Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Da sa u 8 rocneho chlapca hovorit o onanii.Nasla som ho suchat sa o koberec.Co s tym ?Ako mu to vysvetlit aby sa nevystrasil.
Otázka je, čo mu chcete vysvetľovať. Ak mu chcete vysvetliť, že prežívať slasť sám so sebou je škaredé, tak to nie je celkom dobrý nápad. Slastné zážitky s vlastným telom, ktoré zrejme vo veku osem rokov ešte nie sú onaniou v pravom slova zmysle, ale iba slasťou (ako cmúľanie palca), sú prirodzenou cestou k neskoršej autoerotike, teda aj onanii (v pravom slova zmysle) a ešte neskôr k párovej erotike a sexu. Sú súčasťou vývinu sexuality, pričom ale sexualita nie je to isté ako sex. Sexualita je aj vzťah k vlastnému telu, k telesnému vnímaniu...
Niekedy aj u malých chlapcov dochádza k určitému dráždeniu penisu a oni si ho často chytajú, žmolia, naťahujú alebo trú. Je vhodné ich v takých chvíľach viesť k využívaniu súkromia. Celkom nevhodné je karhať ich za to, trestať alebo sa im posmievať.
Prajem krasny den...
Zacnem asi tym,ze som typ cloveka,ktory nema 100 povrchnych kamaratov,ale stacia mi 2 skutocni priatelia,,na ktorych sa nalepim a k zivotu nepotrebujem dalsich.....
V praci sa stetavam s mnohymi ludmi,,,,takze obstat svoje si v kolektive viem,,ale mam urcite bloky,,napr.kvoli nadbytocnym kilam po porode,,,,atd,,,
Ale trapi ma moj 5rocny syn v skolke...ako ste mi raz odpovedali,,,,nechodi do nej s radostou,,,,,staci ,ze tam bez vacsich tazkosti vydrzi a dorastie skor na skolu....
mame tazsie zivotne obdobie,,,,2.mesiac zijem sama s detmi bez manzela,,syn po dlhsej pnke sa vratil do tej skolky,,,ale neustale spomina na skolku predtym,,kde mal jeddneho super kamarata....spomina len jeho,tu byvalu skolku,,,a v tejto novej sa podla p.uc.izoluje od deti,,,,oni sa s nim hrat chcu,,ucitelka ho zapaja do aktivit,,ale jeho prvotna reakcia je vzdy ,ze radsej ostane sediet bokom sam....ze to nezvladne .....a prave preto,som v uvode spominala mna,,,takze je syncek po mne?????mozem za to ja??taktiez mu k stastnemu zivotu neprispeiva fakt,,ze doma nema uplny vzor,ako ma fungovat a zit zivot..........mam pocit totalneho zlyhania.....syncekova ucitelka je taka "komunisticka" neviem,taka takto to ma byt a hotovo,,,na mna posobi,,,neviem´to presne popisat,,,,,,,jednoducho zvazovala som,ze si objasnim s nou,,,co sa deje s mojim synom v skolke,,,som proti rozmaznavaniu,,,ale u nej som nevidela ani naznak toho,,,,zeby sa zaujimala o citove psychicke pozadie spravanie sa deti,,,jednoducho ma v triede pripravkarov,,ktori maju splnat urcitU predstavu,,,a ona neriesi,co sa deje za tym vsetkym......takze upustila som od nejakeho zasvatenia jej do mojej zivotnej situacie.......sama sa na syna zlostim,aby sa nemaznal,,kreslil,zapajal do aktivit a nebol v kolektive nejakym outsiderom....hneva ma to,,,,a na druhej strane si hovorim,ze co ak je taky "iny" po mne......som z toho vycerpana.....nechcem sa denno denne zamyslat a riesit stale nieco,,co ,ako a preco ma fungovat ,,,,proste chcem,,aby snycek zil tak,ako sa zit ma na patrocne dieta...
