hnev

Dobrý deň! Prosím vás o radu. Mám 4,5 ročného syna. Neviem čo mám robiť, keď sa hnevá. Nemá podľa mňa na to dôvod. Hnevá sa pre nič. Narpíklad: starká mu povedala, keď pozeral rozprávku Jakari ,,ty moj jakari,, tak sa nahneval, že až obordovel a musela som ho ,,slabo,, buchnúť po líci, aby dýchal. Potom sa dokáže hnevať aj hodinu. Najlepšie sa hrá sám. V škôlke je šikovný, zapája sa do hier a je nezbednik. Takto ho opísala pani učuteľka. Alebo, keď si ublíži tak zúri, že dúfam, že nepukne od zlosti. Prosím poraďte mi ako mu pomôcť ovládať hnev a čo mám ja urobiť? Niekedy pomôže, keď ho silno stisnem. Vopred ďakujem.

Dobrý deň, potrebovala by som poradiť so svojou dcérkou. Má 2 roky aj osem mesiacov, narodená v termíne, zdravé dieťa. Od malička to bolo uplakané mimino, potom to prešlo-cca v 6mesiaci. Potom bola veľmi poslušným dieťaťom, čiže málokedy počula od nás NIE. Nikdy sme nemali scény v obchodoch, nikdy nás nebila....ako to vidím u detí kamošiek. V podstate sme jej vždy všetko dovolili, lebo nikdy nechcela nič, čo by sme mali odmietnuť. A ak to náhodou hraničilo s našimi predstavami, tak sme sa s Táničkou dohodli. No teraz začíname mať s ňou problémy. Plače za všetko - už ráno vstane s plačom, že chce čajík - veľa krát sme jej vraveli, že netreba plakať a dá sa to povedať pekne. Aj som jej ho na ráno nachystala na stôl, nech si vezme, ale ona aj tak prišla s plačom, že ho chce zohriať. Plače pri hre, keď to nie je podľa jej predstáv, plače, keď v chladničke nemáme to, čo si ona práve vymyslí.....Nepomáha vysvetľovanie. Vysvetľujeme dookola. Už sme ju začali posielať do izby, keď sa rozplače za nejakú hlúposť - no nepomáha. Dnes večer plakala, lebo jej tatino nedal na ruku toľko tekutého mydla, ako si ona predstavovala...alebo chcela piť s fľaše a nie z pohára, do ktorého som jej napiala čaj ja. Je to naša chyba, že sme jej od malinka dovoľovali všetko, čo chcela, alebo je to len odbobie, ktoré musí prejsť? A najhoršie na tom je, že ja začínam byť na ňu zlá - neviem, či je to tým, že som za skoro tri roky nikde nebola (ale to si nemyslím, lebo som s ňou rada a nemám potrebu od nej odchádzať, všetko som sa naučila robiť s malou) alebo tým, že zrazu to nie je úplne poslušné dieťa ako doteraz. Vždy sme boli proti telesným trestom, no teraz mi už pár krát nervy kupli...a to ma mrzí najviac.
ďakujem za radu.

Ak dovolíte, poprosila by som o Váš názor.
Mám skoro 5.ročnú dcérku. Do 4.roku života z nej bolo milé spolupracujúce dievčatko. Posledné mesiace ju však "nespoznávam". Je vzdorovitá, robí naschvály, úmyselne robí zle malému bratovi, keď jej niečo vyčítam zamračí sa na mňa, vyplazuje jazyk. Je problematické sa s ňou na niečom dohodnúť. Neúspech v hocičom ju dokáže až zúrivo nahnevať, miestami rozplakať. Len ťažko sa koncentruje na drobné úlohy v zošitoch pre deti. Na druhej strane je však nepochopiteľne bojazlivá v domácom prostredí - bojí sa ísť sama večer na záchod, nerada spí sama vo svojej izbičke. Tvrdí, že má pocit, že by k nej niekto mohol v noci prísť alebo sa od dverí na ňu pozerať. Tiež odmieta moje prejavy náklonnosti - keď sa ju snažím objať a udržať v objatí, tak mi povie, aby som ju nechala, lebo ju tlačím. Najviac sa ma však dotklo to, keď "utekala" sa hrať a spávať k babke, vraj z dôvodu, že je tam lepšie a že si tam viac oddýchne. Babka bývala v byte vzdialenom od nás autom cca 10minút. Byt je nezariadený,vačšinou len holé steny, dcérka tam nemá k dispozícii žiadne hračky. Babka tam býva prechodne a dcérka to vždy "využije". Mám z toho zlý pocit. Moje vnútro mi hovorí, ako keby jej niečo u nás doma vadilo. Môj vzťah s partnerom nie je ideálny. Naše hádky dcérka citlivo vníma. Ani jej vzťah s otcom (mojim partnerom) nie je ideálny. Náš tatino je pracovne vyťažený a nemá na deti čas. Alebo si ho len nechce urobiť (môj názor).
Poprosila by som o Váš pohľad na vec. Ja vnímam dcérku akoby vnútorne nevyrovnanú. Mám pocit, že svojím správaním niečo maskuje. Alebo sú to všetko len prejavy vzdoru, ktoré je typické pre predškolákov? Ďakujem za radu!!!

