muži

Dobrý deň.Pravdepodobne som urobila veľkú chybu vo výchove a teraz ju neviem napraviť.Mám 3,5 ročnú dcérku.Je to normálne zdravé a bystré dieťa.Je veľmi vnímavá a citlivá.Keď sa naučila chodiť,čoskoro začala aj behať a naše prechádzky boli skor behy na dlhé trate.Dlhú dobu mi veľmi utekala a nepočúvala.Nepomohli prosby,krik ani po zadku.Už som sa s ňou bála chodiť vonku aby sa nestalo niečo zlé a viac krát som ju pri takých útekoch napomínala,že može niekto prísť / napríklad nejaký ujo / a zobrať ju alebo by sa mohlo niečo stať.Ja sama mám z toho panický strach.Ale ani to na ňu nejako nezaberalo.Umúdrila sa až keď začala chodiť do školky.Ale už dlhú dobu,neviem presne určiť od kedy,nemá rada cudzích mužov.Vlastne jedná sa hlavne o našich známych,kamarátov a podobne.Ak ku nám príde nejaký na návštevu,väčšinou sa rozplače a zavesí sa na mňa tak tuho,až sme obidve spopené.Málokedy ju to prejde a zdovodňuje to tým,že ona toho dotyčného nechce.Darmo jej vysvetľujeme,že je to kamarát.Nespráva sa tak úplne ku každému cudziemu mužovi - kamarátovi.Ale ak ten kamarát "necúvne" a ostane u nás na návšteve,zvyčajne sa asi po pol hodine ukľudní a niekedy sa aj skamaráti.Keď vidí,že nemá na výber a je z mojej strany ukľudnená.Vonku takto reaguje len málokedy - skoro nikdy a celkovo s mužmi nemá problémy ani žiadne zlé skúsenosti.Na poštára,suseda či opravára takto nikdy nereagovala.Viacerí mi vravia,že z toho vyrastie a je to normálna reakcia.Može to súvisieť s tým,že som ju vtedy strašila?Naozaj som už bola z tých jej útekov bezradná a bála som sa.Vlastne ten strach o svoje dieťa budem mať predsa navždy.Mám ešte aj 9-mesačnú dcérku a nechcem urobiť tú istú chybu.Je možné,že bude potrebovať aj návštevu a nejakú terapiu u detského psychológa?Ďakujem za radu.