lutosť

Dobry deň.Začiname mať problem s našim 6.ročnym synom.Ani neviem ako začať.Erik ma 6 rokov a od mala bol smely,hrajuci sa chlapček.Vždy si hneď našiel kamošov,rad sa porozpraval aj s dospelakmi.Každemu sa pekne zdraví a vždy ho za to aj chvalim.Asi pred dvomi tyždnami ho v škôlke vyhrešila p.učitelka a nastal nejaky zlom.Nechcel nam chodiť rano do škôlky,hoci pred tym sme museli byť medzi prvymi.Ale už keď bol v škôlke,tak bolo dobre.Ani domov sa mu nechcelo.Ale tie rána!A teraz posledne dni ma zo všetkeho strach.Napr.pride za mnou a hovori:vieš čo,keď sa niekomu niečo stane,tak ja si pomyslím,že chuďa.A ja vidim,ža keď mi to hovori,že mu je do plaču.Zrazu začne plakať a keď sa opytam,že prečo plače,tak on nevie.Proste mu je do plaču.Alebo keď niečo vyvedieA ja poviem,že to nevadi,to sa stava,tak mi bude tolko o tom rozpravať,kim ho nepotrestam a on zostane spokojny,ale vidim,že mu je opäť do plaču.Už som sa to snažila aj nevšimať a povedala som mu nech sa vyplače a bude mu lepšie,ale neviem či to bolo spravne.Mame 4.mesačneho synčeka a Erik ho velmi lubi a snažim sa ho zapajať do všetkeho aby nežiarlil.Proste stale sa boji,že ho budu hrešiť,pritom ho stale chvalim a aj p.učitelky ho chvalili,že je velmi šikovny.V septembri ide do prvej triedy a teši sa.Naozaj neviem,ako reagovať na tu jeho lutosť a plačlivosť.Aj keď nieje taky vždy.Tie nalady sa striedaju s veselosťou a hranim.Prosííííím poraďte.Začinam sa obavať,či som ja neurobila vo vychove chybu.Či som nebola prísna.Ale lasku mu davam vždy najavo.Som zufala,lebo vidim ako trpí.On aj povie,že nevie prečo mu je do plaču,ale proste je.Neviem či je to na navštevu nejakeho psychologa a ani neviem,či v našom meste je nejaky detsky.Za odpoveď vopred ďakujem.Jarmila.

Dobrý deň, chcela by som Vás poprosiť o radu ako postupovať vo vzťahu k synovi. V auguste mal 3 roky a postupne sme ho pripravovali že pôjde do škôlky. Boli sme sa tam aj párkrát spolu pozrieť, rozprávali sme sa s pani učiteľkou...Prvé dni v škôlke prebehli až veľmi hladko, nechcel ísť odtiaľ, ráno sa vždy tešil, bol prvý oblečený a hundral, že prídeme neskoro...Prvý deň bol na pol dňa potom už stále ne celý deň.Po týždni a pol som pri príchode u neho zbadala slzy, myslela som že z dojatia, že ma vidí, ale zvyšok dňa aj celá noc boli hrozné. Dookola opakoval, že už nechce ísť do škôlky, vždy sa z toho rozľútostil až prešiel so usedavého plaču, opakoval túto vetu hádam každých 10 minút a vždy skončil s plačom, večer pred spaním sa celý povracal, v noci sa prebudil s vetou, že už nepôjde so škôlky, a znova sa povracal, čo inokedy vypije trocha kakaa a zaspí. Nechala som ho teda doma, že uvidím, či pôjdem k lekárke...Všimla som si, že jedol celkom dobre,že by nemal mať teda nejaké problémy s trávením, aj keď som mu radšej dala jesť čosi dietnejšie, ale vždy ako spomenul škôlku sa znova rozľútostil a do hodiny povracal.S mužom sme si mysleli, že teda niečo asi v šk. zažil a preto takto reaguje,a dohodli sme sa že ho nechám pár dní doma, aby pozabudol...Keď však vracanie po 2 dňoch skončilo a vyzeralo to že môže ísť, dostal hnačky,nechala som ho doma celý týždeň, máva ju len raz, skoro každé ráno. zato jeho správanie je absolútne opačné ako predtým keď chodil do škôlky.Bol to citlivý a veľmi vnímavý chlapec, rád počúval a bolo vidno, že potrebuje vysvetlenia typu prečo, načo, kam... a vždy si to zapamätal, bol poslušný, aj keď mal vrtochy. teraz nepotrebuje tzv. žiadne "kázanie" ,
jednoducho sa rozhodol že niečo chce, resp. nechce, že nebude jesť, že cukríky môže, že tam nechce, resp chce ísť , že mu "to" (vec) mám dať a keď ju nemá hneď, rozreve sa, začne vrieskať,až zadúšať sa, nepomáha ani vysvetlovanie prečo niečo nemôže ako kedysi, ani po dobrom ani po zlom (po zadku), až keď sme totálne vytočení, tak mu to dovolíme, aby už bol ticho...Viem, že to nie správne povoliť, ale on sa jednoducho začne hádať, vyjednávať a keď vidí že nič tak aj vrieskať, je mu jedno aj na verejnosti alebo v obchode...Prosím poraďte mi, či to súvisí so škôlkou, lebo naďalej tam nechce chodiť, či ho tam mám dávať alebo nie (čakáme druhé bábo) a ako sa máme k nemu chovať, ďakujem, Ada

Dobry den, mam 10m dcerku a v poslednom obdoby za vsetko place, ked jej jedovolim nieco davat do pusi, staci ze poviem no-no a nastane neuveritelny lutostivy plac, ostala taka cytliva, staci, ked niekto do nej drgne a uz placka. Pocas dne sa vie aj pekne zahrat a ma chvilky kedy je na nej vidiet za je stastna. Aj nocny spanok ma nekludny i ked predtym zpavala celu noc. Prehadzuje sa a casto zo spanku zaplace. Je mi jej hrozne luto. Moze to byt aj zo zubkov? zatial ma len dva spodne. Dakujem

Vážená pani Kašáková, chcela by som Vás požiadať o radu. Mám 7-mesačného chlapčeka, ktorý je od malička o čosi uplakanejší ako ostatné detičky /v rámci vývoja všetko ok/. Posledný mesiac je to však veľmi ťažko psychicky zvládnuteľné - stačí, aby som sa od neho vzdialila pol metra a nastane neutíšiteľný plač. Plač nie je ľútostivý, skôr prejav hnevu, že som si "dovolila" nechať ho na sekundu samého, netuším, či je možné, považovať dieťa v jeho veku za vypočítavé, alebo vzdorovité, ale mám dojem /snažiac sa o objektivitu/, že malý nás pozoruje a nenápadne nás plačom dostáva tam, kam chce. Blízki mi tvrdia, že malé dieťa takto nedokáže uvažovať, ale jeho prejavy vzdoru, hnevu a plaču ma utvrdzujú o opaku. Je neuveriteľne náročné, počúvať plač 11 hodín z 12-tich, snažíme sa mu byť oporou, doma nezažíva napätie, ani hádky, maximálne sa mu venujeme, je však nemožné, mať ho 12 hodín na rukách. Radia mi nechať ho vyplakať, vraj musí pochopiť, že svet sa netočí okolo neho, som medzi 2 mlynskými kameňmi - na jednej strane sa snažím dať mu maximálny pocit bezpečia, na 2. strane by som bola rada, ak by bol samostatnejší smerom do budúcnosti. V tomto veku vraj pociťujú strach z odlúčenia, môže to byť tým? Som zúfalo vďačná za Vašu radu!