Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobrý deň,
bývali sme so synom u priateľových rodičov asi rok, kvôli zlým vťahom sme sa prednedávnom presťahovali.
Náš 3 ročný syn sa však stále pýta DOMOV.
Ako mu vysvetliť že sa vrátiť nemôžeme bez toho aby som mu musela dávať najavo vlastné negatívne pocity?
Vášmu synovi zrejme chýbajú ľudia, ktorí časť jeho domova vytvárali. Jeho domovom totiž bolo to miesto, kde ste bývali spolu s tými ľuďmi, ktorí tam bývali, t.j. s vami, vaším priateľom, jeho rodičmi a neviem, či ešte s niekým. Celá táto kopa ľudí bola jeho domovom. Tým, že ste sa odsťahovali, on prišiel o časť svojho "domova", o časť svojho vzťahového zázemia a to mu chýba. Ak mal v okolí kamarátov alebo iných príbuzných, s ktorými bol v kontakte, aj tí mu môžu chýbať a tak sa cíti akýsi vykorenený, "presadený" a čiastočne opustený alebo osamelý.
Pre vás je zrejme situácia iná, vám zrejme viac vyhovuje, že ste sa osamostatnili; na tom nie je nič zlé. No ak sa vžijete do jeho vnímania situácie, môžete mať pre neho viac pochopenia a môžete mu jednoducho povedať, že ste sa presťahovali, lebo ste chceli bývať sami a že chápete, že mu môže byť teraz smutno. Podporila by som vás v tom, aby ste udržiavali aspoň nejaký kontakt syna s ľuďmi, ktorí mu zrejme chýbajú.
Dobrý deň, bude to už 1,5 roka čo sme sa s manželom a deťmi presťahovali do zahraničia. V čase sťahovania mal syn 2 roky a 3 mesiace a dcéra 4 týždne. Syn to znášal dosť ťažko a keď pochopil, že to nie je len dovolenka, býval často zlý a odmietal komunikovať so starými rodičmi a ľuďmi ktorých mal rád. Nechcel ich pustiť na návštevu k nám, hovoril im, aby išli preč... Myslím, že to vnímal ako zradu od nich, že sa nepresťahovali s ním. Po pol roku sme sa rozhodli, že ho dáme do škôlky napriek tomu, že vôbec nerozumel ani nerozprával jazykom krajiny v ktorej žijeme. Chceli sme, aby si našiel kamarátov a nebol taký smutný, lebo síce sme sa mu venovali ako sme mohli, tak mu chýbali kamaráti. A vtedy to začalo. Vzťah so "Slovenskom" sa upravil a už nikoho neposiela preč a na všetkých sa teší, (aj keď ten smútok za nimi stále neprekonal) ale neviem si vysvetliť jeho občasné správanie. Teší sa na niečo, rozpráva o tom a keď tá chvíľa príde, tak sa zrazu zasekne a hotovo. Strašne chcel chodiť so mnou do hudobnej škôlky. Tak som ho tam prihlásila a prvá hodina vyzerala tak, že ja s dcérou sme sedeli vnútri a syn stal celú hodinu za dverami lebo sa rozhodol, že tam nejde. Prečo, z akého dôvodu mi nevie povedať.... Potom už chodil ďalšie hodiny normálne... Chce mať veľkú narodeninovú oslavu a keď mu ideme pekne zablahoželať, tak sa zrazu rozbehne preč, utečie pod posteľ a odtiaľ plačky vykrikuje, aby sme darčeky zahodili, lebo on nič nechce a máme isť preč..... a takto to je stále. O týždeň bude mať oslavu kam som pozvala aj známych s deťmi, aby si to užil. Chcela som pozvať aj jeho 3 kamarátov zo škôlky, (pre posilnenie kamarátstva) ale bojím sa, čo zase predvedie. Aj v škôlke sa tak správa. Pani učiteľka hovorila, že je v škôlke veľmi dobrý a šikovný, ale keď sa rozhodne že niečo robiť nebude tak ho neprinúti nikto. Neviem kedy ho to zase chytí a pri akej príležitosti, preto neviem tomu ani predchádzať. Ale hlavne by som chcela vedieť prečo sa tak správa a čo sa odohráva vtedy v tej jeho malej hlavičke. Poviem mu, že má krásne nové topánky (sám si ich vybral) a niekedy sa tomu poteší, že som mu ich pochválila a niekedy ich hodí o zem, že vôbec nie sú pekné a sú hnusné a mám ich hodiť do koša. Podľa čoho reaguje netuším..... Je rozmaznaný, alebo je to reakcia na všetky zmeny ktoré sa udiali (sťahovanie, škôlka, nový súrodenec) alebo je to iba normálne obdobie?
