Viki

Dobry den pani doktorka.Mam na vas prosbu.Mame doma velmi zlate dobre dievcatko,ale problem je v tom ze ak nieco nedostane co chce alebo ked zaznie slovicko nie hned sa nahneva jaci a krici od hnevu a place a potom pride ku mne alebo k tatinovi a buchne nas tak capne.Robi to aj vtedy ked napriklad spadne nahneva sa sama na seba ze sa jej to nepodarilo.Nevieme ako to mame s manzelom riesit?Co mam v tej chvili urobit?Ako mam zareagovat?Doteraz to nerobila.Vsetci mi hovoria aka je dobra a teraz toto.Mam to inak riesit doma ako vonku pred druhymi?Velmi ma to trapi.Ma velmi taku svojsku povahu.A dalsia vec ked sa jej niekto na prechadzke vonku cudzi prihovori zacne sa strasne hnevat a jacat ci uz ju niekto len pozdravi doteraz sa na kazdeho usmievala.Neviem co sa snou deje.Zabudla som napisat vek v pondelok bude mat jeden aj pol roka.Dakujem vam velmi pekne za odpoved.

Dobrý deň, pani doktorka!
Radi by sme sa na Vás obrátili s prosbou o radu.
Máme 13-mesačnú dcérku, s ktorou sme sa nedávno (pred mesiacom) presťahovali do bytu vo väčšom meste. Všetko bolo v poriadku, vyzeralo to tak, že zmena prostredia jej vôbec neprekáža, naopak, teší sa z nových vecí. Prednedávnom však začali trochu problémy so zaspávaním, ale len večer. Režim má viac-menej pravidelný; kým ju umyjeme, nakŕmime a uložíme do postele, je veľmi mrzutá, reaguje na každý podnet neprimerane plačom a vreskom. Keď je už v postieľke, začne skákať, vytešovať sa a dožadovať sa pozornosti, hrania sa. Nepomôže ani vysvetlenie, že už musí ísť spinkať, ani obľúbený plyšák, ani opätovné uloženie, uspávanie, ani snaha o jej "vyčerpanie". Dokonca ani zvýšenie hlasu, keď už situácia prekračuje mieru. Jediné, čo v posledných dňoch účinkuje, je nahnevaný výprask po zadku. Nasleduje srdcervúci plač a po chvíli sa malá upokojí a zaspí. My sme však spolu s manželom nervózni, je nám to veľmi ľúto a bojíme sa, či to nezanechá nejaké následky na jej vzťahu k nám, na jej psychike. Ako to môže malá Vikina vnímať, nie je ešte priskoro na výchovné "pozadku"? Existuje nejaký iný spôsob, ako vyriešiť zaspávanie bez výprasku, ľútostivého plaču, výčitiek a zlého pocitu na oboch stranách? Doteraz sme s Vikininým správaním nemali žiadne väčšie problémy, je milá, spoločenská, vie sa zahrať aj poslúchať, rýchlo sa učí. Doteraz, keď sme ju uložili spinkať (kdekoľvek), behom chvíľky bez problémov zaspinkala.
Mohli by ste nám, prosím Vás, napísať Váš názor na našu situáciu a tiež, od akého veku má zmysel (dieťa ho správne pochopí) fyzický trest vo forme napr. výchovného capnutia po zadku? (Každopádne, snažíme sa mu predchádzať.)
Ďakujeme Vám za Vašu odpoveď vopred!
S pozdravom,
Marika a Dano