srdecna vdaka za vas pohlad na moju situaciu...este raz DAKUJEM
Introverzia nie je choroba. Je to len iný spôsob života, iné potreby... A váš syn je možno introvertnejší práve po vás, no neznamená to, že je chorý, nenormálny alebo niečo podobné. Navyše je v zložitom životnom období, kedy otec už nežije s vami, zmenil škôlku a tým "prišiel" o dôležitého kamaráta, ktorý mu zrejme uľahčoval život v škôlke a bol mu tam psychickou oporou, možno mu pomáhal začleniť sa viac medzi ostatné deti... Dva mesiace na také významné zmeny, najmä odchod otca, je pomerne krátky čas a treba mu dopriať, aby sa s novou situáciou vyrovnal a stabilizoval sa.
To, že má pani učiteľka nejaké predstavy o tom, ako by mal v škôlke fungovať, je namieste, no namieste je aj to, že vy nemusíte tlačiť svojho syna do toho, aby jej predstavy naplnil. Ona je taká, aká je, on je taký, aký je a bodka. Obaja si nejako musia nájsť spôsob fungovania a vy si nemusíte robiť starosti, ako to urobiť. Váš syn sa v živote bude stále stretávať s nejakými ľuďmi, ktorí sa nebudú zaujímať o jeho psychické záležitosti, nebude ich zaujímať, či prechádza nejakou krízou alebo nie a bude s tým musieť nejako zaobchádzať a učiť sa prežiť aj v takých podmienkach. No na druhej strane neurobíte snáď chybu, ak sa s učiteľkou porozprávate a trošku vysvetlíte, že je v zložitom období vzhľadom na rodinnú situáciu a potrebuje možno len trochu času, aby si zvykol v novej škôlke.
Možno by ste synovi mohli trochu pomôcť tým, že cez víkend navštívite nejakého spolužiaka alebo ho zavoláte k vám, prípadne navštívite jeho starého kamaráta zo starej škôlky. Podpora vytvárania a budovania synových vzťahov vám môže pomôcť v celom tomto procese.
Držím palce.
Dobrý den,
máme 3ročného synčeka, ktorý nám robí starosti. Do 2 rokov sa vyvíjal normálne, bol vždy živé a čulé dieťa. Ked sa naučil chodiť, vonku vždy utekal napred a nerad chcel dať rúčku. Rozbehol sa svojím smerom a my sme ho vždy dobiehali. Má svoju vlastnú reč ktorou hovorí od svojich 2 rokov. Občas povie aj niečo zrozumiteľné, ale jeho slovná zásoba je malá. Je jedináčik. Nástup do škôlky prebehol veľmi dobre. Do kolektívu sa
začlenil bez problémov a pani učiteľky si ho veľmi chvália. Začal
sa tvorivo hrať. Čo sa týka reči, nastalo zlepšenie. Tiborko začal opakovať slová,
zopár z nich už začal aj používať pri komunikovaní, no zostala mu tá jeho "vlastná reč".
Čo sme postrehli v uplynulom mesiaci je to, že si začal hrýzť nechty:(
V domácom prostredí sa nám javí normálne, ale vonku je to "boj".
Tu je zopár vecí ktoré nás znepokojujú, keď s ním ideme von na prechádzku:
- vždy si to behom nasmeruje do jedného obchodu, kam musí vždy vojsť a ak mu v tom zabránim je to pre ňho katastrofa:(má rutiine zaužívaný smer kam rád chodieva
- ak zbadá skupinku ľudí alebo detí, rozbehne sa k nim a pridá sa k nim( cudzím ľudom často dá ručku a ide s nimi)
- na pokyny nezareaguje vždy/ napr. pozor auto! nie vždy zastaví/
- on určuje smer kam ideme
Neviem či som Vám Pani doktorka napísala všetko čo som chcela, ale budem Vám vdačná za každú Vašu radu.