Ďakujem za odpoveď
Takéto veľké zmeny môžu na dieťa pôsobiť dlhodobo a to najmä u detí, ktoré ťažšie zvládajú novinky. Navyše tento vek je povestný tým, že si dieťa hľadá svoje nové miesto vo svete pravidiel, učí sa zladiť svoje predstavy, túžby, priania s tým, čo je možné, reálne, čo sa naozaj dá. A dieťa je niekedy celkom popletené a hlavné je, že chce opak toho, čo akurát má. Netreba to nijako radikálne riešiť, treba ho vždy nechať, nech sa vytrucuje. Môžete mu povedať, že vás jeho reakcia prekvapila, ale netreba ho karhať, kritizovať či dokonca trestať za takéto výstrelky.
Chcem Vás poprosit o radu ohladom mojej takmer 3rocnej dcerky. Zda sa mi, ze je az prilis upäta na mna. V podstate to tak bolo od jej narodenia, byvali sme 100 km od oboch starych rodicov takze cele dni som sa o nu starala iba ja. Ked mala asi 7 mesiacov (a boo to prave to obdobie, ze som sa od nej nemohla vzdialit ani na krok, lebo strasne plakala), sme sa stahovali z jedneho bytu do druheho. Zdalo sa mi, ze to stahovanie zle znasa, prvu noc sa jej nedalo zaspat, odvtedy zaspavala tak, ze som ju kojila, kym celkom nezaspala. Ked mala 1 rok, s manzelom sme boli na dovolenke a dcerka bola u mojich rodicov (cca 8dni), ale vraj sa na mna vobec nepytala, v pohode zaspavala, cele dni sa hrala, skratka v pohode ("odlozenie" k starym rodicom som vtedy prekonzultovala aj so psychologickou, ona vravela, ze pokial je dieta v znamom prostredi a so znamymi ludmi, je to v pohode). Po dovolenke som ju prestala kojit a uspavali sme sa tak, ze ja som pri nej lezala, drzala ma za ruku, alebo si na mna lahla. So svojim otcom nechcela ist spat a malokedy sa spolu aj hrali. Ked mala rok aj 9 mesiacov, narodil sa nam syncek a kym som bola v porodnici, dcerka bola doma s otcom a zdalo sa, ze im je dobre, ze su v pohde, chodili nas aj pozerat do nemocnice a neplakala za mnou. Ked sme ale prisli s malym domov, snazilla sa uputat na seba pozornost, robila zle (nie malemu, ale nam alebo doma kazila veci, za vsetko sa hnevala...Rozumela som tomu, ze ziarli na braceka, tak som ju väcsinou pred malym uprednostnovala, aby vedela, ze som tu stale aj pre nu) Postupne sa vsetko zhorsovalo, teraz s nou musim stale ist spat ja, drzat ju za rucicku (v tom lepsom pripade), niekedy sa okolo mna cela omota, silno ma drzi, akoby sa bala, ze odidem. Ked idem niekam, stale za mnou bezi, ze ideme spolu. Vsetko musim robit ja: obliekat, umyvat, kakavko robit, krmit ju, nalozit do auta a vylozit z neho... proste uplne vsetko, co sa tyka starostlivosti o nu. Len ked ocko niekam ide :do obchodu, do kancelarie, nakrmit skrecka... tak jej nechybam a je ochotna ist s nim )Snazim sa jej vyhoviet vzdy, ked sa da, ubezpecujem ju, ze ju lubim a ze ju nenecham. Parkrat mi lae praskli nervy a nakricala som na nu, ze len vymysla, je mi to luto, potom som sa jej opsravedlnovala, ona vravela, ze sa bala, ked som sa hnevala. Sasime sa spolu, vela sa rozpravame a aj so svojim bracekom si rozumie, no na verejnosti je strasne zakriknuta. Boji sa plakat (alebo hanbi?) Iba vystruha grimasu, ticho kvili a snazi sa ukryt sa pred vsetkymi na mojom pleci. Ma rada deti, ale hanbi sa pred nimi rozpravat, hoci uz rozprava velmi pekne a cisto a ma bohatu slovnu zasobu. Takisto ked sa jej niekto prihovori, aba ticho pozera do zeme a ked jej treba cikat, radsej sa pocika, akoby pre niekym cudzim (okrem starych rodicov) mala povedat, ze jej treba na WC.
Tiez mame problem s pokakavanim, neviem, ci to vsetko spolu nejako suvisi, ale kaka zasadne do nohaviciek. Uz sme skusili vsetko: prosby, vyhrazky, sluby, odmeny, vysvetlovanie, nazorne prikaldy na inych detoch aj nas, ona si to vsetko uvedomuje, ako by to malo byt, ale ked to na nu pride, radsej stiahne ritku a vydrzi aj 4-5 dni, kym ju nezapecie. Parkrat som uz mala strach, ked dlho nekakala, tak som jej povedala, ze moze radsej aj do gatiek. A tak zacala vraviet :to nevadi, to operieme. Tak som jej povedala, ze si bude prat pokakane gatky sama, ale odmietla a nutit som ju nechcela.
