Dobry den, mam dvojmesacnu dcerku a zatial nemame ziadny rezim dna. Dojcim ju ale ajj prikrmujem (koli grckaniu dostava zahusteny nutrilon). Chcem sa opytat:
1. od akeho veku je potrebne zaviest rezim, myslim tym: spinkanie, jedenie a podobne a aky by mal ten rezim zhruba byt.
2. od akeho veku je potrebne to dieta vychovavat, myslim tym nedovolit mu vsetko, zakazovat, chvalit ho (to robim uz aj teraz :-) nechat ho plakat (kedy si uz placom vie nieco vynucovat). Dakujem za odpovede a prajem pekny zvysok dna
Dvojmesačné dieťa si samo reguluje režim dňa - jedenie, spinkanie a najlepšie je tento režim rešpektovať. Neskôr sa môže stávať, že nebude chcieť ísť spinkať cez deň, prípadne aj večer, lebo bude zaujímavejšie zaoberať sa vecami, ktoré sú naokolo a byť s ľuďmi, ktorí sú pri ňom, no bude umrnčané a nespokojné od únavy a vtedy je dobré ho usmerniť.
Inak dieťa sa postupne samo naladí na nejaký režim, keď ho budete sledovať, určite zistíte, aké sú jeho potreby a z toho vyplývajúci režim. Veď to už dva mesiace aj robíte, takže nejakú skúsenosti už máte. Nedoporučovala by som násilné nastavovanie dieťaťa na režim, ktorý vyhovuje nám, lebo tým dieťaťu bránime orientovať sa podľa jeho vlastného tela, čo je veľmi dôležitá schopnosť v celom živote.
Výchova dieťaťa začína už veľmi skoro, avšak nejaké zákazy či usmernenia prídu na rad zrejme hlavne vtedy, keď sa začne odvážnejšie zmocňovať sveta okolo seba - začne dočahovať, sťahovať, strkať, ochutnávať... všeličo, aj čo nemá.
S plakaním by som bola opatrná najmä v dojčenskom veku - myslím tým, že nie je vhodné nechať dieťa napríklad v postieľke dlho (viac ako pár minút) plakať len preto, lebo máme predstavu, že by malo zaspať samé. Neznamená to ale ani to, že keď bude chcieť niečo, čo je preň nebezpečné (keď bude o niečo staršie), že mu to dáme, len aby neplakalo. V tom prípade sa budeme snažiť zaujať ho niečím iným, odpútať pozornosť.
V tomto najútlejšom veku potrebuje, aby sme mu prejavovali svoju lásku tým, že budeme napĺňať jeho potreby, či už je to papanie, spinkanie, prebaľovanie, túlenie, prihováranie sa, jemné cvičenie a tak ďalej, podľa toho , ako sa bude postupne vyvíjať.
Dobry den,
dcera ma 2r a jej otec ju doteraz este nevidel, teda vsetko doteraz bolo len na mne. nastavila som vychovu, rezim a vsetko ostatne a tak nam to obom vyhovuje a mam pozitivnu spatnu vazbu, ako to sama zvladam. nikto sa mi nemiesa do vychovy, respektuju to, o co sa snazim, aby z mojej dcery vyrastol - samostatny, rozumny clovek, nerozmaznany, nesebecky a pod.
Ked prisiel den prveho spolocneho stretnutia aj s jej otcom, vzal ju do narucia, objal - dcera ostala sokovana, plakala - ved je to pre nu cudzi clovek. Sprava sa, ako keby tie 2r neboli. On si riesi vychovu po svojom, kupuje jej veci a hracky, prezentuje svoju vychovu, co je proti tej mojej. ked mu nieco poviem, aby to respektoval, tak odpovie, ze on si moze robit co chce. je s nim tazka komunikacia, aj to bol dovod rozchodu, vsetko len podla neho je spravne. Podla mna na to nepriamo doplaca dcera a pre mna to tiez nie je jednoduche. Docitala som sa, ze take skusenosti pre dieta mozu viest k vzniku roznych psychoz a neuroz - v batolivom veku. Poradte mi prosim, co mam robit? nemyslim si, ze je to dobre pre dceru a tiez pre mna. No on sa teraz chce prezentovat ako ten naj otec.
Pre dieťa môže byť rozličný prístup rodičov mätúci, no ešte horšie dôsledky môže mať, ak sa rodičia predvádzajú jeden pred druhým, kto má lepší prístup k dieťaťu, ak opovrhujú tým, ako ten druhý rodič k spoločnému dieťaťu pristupuje, aký výchovný štýl používa...
Chápem, že sa môžete na neho hnevať, že vás nechal samotnú na výchovu vášho dieťaťa a teraz sa tvári, že sa nič nestalo. Ale to je medzi vami dvoma dospelými. To je konflikt, ktorý by ste nemali (ani jeden z vás) prenášať na dieťa súbojom o to, kto je lepší. Možno by vám dobre padlo, keby ste mu povedali otvorene, že to bolo náročné, že ste to zvládli, že by vám dobre padla jeho podpora a jeho účasť, že doteraz má zásluhu len na splodení dcéry a keby ste sa vy o ňu nestarala, asi by z nej dnes nebolo prospievajúce dieťa atď.