Podľa toho, čo ste napísali, by mohlo vaše dieťa byť celkom normálne dieťa, ktoré sa správa tak, ako mnohé v jeho veku. No na posúdenie toho, či je to všetko ako má byť, ba bolo optimálne osobné stretnutie s dieťaťom. Totižto "vlastná reč" môže znamenať všeličo - môže to byť len skomolená reč, ktorá je normálna v tomto veku, no môžu to byť aj iné rečové prejavy, ktoré môžu byť podozrivé.
Keď ale čítam vaše slová, že sa synček dobre prispôsobil v škôlke, jeho reč sa mení a zlepšuje, tvorivo sa hrá, zdá sa mi, že sa nič mimoriadne s vaším dieťaťom nedeje.
Čo sa týka pobytu vonku, je vhodné si s ním postupne nacvičovať vopred pravidlá - držanie za ruku na miestach, kde je to nevyhnutné, zastavenie "na povel" a podobne. Dieťa sa postupne naučí, čo je dôležité a že niektoré pravidlá musí dodržiavať napr. kvôli svojej bezpečnosti.
Dobrý den, ja by som sa chcela opýtať na Váš názor, čo si myslíte o tom, ked moja dcerka (4 mes.) plače, ked ju zoberie na ruky iný človek ako ja. Mám ju nechať pri tomto človeku nechať plakať, ak ano... ako dlho. Stáva sa, že plače aj na rukách tatinka a tu prichádza často k hadkam medzi nami dvoma. Muž ju drží na rukách s vedomím, že ju utíši aj ked po pol hod. Plače mu viac menej večer - kedy si myslím, že potrebuje viac mamu ale neviem, nemám do toho zasahovať?
Chcem sa vyvarovať do budúcnosti toho, aby nebola z nej plačlivé dieťa, ked ju bude mať niekto iný ako ja, ale nechcem zase robiť navzdory ked potrebuje mamu a mamine objatie, aby som ju nechala plakať na rukách do unavy a nebude to mať žiadny efekt.
Ked ju po 15 min. chcem zobrať mužovi so slovami, že je unavená a potrebuje viac mna, tak mi ju potom nahnevaný vráti so slovami, tak si ju teda nechaj. Neviem ako proti tomuto reagovať. Na koho strane je pravda, prosím Vás? Ako správne postupovať, aby dcerka zbytočne neplakala, aby muž nebol nahnevaný, že mu ju odoberám.
Ďakujem veľmi pekne za Váš názor.
S pozdravom Andrea
Možno by dcérke naozaj lepšie padla vaša náruč v takej chvíli, no ak budete odstavovať otca od spoluúčasti na bežných radostiach i starostiach, ovplyvní to negatívne váš vzťah a možno aj vzťah otec-dcéra. Skúste mu dôverovať, že si poradí, že to zvládne, veď je jej otec, jej rodič.
Čo sa týka úplne cudzích ľudí, tým malú nenechávajte uplakanú - ak plače v ich náručí dlhšie ako pár minút (a hlavne ak predtým neplakala), utíšte ju vy alebo jej otec.
Moja 4a pol ročná vnučka zle rozprava, nepouiva v slovách L hoci ho vie vyslovit, ked sa na to zameria, ale povie namiesto pomaly-pomavy, nevie povedat CH, pochopitelne ani R, chcela som , aby navstivili logopeda, ale syn tvrdi, ze este netreba, ja sa obavam, ze ked si zvykne na takuto rec, tak potom sa to bude odstranovat tazsie, deti v jej veku uz rozpravaju pekne a jej niekedy tazko rozumiet lebo komoli slova. Obcas ked ju opravim, tak sa hneva a nepovie nic. Nechcem velmi do toho zasahovat, aby sa nevesta nenahnevala. Napiste prosim, ci je nutne navstivit logopeda, alebo este pockat. Milujem svoju vnucku a nechcem aby sa jej deti kvoli tomu posmievali. Dakujem za odpoved
Dieťa má čisto rozprávať zhruba okolo piateho - šiesteho roka, najneskôr pred nástupom do školy by už malo byť schopné rozprávať čisto. Deti pri zápise do školy (január, február toho roku, kedy dieťa na jeseň nastúpi do školy) už zvyčajne rozprávajú pekne, bez chýb a chybnej výslovnosti. Pokojne počkajte ešte pol roka až 9 mesiacov a ak nebudete badať žiadať vývin k lepšiemu, povedzte o svojich starostiach neveste a synovi, no rozhodnutie, čo s tým urobiť, nechajte na nich. Potom sa so svojimi obavami budete musieť vysporiadať sama, lebo dieťa je ich a oni majú práva sa oňho starať svojím spôsobom. Ak by teda oni dôverovali, že dieťa je v pohode a že sa jeho reč dovyvíja načas, treba to nechať tak.