Dobrý deň,

moja otázka je trošku podobná tej predošlej, takisto sa týka spôsobu, akým začal synček hovoriť odkedy je v škôlke. Má 2 roky a 8 mesiacov, čiže je v škôlke jeden z najmladších, no keďže je veľmi spoločenský, nemá zatiaľ nijaký problém. Patrí k tým šťastným deťom, ktoré vedia krásne čisto rozprávať, R patrilo medzi prvé písmenká, ktoré začal hovoriť, je veľmi komunikatívny a hovorí naozaj krásne čistúčko., resp. hovoril. Asi tak týždeň dozadu sme si všimli, že prestal v slovách zámerne hovoriť R a hovorí V alebo U a začal hovoriť takým maznavým, naťahovacím spôsobom, aký sme dovtedy u neho nepoznali. Vždy sme boli hrdí na to, ako nádherne čisto rozpráva a ja si dávam záležať aj na čistej slovenčine, čiže sa snažíme pri ňom vyvarovať nejakých nárečí, opravujem ho, keď nosí zo škôlky výrazy ako "boty" namiesto topánky alebo "jako" namiesto ako... On okamžite vždy na to reagoval a hovoril to správne, robilo mu to vždy radosť, rád sa učí a pýta sa ako je čo správne. NO teraz sa úplne zasekol a nech robíme čokoľvek, jednoducho rozpáva veľmi otravným maznavým spôsobom a zámerne nehovorí R. Všimla som si, že v ich triede je málo detí, ktoré hovoria R a ktoré vôbec hovoria čisto a jasno. Mám pocit, že náš synček sa im snaží prispôsobiť, pretože je veľmi priateľský a má rád svojich kamarátov, tak sa v tomto smere "znižuje" na ich rečovú úroveň ( a to myslím bez akýchkoľve urážlivých podtónov :-) ). Nás ako rodičov to, samozrejme veľmi mrzí, pretože máme strach, aby takto nezískal nesprávne rečové návyky, ktoré mu potom bude ťažké vykoreniť. Keďže vieme, že tak nehovorí preto, že by mu to šikovnosť jazýčka inak nedovoľovala, tak nás to mrzí o to viac. Nechceme na neho tlačiť, ale mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa tie ostatné detičky radšej učili hovoriť čisto ako on a nie opačne. Samozrejme, v iných sférach by sa zase mal učiť on od nich :-))))) ( a takých oblastí je dosť :-) )
Iste chápete, ako to myslím, jednoducho ako matka som si ho vypiplala a všetko ho naučila, teším sa, ako mu to ide, aký je šikovný a ako krásne rozpráva (veď poznám mnoho detičiek, ktoré musia navštevovať logopéda a majú rečové problémy, takže si vážim to, že tento problém sa nás netýka) a odrazu sa to zo dňa na deň všetko vyparí akoby som ho nič nebola naučila a ako by sa len učil rozprávať. Veľmi ma to trápi.Prosím Vás, poraďte mi ako to riešiť.

Ďakujem za radu,

Viki

Dobrý deň,
mám doma 25-mesačného, veľmi šikovného, živého a energického synčeka, všetko sa rýchlo učí, čisto a veľa rozpráva, dokonca hovorí R a pozná farby. Pohybovo je tiež vyspelý a vlastne sním nemáme nejaké "naozajstné" problémy. Moja otázka sa však týka odúčania od plienok, pretože je to oblasť, ked mi každá žena radí niečo úplne diametrálne odlišné - nechať na nočníku vysedávať, kým sa nevyciká, nenechať na nočníku, dlhšie ako 10 minút, vôbec nedávať na nočník, ale len na WC, vôbec neodúčať, príde to samo.... Ja som pravdupovediac ani nemala v úmysle začínať s odúčaním už teraz, ale synček má nastúpiť od septembra v škôlke a tam sa to vyžaduje. takže veľa času nám neostáva. začala som preto asi pred 4 - 5 dňami tým, že som mu doma vôbec nedávala plienku, ale len slipky a pančušky, aby cítil, že je mokrý, keď sa pociká a dúfala som, že sa začne tým zaoberať a vypýta sa. Plienku dostal iba na spanie a von. No pocikali a pokakali sme všetky slipy, pančuchy, ponožky a tepláky, na nočníčku presedeli hodiny, pekne tam sedká, čítame si a hráme sa, ale nevyciká a nevykaká sa tam ani za nič, počká s tým až kým mu dám slipy alebo plienku a tam to potom skončí. Za pocikanie a pokakanie, ho nehreším, už vôbec nebijem, ale ho vždy prezlečiem, znova vysvetlím, že mi treba povedať, ke´d cíti, že ide cikať a že nabudúce už určite ako pekný chlapček pôjde na nočníček. No nič. Až to včera začalo mať také čudné výsledky, že namiesto pýtania sa na nočník začal mať zo mňa strach, schová sa pod stôl, za dvere, zavrie sa do kúpeľne a ja už viem, že sa pocikal. Uteká predo mnou a v očkách má strach. Keď ho chytím, tak sa pritúli ku mne najsilnejšie ako vie a so slzičkami v očkách kričí "Mamička, Leonko nechcel, dobrá mamička, poľúbime si!" Nikdy nebýval taký a ja mám strach, aby som mu tým odúčaním nespôsobila nejakú traumu. Poraďte mi, prosím, či mám pokračovať, ako na to a čo mám vlastne robiť? Veľmi mi záleží na tom, aby sa cítil najmä milovaný, pochopený, v bezpečí, ale zároveň nechcem hne´d pri prvom neúspechu cúvnuť a vzdať to. Je to len prechodbá kríza a treba vytrvať, keď už som začala alebo je to znak, že ešte nie je pripravený?

Už dopredu ďakujem za Vašu radu a želám všetko dobré,

Viki