A o výchove dcéry by ste mali diskutovať, vysvetľovať si svoje stanoviská, svoje dôvody, prečo robíte to, čo robíte, prípadne hľadať spoločné postupy. Alebo, ako sa to nedá, rešpektovať rozdiely vo vašich prístupoch k dcére. (Hoci oboje je asi ťažké, ak ste sa nerozišli "v dobrom" a komunikácia medzi vami nie je dobrá.)
snažím sa o zavedenie pravidelného denného režimu u 7,5mesačného dieťaťa. uvedomujem si jeho potrebu pre psychiku dieťatka, preto ma zaujíma ako sa k tomu dopracovať čo najprirodzenejšou cestou.
kým som syna výlučne dojčila do 5 a pol mesiaca, rešpektovala som jeho fyziologické aj psychické potreby podľa toho ako si to on vyžadoval. dojčili sme podľa jeho potreby, spal, keď bol unavený, medzitým sme sa spolu hrávali, cvičili, chodili na prechádzky. tak si vytvoril svoj vlastný režim, ktorý bol viac menej pravidelný.
2 mesiace pekne papá príkrmy aj je dojčený. mali sme aj problémy s večerným zaspávaním, tie sa po čase ako tak upravili, teraz sa snažíme zaspávať medzi 8-9 hodinou.
teraz mi robí problém cez deň skĺbiť jeho potrebu spánku s jedením. spáva 2-3krát denne, dokopy asi 3hodiny. snažila som sa docieliť, aby zaspával približne v rovnakom čase,ale nie vždy sa to podarí, pretože nie vždy sa ráno v rovnakom čase zobudí, je unavený v roznom čase alebo len nemože zaspať(so spánkom máme už dlhšie problém). preto sa mu aj posúva čas jedenia. stáva sa, že desiatu má až okolo pol 12, obed o pol 3, a tak máme všetko posunuté. o pravidelnosti teda nemožeme hovoriť. neviem ako mám postupovať. keby som mu vynechala niektoré jedlo, mohlo by mu to chýbať, budiť ho, keď sa mi ho ťažko podarí uspať sa mi tiež nezdá ako dobrý nápad. nie som ani zástanca tvrdého denného režimu spania a papania vždy v rovnakú hodinu. chcela by som nájsť zlatú strednú cestu len neviem ako to mám docieliť. myslíte si, že je pravidelný režim taký nevyhnutný pre osobnosť dojčaťa za každú cenu alebo má synček ešte čas a mám počkať ako sa to vykryštalizuje samo?
za odpoveď Vám veľmi pekne ďakujem
Skúste rešpektovať jeho spanie a jedlo mu dávajte podľa hodín, t.j. ak sa prebudí o pol dvanástej, dajte mu rovno obed, lebo je to čas obeda... Myslím, že ak prespí desiatu, nič sa nestane... A asi by sa nestalo nič ani vtedy, keď by prespal obed a dostal by až olovrant... Možno by ho to motivovalo spať v podobnom čase, aby neprišiel o chutný obedík :)))
Dobrý deň, neviem či budem vedieť môj dotaz formulovať tak ako to myslím, ale pokúsim sa:
Mám 4 ročného syna a dvojročného a máme permamentne problémy s jedením.
So starším synom nebol problém, kým neprišiel do obdobia vzdoru (myslím, že odvtedy sa to datuje). Na každé jedno jedlo povie nechcem nebudem nemám rád.
No a ten mladší, tak to je zase iná kapitola (náročnejšia). Narodil sa s nízkou pôrodnou hmotnosťou v 39. tt. Kojila som ho rok aj 9 mesiacov. Stale je ta vaha nizsia ako jeho rovesnici, ale pediatri aj gastroenterologička vravia, že je to v poriadku, vzhľadom na porodnu hmotnosť. No a kde je problem? Ako sme zacali s prikrmami od 6 mesiaca bojujeme s kazdou lyzickou tuhej stravy. Ma dva roky, zuby na hryzenie v poriadku a akonahle ma v ustach tuhsiu stravu, pohryzie, ale vacsinou vypluje (maso, chlieb, zemiaky,....). Uz som zufala, uz neviem co by som im navarila, ponukla, aby to zjedli. A mladsi, ked vidi, ze starsi odstrci tanier, tak dojedol aj on. Myslim, ze to nie je zdravotny problem, ale psychicky. Netlacim na nich "neodides od stola, kym to nedojes" to som ani nikdy nerobila. Trva to rok a pol a uz si nevieme s manzelom rady. Prosim poradte mi.
Nie všetci sme rovnakí jedáci. Niekedy sa veľmi líši predstava rodičov od toho, koľko v skutočnosti ich dieťa potrebuje jesť. Samozrejme, že rodičom alebo matkám záleží na tom, aby ich dieťa dobre jedlo, aby prospievalo a zdravo sa vyvíjalo. No niekedy sa z jedla stane akýsi predmet mocenského boja; dieťa sa prostredníctvom jedla začne voči rodičom vymedzovať, prejavovať svoju nezávislosť (prípadne môže ísť aj o niečo iné).