dobrý deň! naš problém spočíva v tom,že náš 2,5 ročný syn je tak trošku agresívny,pričom svoju agresivitu si vybíja na nás rodičoch/kope,hádže po nás predmety,/keď sa ho snažíme v kľude upozorniť,že to sa nerobí tak ako keby provokoval a prestane až keď dostane na zadok/samozrejme s mierou/máme aj 2-mesačnú dcéru ku nej sa správa pekne, hladká ju,bozkáva a nežiarli na ňu Palo

Dobry den, potrebovala by som poradit. Mame dcerku, ktora ma 2,5 roka. Stretavame sa s priatelmi,su to nasi susedia, ktori maju tiez deti, ale od nasej dcery su o 4-5 rokov strasi.Mame velmi dobre susedske vztahy a nerada by som ich niecim narusila.Problem spociva vtom, ze vzdy ked niekam prideme na navstevu, konkretne ku niektorym z tychto susedov,my dospeli sedime v jednej izbe a deti sa hraju v inej, takze je velmi tazke odsledovat co sa tam asi presne deje. Nasa dcera je mile, usmievave dieta, ktore zboznuje deti. V poslednom case som si vsimla, ze je deti pri hre robia zle (strasia ju ), alebo ju udru, pretoze sa im nieco nepaci, alebo zevraj preto, lebo ich nepocuva. Tamarka z nicoho nic zacne silno plakat az sa zajakava.A najhorsie na tom je, ze potom v noci sa jej o tom sniva a vykrikuje a place zo sna. Ked som to povedala susedovcom tak zareagovali asi takto: ze je to normalne a ze kazde dieta si tym musi prejst, ze aj ich detom, ked boli mali, starsi robili zle.Neviem ako danu situaciu riesit. Nehnevajte sa, ale preco by mali mojej dcere robit zle a bit ju. Je to normalne, ked 8 rocny chalan naschval a este aj silno udrie moju dceru? Ked vie, ze ona je malinka a nevie sa branit, ked vie, ze je silnejsi a ona slabsia? A ked sa ho nato opytate tak to poprie, ze on jej nic neurobil? Ved dvojrocne deti este nevedia klamat, su tie najuprimnejsie. Nevedia vedome ublizit. Som z toho strasne smutna a trapi ma to. Az mi to srdce trha ked ju vidim tak strasne plakat a pomyslim si, ake vedia byt deti zle. Mam sa od nich aj s mojou dcerou izolovat, alebo nechat to tak. Mozno ich naozaj nechapem a pochopim to ked moja dcera bude mat tiez 8 rokov. Dakujem vam velmi pekne za odpoved.

Dobrý deň,
máme dvojičky- dievčatká ktoré majú 22 mesiacov. Problém je , že jedna z nich svoju nespokojnosť, alebo negatívnu emóciu prejavuje tak, že si potrebuje udrieť. Zaženie sa na nás ( manžela, mňa, syna, ale aj na svoje dvojča), alebo aj udrie, keď ju vyhreším,alebo aj poviem že ma to bolí, alebo že som smutná aj tak to zopakuje.
Neviem ako mám správne reagovať. Mám ju za to stále karhať ? Potrebuje zo seba ten hnev dostať, ale neviem ako ju nasmerovať.
Ďakujem !