Cvičenie
, Autor: Registrovaný používateľ
Dobrý deň. Mám 14mesačného synka. Narodil sa o 6 týždňov skor, od začiatku bol pomalší, čo sa týka psychomotorického vývoja. Dva mesiace cvičíme reflexné cviky. Nakoľko synček pri cvičení neskutočne plače (ryčí ako ranené zvieratko), bojím sa, aby to nezanechalo stopy na jeho psychike. Kedysi som čítala o psychotronikovi, ako uvádzal ľudí do hypnózy, a tým chcel objasniť príčinu ich psych. problémov, fóbií atd. Niekedy mali problémy pacientov svoje korene dokonca až v prenatálnom období. Ja mám strach, aby na synkovi to cvičenie nezanechalo nejaké stopy. Keby bol telesne postihnutý, tak by som to až tak neriešila, a 100%ne cvičila, lenže on má "len" oslabené brušné svaly, teda nejde o nejakú výraznú vadu (stimulovali by sme mu bruško iným, jemu príjemnejším sposobom).
Aby som to zhrnula: stojí to za to? Trápiť ho takto? (Cvičenie asi nebolí). Ako to vníma dieťa? Síce ho po cvičení objímem, mojkám, on je i tak veľmi rozhodený. Je to hrozný pohľad - tak šťastné dieťatko sa tak rýchlo zmení na akoby týranú obeť . On to určite nevie, že mu chcem dobre, a že cvičím len pre jeho dobro. Je vystrašený, že jeho maminka sa zrazu zmení na zlú ježibabu, ktorá mu ubližuje. Je mi z toho hrozne. Cvičíme spolu s manželom, zvládame to jedine vo dvojici. Sme z toho obaja dosť rozhodení. Ďakujem za odpoveď.