Nehnevajte sa, ze som sa tak rozpisala, ale som z jej naviazanosti uz dost zufala, aj sa o nu bojim, chcela by som aby z nej vyrastlo sebavedome dievca, nie utiahnuty a zakriknuty chodiaci komplex. Mam strach, co bude potom, ked pojde do skolky, sama nemam dobre spomienky na moje skolkarske obdobie. Skolku zatial odkladame kvoli jej utiahnutosti, pokakavaniu a tiez kvoli slabemu jedeniu (vybera si jedla, ktore jej chutia a papa velmi malo, uz nam nasa MUDr. davala aj sirup na chut k jedlu, ale mam pocit, ze to vsetko je skor psychicky problem. ALe neviem, ako ho vyriesit).
Dakujem za Vasu trpezlivost a tiez za odpoved.
Vaša "otázka" je pomerne komplexná, no možno by ste mohli začať malým krôčikom. A síce: vyhraďte si nejaký čas počas týždňa sama pre seba a najlepšie bude, ak ten čas strávite preč z domu. Je celkom na vás, čo budete robiť (či budete cvičiť, plávať, chodiť do sauny alebo tancovať alebo budete chodiť na francúštinu či čokoľvek iné). Vaša dcérka si tak bude musieť postupne zvyknúť na vašu neprítomnosť - a tiež na to, že sa zakaždým vrátite. Po nejakom čase sa môžete vybrať z domu aj na celý deň či víkend, prípadne nechať obe deti u starých rodičov čas od času, aby deti vedeli, že rodičia majú aj iné potreby, ako tráviť 100 percent času s deťmi, no za ten čas je o ne dobre postarané a rodičia sa vrátia.
Kakanie do nohavičiek príliš nekomentujte, len dcérke pripomeňte, že ak nabudúce bude chcieť kakať do nočníka alebo do záchoda, nech povie. Ako sama píšete, prílišný tlak na dieťa, aby kakalo kam treba, môže vyvolať nežiadúce zapekanie a ťažkosti s pravidelným vylučovaním. Navyše krik a tresty v dieťati pestujú pocit nedostatočnosti a oslabujú jeho sebavedomie. A určité "nedostatky" v hygiene je možné tolerovať aj do štyroch, niekedy aj do piatich rokov veku dieťaťa.
Je možné, že vašou zvýšenou ochranou podporujete dcérku aj v tom, aby zotrvávala pri svojich starých dobrých stereotypoch - môže si vyberať jedlo, aké jej chutí... Možno by jej škôlka prospela aj v tom, že by sa viac osmelila, skamarátila s deťmi i s cudzími dospelými. Skúste pouvažovať aspoň o poldennom umiestnení do škôlky, prípadne nečakať ďalší rok, kým ju dáte do škôlky, ale iba pol roka a povedzme od januára ju dať do škôlky.
Na druhej strane je do veľkej miery dôležité citlivé deti rešpektovať a nevytvárať na ne prílišný tlak, aby boli smelšie, zhovorčivejšie, priebojnejšie, ale skôr stáť pri nich a byť im oporou, keď sa hanbia, skrývajú atď. Takže veľa podpory a trošku citlivej výzvy.
Dobry den, potrebovala by som poradit. Pred mesiacom sme sa prestahovali do podnajmu, do 1izb.bytu, lebo cakame druhe babo v juli a u rodicov by nas uz bolo vela. Mame 14 mesacneho synceka, stahovanie zvladol dobre. Co ma ale trapi je, ze stale ked ideme von ked je obleceny tak place, az kym nevyjdeme von z bytu, a takisto ked prideme z vonku, len co zavriem doma dvere, tak spusti neskutocny rev, vyzleciem ho a musim ho zabavit s hrackami aby prestal plakat. Myslite ze ma strach z niecoho? Nerozumiem tomu. Pytam sa to aj preto, lebo chceme stavat dom, a potom si budu musiet zvykat 2 deti na nove prostredie zase.
Niekedy sa môže stať, že deti silno reagujú na telesné nepohodlie - najmä keď im je príliš teplo. Nevedia niekedy celkom, čo im je, no plačú, lebo sa cítia zle. A môže to byť z tepla. Skúste mu bundičku alebo sveter obliecť až vonku a keď idete dnu, tak ho vyzlečte už dolu vo vchode. Ale to môže byť len jedna možnosť.
Niekedy deti nemajú rady zmeny prostredia, najmä ak sú v novom prostredí, vyvoláva to v nich pocity neistoty. Mohla by mu pomôcť nejaká obľúbená hračka, ktorú by si mohol nosiť so sebou von.
A možno sa jedná "len" o obdobie prispôsobovania sa novej situácii, novému bytu a okoliu a časom to odoznie. Potrebuje pri tom len vašu lásku, podporu, pritúlenie a porozumenie.
