobrý deň, potrebovala by som poradiť ako mám riešiť situáciu s mojím 14 mesačným synom. Keď mu niečo zakážem napríklad pchať pršteky do zástrčky tak sa tak začne zlostiť že sa mi hádže na zem a búcha si hlavku o to čo mu príde do ruky napríklad kuchynská linka, dlážka a najčastejšie stena. Svokra mi radí aby som ho osprchovala studenou vodou keď to začne robiť ale to sa mi zdá príliš veľký šok a nerada by som to takto riešila. ďakujem za radu.

Dobrý deň, moja 8 ročná dcérka neznesie dotyk niektorých ľudí, cíti sa hneď špinavá a potrebuje sa ísť umývať. Odmieta oblečenie a ďalšie predmety, ktorých sa dotkli "dotyční ľudia", niekedy nepomôže danú vec oprať či očistiť... Ona to nemôže nosiť, chytiť... Medzi jej vytypovanými ľuďmi sú : mladšia 5 ročná sestra a jej 5 ročná kamarátka, 3 spolužiaci zo školy - všetci rómskej národnosti. Zo školy sa vracia napätá a nesvoja (zhoršil sa jej aj prospech), hneď sa beží sprchovať, oblečenie vyzlečie a hodí do špinavého prádla (Na otázku prečo? odpovie: zase sa ma chytila Nikola"!). To isté spraví ak sa jej chytí jej sestra. Kľučky v dome chytá len cez servítku, nesedí na väčšine stoličiek a kresiel v dome, len na jednej, na ktorej sestru ešte nevidela sedieť, ak sa niekedy stalo, že sa sestrička dotkla jej veci, nasledoval hysterický krik a zúfalý plač, následné odmietanie danej veci... Po viac ako mesiaci sa už mladšia sestrička naučila nechytať veci staršej dcérky, takže tých dramatických výstupov je menej. Musím však spomenúť, že pri niektorých predmetoch jej až tak veľmi neprekáža, že sa ich jej sestra dotkla - a síce kreslo pri počítači, myška, mobil, jeden záchod(máme dva), na kt. chodieva sestrička menej často. a sprcha (no nechce vidieť že sa jej sestra sprchuje lebo potom by sa tam už ona nemohla sprchovať).
Píšem sem však hlavne preto, lebo do dňa kým pôjdeme k detskej psychologčke ubehne ešte 6 týždňov a zatiaľ sa môže jej stav ešte viac zhoršiť. Chcela by som vedieť ako k nej "pristupovať" aby som niečo nepokazila. Spočiatku ma tie jej "výmysly" hnevali, nechcela som jej všetko prať a čistiť každú chvíľu, potom keď začala vyhadzovať a schovávať oblečenie pristúpila som na jej požiadavky, periem, čistím, niekedy ju "oklamem" že som oprala... Viac si ju všímam, prejavujem jej viac lásky aj pochopenia, povedala som jej že za tie myšlienky ju neodsudzujem, že to nie je jej chyba... Mám však pocit, že sa jej stav skôr zhoršuje ako zlepšuje, má už len obmedzené množstvo vecí, ktoré si je ochotná dať na seba, nechytá hračky, pretože ich chytala mladšia dcérka.Voľný čas trávi buď pri počítači alebo v posteli pred telkou, alebo si číta či ide ku kamarátke alebo s kamarátkou von alebo na tanečnú. Najradšej by som jej pomohla ja sama, nemám chuť s ňou behať po psychológochm či psychiatroch... Neexistuje dáka odborná literatúra ako postupovať pri odstraňovaní tejto poruchy?
Za skorú radu vopred ďakujem.