Ak by ani na zápise vnučka ešte nehovorila čisto, bolo by ale vhodné konzultovať situáciu s logopédom. Najmä ak niekto v rodine mal ťažkosti s vývinom reči alebo ak okolnosti tehotenstva a pôrodu neboli prirodzené (ťažký pôrod, popôrodná asfixia dieťaťa...).
Dobry den,
no snazila som sa nieco podobne najst, ale sa mi nepodarilo. Nasa 3,5 rocna dcerka si najnovsie oblubila vetu Nechcem ta! Starky jej stale ked nechcela papat, alebo cikat do nacnicka povedal, tak ja ta nechcem, kym..... Upozornila som na to, ale neviem ci to akceptoval, ja nie som stale pri nich.Byvame totiz v jednom dome ale svokrovci su dole a my na poschodi. Zo zaciatku som sa snazila riesit to ignoraciou. Vobec sme na to nereagovali, ale sa to zhorsilo, ze to pouziva sustavne cely den dokovca si z tejto vety spravila uz aj pesnicku a ked nam to prave nevykrikuje tak si to pospevuje.Manzel na to reaguje uz dost podrazdene ja sa este snazim ist na to cez upozornenia, ze to nie je pekne a ze nam je smutno, ked nam takto hovori, ale nie je to nic platne. Tak som sa chcela poradit, co dalej.Ci to dalej ignorovat, alebo upozornovat alebo potrestat? Aj ked toho potrestania sa dost bojim, aby to nemalo prave opacny ucinok, no neviem si rady. Dakujem vam krasne za odpoved a radu. Prajem krasne sviatky a vsetko dobre.Hlavne pri citani vsetkych tychto starosti :o)
Ja by som to nebrala osobne. Rodina je pre dieťa aj akýmsi trenažérom a priestorom, kde prebiehajú všetky vývinové úlohy. Vo veku vašej dcéra prebieha obdobie, kedy si dieťa uvedomuje svoju jedinečnosť, uvedomuje si, že je samostatnou bytosťou, ktorá má svoj vplyv, svoj názor, svoje predstavy o živote. A to sa nezaobíde bez stretov, drobných konfliktov a prejavov nevôle, odporu a podobne. No na druhej strane bytostne potrebuje rodičov, ich lásku a pochopenie, ich starostlivosť.
Trestaním by sa nič nevyriešilo, teda dieťaťu by to nijako neprospelo v jeho vývine. Ono skôr potrebuje zistiť, že nemusí so všetkým súhlasiť, že môže vyjadriť svoj názor, hoci neohrabane - ja ta nechcem. V podstate to neznamená ja ťa nechcem, ale ja nechcem to, čo robíš, hovoríš, nepáči sa mi toto alebo hento. Nápomocné by bolo, keby ste jej povedali, že chápete, že sa jej to nepáči a že môže vyjadriť svoj názor (a ak to treba aj tak urobiť alebo prestať robiť - to čo sa jej nepáči, treba jej to dať najavo, že trváte na tom, hoci sa jej to nepáči).
Časom sa to celé zmení a nebude to jej téma dňa.
