závislá na matke

Chcem Vás poprosit o radu ohladom mojej takmer 3rocnej dcerky. Zda sa mi, ze je az prilis upäta na mna. V podstate to tak bolo od jej narodenia, byvali sme 100 km od oboch starych rodicov takze cele dni som sa o nu starala iba ja. Ked mala asi 7 mesiacov (a boo to prave to obdobie, ze som sa od nej nemohla vzdialit ani na krok, lebo strasne plakala), sme sa stahovali z jedneho bytu do druheho. Zdalo sa mi, ze to stahovanie zle znasa, prvu noc sa jej nedalo zaspat, odvtedy zaspavala tak, ze som ju kojila, kym celkom nezaspala. Ked mala 1 rok, s manzelom sme boli na dovolenke a dcerka bola u mojich rodicov (cca 8dni), ale vraj sa na mna vobec nepytala, v pohode zaspavala, cele dni sa hrala, skratka v pohode ("odlozenie" k starym rodicom som vtedy prekonzultovala aj so psychologickou, ona vravela, ze pokial je dieta v znamom prostredi a so znamymi ludmi, je to v pohode). Po dovolenke som ju prestala kojit a uspavali sme sa tak, ze ja som pri nej lezala, drzala ma za ruku, alebo si na mna lahla. So svojim otcom nechcela ist spat a malokedy sa spolu aj hrali. Ked mala rok aj 9 mesiacov, narodil sa nam syncek a kym som bola v porodnici, dcerka bola doma s otcom a zdalo sa, ze im je dobre, ze su v pohde, chodili nas aj pozerat do nemocnice a neplakala za mnou. Ked sme ale prisli s malym domov, snazilla sa uputat na seba pozornost, robila zle (nie malemu, ale nam alebo doma kazila veci, za vsetko sa hnevala...Rozumela som tomu, ze ziarli na braceka, tak som ju väcsinou pred malym uprednostnovala, aby vedela, ze som tu stale aj pre nu) Postupne sa vsetko zhorsovalo, teraz s nou musim stale ist spat ja, drzat ju za rucicku (v tom lepsom pripade), niekedy sa okolo mna cela omota, silno ma drzi, akoby sa bala, ze odidem. Ked idem niekam, stale za mnou bezi, ze ideme spolu. Vsetko musim robit ja: obliekat, umyvat, kakavko robit, krmit ju, nalozit do auta a vylozit z neho... proste uplne vsetko, co sa tyka starostlivosti o nu. Len ked ocko niekam ide :do obchodu, do kancelarie, nakrmit skrecka... tak jej nechybam a je ochotna ist s nim )Snazim sa jej vyhoviet vzdy, ked sa da, ubezpecujem ju, ze ju lubim a ze ju nenecham. Parkrat mi lae praskli nervy a nakricala som na nu, ze len vymysla, je mi to luto, potom som sa jej opsravedlnovala, ona vravela, ze sa bala, ked som sa hnevala. Sasime sa spolu, vela sa rozpravame a aj so svojim bracekom si rozumie, no na verejnosti je strasne zakriknuta. Boji sa plakat (alebo hanbi?) Iba vystruha grimasu, ticho kvili a snazi sa ukryt sa pred vsetkymi na mojom pleci. Ma rada deti, ale hanbi sa pred nimi rozpravat, hoci uz rozprava velmi pekne a cisto a ma bohatu slovnu zasobu. Takisto ked sa jej niekto prihovori, aba ticho pozera do zeme a ked jej treba cikat, radsej sa pocika, akoby pre niekym cudzim (okrem starych rodicov) mala povedat, ze jej treba na WC.
Tiez mame problem s pokakavanim, neviem, ci to vsetko spolu nejako suvisi, ale kaka zasadne do nohaviciek. Uz sme skusili vsetko: prosby, vyhrazky, sluby, odmeny, vysvetlovanie, nazorne prikaldy na inych detoch aj nas, ona si to vsetko uvedomuje, ako by to malo byt, ale ked to na nu pride, radsej stiahne ritku a vydrzi aj 4-5 dni, kym ju nezapecie. Parkrat som uz mala strach, ked dlho nekakala, tak som jej povedala, ze moze radsej aj do gatiek. A tak zacala vraviet :to nevadi, to operieme. Tak som jej povedala, ze si bude prat pokakane gatky sama, ale odmietla a nutit som ju nechcela.
Nehnevajte sa, ze som sa tak rozpisala, ale som z jej naviazanosti uz dost zufala, aj sa o nu bojim, chcela by som aby z nej vyrastlo sebavedome dievca, nie utiahnuty a zakriknuty chodiaci komplex. Mam strach, co bude potom, ked pojde do skolky, sama nemam dobre spomienky na moje skolkarske obdobie. Skolku zatial odkladame kvoli jej utiahnutosti, pokakavaniu a tiez kvoli slabemu jedeniu (vybera si jedla, ktore jej chutia a papa velmi malo, uz nam nasa MUDr. davala aj sirup na chut k jedlu, ale mam pocit, ze to vsetko je skor psychicky problem. ALe neviem, ako ho vyriesit).
Dakujem za Vasu trpezlivost a tiez za odpoved.