Bolo by zrejme vhodné, keby ste si stanovili relatívne pevný stravovací režim a dávali deťom jesť len v určité hodiny. Koľko zjedia, toľko zjedia. Po uplynutí 15-25 minút (približne) im jedlo vezmite, prípadne obed či iné jedlo skončite, keď odmietnu jesť ďalej. Ďalšie jedlo im dajte až v stanovenom čase. Rozhodne celkom vyraďte z jedálnička sladkosti, keksy, čipsy, chrumky, krekry, pukance... A nápoje tiež ponúkajte len nesladené alebo len veľmi mierne sladený čaj, prípadne vodou riedený džús. Ak ani po nejakej dobe nezačnete badať, že by sa boj okolo jedenia začal zmierňovať, vyhľadajte osobnú konzultáciu so psychológom.
dobry vecer, chcela by som vas poprosit o nazor na odlucenie 9 mesacnych deti od matky. Idemv decembri na laparosk.operaciu pruhu, a o moje dvojicky sa postara svokra, chce si ich zobrat na 10 dni k sebe domov (110 km daleko) a chce, aby sme pricestovali az na vianoce. Bojim sa, ze deti toto odlucenie mozu zle znasat, bojim sa aby na mna "nezabudli" a nenaviazalli sa velmi na babku. Ja osobne toto odlucenie znasam zle. Este sa obavam, ze sa im narusi denny rezim a ze ich stari rodicia rozmaaznaju, ved oni budu na nich dvaja, ale ja som doma len jedna.
Chápem, že vás trápi, ako to deti budú znášať, no možno by ste si mohli dopriať trochu toho luxusu, ak sa to tak vôbec dá nazvať a starať sa aspoň tých pár dní o seba a svoje zdravie. Keď sa vrátite, budete riešiť, čo riešiť bude treba. A možno zistíte, že to prežili v relatívne dobrom zdraví. Môže sa stať, že deti budú trošku odťažité, no je veľmi pravdepodobné, že sa rýchlo vrátia do normálu. Obzvlášť ak sú dve - už si môžu trošku pomôcť svojou prítomnosťou. A ak u babky nie sú prvý raz, zvládnu to najlepšie, ako sa len bude dať.
Dobry den, moje 2 rocne dieta ma v zivote stale zmeny. Raz cestujeme za otcom do zahranicia raz sme na Slovensku. Co sa tyka reci menej rozprava. Byva taky zamysleny. Niekto mi povedal, ze je zablokovany. No to si nemyslim.
Tak ako s nocnikom, pokial ho tam neusadim, tak mu je jedno ze cika do plienky. Raz tak, raz tak. Tak ako s nasim zivotom. Potom niekedy je fasa.
Zacinam sa bat, aky to ma vplyv na dieta. Cestovanie obnasa vela stresu, nestalost, nema asi sajnu, kde ma domov.
Nieco som aj citala o vychove, snazim sa ako sa da, ale ked ho porovnam so Slovenskymi detmi je halavejsi a v novom prostredi utiahnutejsi. Niekedy chce pozerat len televizor.
Neviem, ci mu nechybaju deti, v cudzine sme sami aj tu sme sami. Chodievame iba von. Pocuval tri reci. Ludia, co to nechapu mi povedali ze som to nezvladla. Same narazky.
A nikto nepomaha.
Hlavne chcem vediet, aky ma vplyv takyto zivotny styl na dieta. Samozrejme to nemoze byt vecne, za chvilu pojdeme do skolky a sa ustalime. Alebo mam zlu vychovu? Neviem, snazim sa robit presne ako sa ma, denny rezim, spanok, hry, jedenie...
Dieťa má domov tam, kde má rodičov. Takže ak vy ste tá osoba, s ktorou trávi čas nepretržite, pravdepodobne má domov tam, kde ste aj vy. Kto mu môže chýbať, je otec vášho dieťaťa, s ktorým ste len v určitých obdobiach. Je to také niečo ako novodobý nomádsky spôsob života - raz ste tu, potom v cudzine, putujete.
Píšete, že nemá kamarátov. No to sa dá ľahko napraviť napríklad tým, že si nájdete niekoho napríklad v nejakom blízkom materskom centre alebo tam, kde bývate - určite vaši susedia majú nejaké deti a pravdepodobne by im nevadilo, keby ste išli spolu s nimi na ihrisko. Prípadne môžete chodiť do škôlky na dvor hrať sa so škôlkármi v čase, keď aj oni sú vonku... Takisto nejaké krúžky pre malé deti s rodičmi - pohybové, výtvarné... Možnosti sú, hoci záleží aj od miesta, kde bývate (na Slovensku alebo aj v zahraničí).
Ak by ste potrebovali "povŕtať sa" v tom viac, vyhľadajte konzultáciu psychológa osobne.
Pre skvalitnenie poskytovaných služieb používame cookies. Ďalším pokračovaním prehliadania na portáli
súhlasíte s Pravidlami používania
portálu MAMA a Ja.
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
