placlivost

Vážená pani Kašáková, chcela by som Vás požiadať o radu. Mám 7-mesačného chlapčeka, ktorý je od malička o čosi uplakanejší ako ostatné detičky /v rámci vývoja všetko ok/. Posledný mesiac je to však veľmi ťažko psychicky zvládnuteľné - stačí, aby som sa od neho vzdialila pol metra a nastane neutíšiteľný plač. Plač nie je ľútostivý, skôr prejav hnevu, že som si "dovolila" nechať ho na sekundu samého, netuším, či je možné, považovať dieťa v jeho veku za vypočítavé, alebo vzdorovité, ale mám dojem /snažiac sa o objektivitu/, že malý nás pozoruje a nenápadne nás plačom dostáva tam, kam chce. Blízki mi tvrdia, že malé dieťa takto nedokáže uvažovať, ale jeho prejavy vzdoru, hnevu a plaču ma utvrdzujú o opaku. Je neuveriteľne náročné, počúvať plač 11 hodín z 12-tich, snažíme sa mu byť oporou, doma nezažíva napätie, ani hádky, maximálne sa mu venujeme, je však nemožné, mať ho 12 hodín na rukách. Radia mi nechať ho vyplakať, vraj musí pochopiť, že svet sa netočí okolo neho, som medzi 2 mlynskými kameňmi - na jednej strane sa snažím dať mu maximálny pocit bezpečia, na 2. strane by som bola rada, ak by bol samostatnejší smerom do budúcnosti. V tomto veku vraj pociťujú strach z odlúčenia, môže to byť tým? Som zúfalo vďačná za Vašu radu!

Dobrý den pani doktorka, mame 4 ročnu dcerku ktoru nadovšetko milujeme ale taktiež nemame nervy zo železa, manžel je natom lepšie lebo chodi do prace a neje s nou tak často ale ja som s nou stale. Ja sa potrebujem poradiť s tym že stale pri všetkom hlavne pri obliekani, jedeni, kupani knuči a mna to nenormalne vytača a ked sa jej opítam že čo ti je tak začne revať ale doslova revať otvorene usta a na plne hrdlo tak to sa už často neovladnem a dam jej po riti a mam pociť že sa ma už aj boji stale že dostane tak by som sa chcela poradiť kde robim chybu aby som to napravyla lebo potom sa stale kôli tomu pohadam s manželom a veľmi ma to trapi to čo sa s malou deje a stači že sa čuchne alebo spadne a plače ako pavian, už asi týžden som skušala že som sa jej prosikala a uplne kludne som s nou rozpravala ale bolo to take iste, chodi do škôlky tam neknuči ale tiež veľmi plače ked sa udrie. mame aj 10mesačnu dcerku ale oni dve sa maju veľmi radi a mi nerobime rozdieli že najprv ta menšia a tak ta staršia často je to opačne tak neviem kde može byť chyba a v kom. dakujem vam za radu

Dobry den,
moja 10rocna dcera sa rozplace aj pri minimalnom citovom vypati. Snazi sa s tym bojovat, aj ked sa nerozplace uplne, ma cervene zaslzene oci. Velmi ju to znevyhodnuje v kolektive, rovnako ako pri odpovedi pred tabulou - aj ked vie, slzicky sa jej tlacia do oci a teda to vyzera, ze nevie. Dufam, ze mi budete vediet poradit nejake cvicenia, rady, cokolvek. Dcera by sa chcela svojho hendikepu zbavit, takze ocakavam jej stopercentnu spolupracu. Rodinne problemy nemame, nema ich ani v skole. Ma dve dobre kamaratky-spoluziacky a jedneho dobreho kamarata-suseda. S ostatnymi detmi vychadza, niekedy sa od nich oddeli, vraj chce byt sama, potom sa k nim vrati. Je velmi empaticka.
Dakujem.

Dobrý den p. psychologička,
chcela by som Vás poprosiť o radu. Máme 5.ročného syna /teraz v auguste mal 5/, ktorý ako každé iné dieťa začal chodiť od septembra do školky, ktorú navštevuje od svojich 3 rokov. Je teraz ako predškolák. Mám s ním však menší problém, že ráno plače. Včera sa rozplakal až v triede pri okne, ked mi kýval. No dneska už začal doma a vydržal až do školky, čo bolo asi pol hodinu. Stále mi len hovoril, že je mu ľúto, že ide do školky, pritom sa tam tešil. Cez den je všetko v poriadku, len tie rána sú takéto. Je len začiatok šk.roka, ale toto bolo aj min. rok, aj rok predtým, že mal takéto obdobia. Už sa bojím, aby sa mu zato deti v školke nesmiali. Aj rozlúčenie sa snažim čo najrýchlejšie "vybaviť", pusa na pekny den a šup do triedy.Najprv si povieme, že si nezakývame, ale potom vybehne s triedy s plačom, že radšej si zakývame a plače potom v okne. Odkývem mu, ale snažím sa rýchlo isť preč, aby ma nemal na očiach. Už neviem, čo mám spraviť. Je mi ho potom ľúto a rozmýšlam, ako mu to ulahčiť. Preto Vás prosím o radu, dá sa to vôbec??? Robím niekde chybu?
Dakujem, Zuzana

Donrý den pani doktorka, velmi rada si čítam vašu poradnu , pretože tu vždy nájdem dobre rady . Teraz ma trápi najma moj mladší syn, v septembri bude mať tri roky a stále nerozpráva, chodíme s ním po doktoroch od neurologa až po ušné, vylúčili u neho hluchotu aj autizmus a nakoniec sa dospelo k diagoze narušená komunikačná schopnosť, chodíme s ním každý druhý týžden k jednej detskej psychologičké ktorá sa venuje takýmto detičkám , chodíme aj k logopedičke a detskej psychiatričke , najnovšie nám predpísali lieky Lucetam 400mg, ale ked som si čítala príbalový leták mala som skor dojem že to je liek pre dospelých ako pre tak malé dieťa, užívať ma jednu tabletu denne, zatial som mu ich nedala, chcem vedieť váš názor. a ešte ma záujímajú dve veci, malý je dosť nervozny a podráždený najma ked mu nerozumiem čo práve chce, hádže sa o zem ked sa knemu priblížim zaženie sa niekedy aj udrie, hryzie aj mna aj súrodenca, ked sa ho snažím ukludniť a podstrčit mu niaku hračku hodí ju o zem. SKúšam už asi týžden terapiu pevným objatím, ale nevidím žiadnu zmenu, nikdy neviem ako dlho ho mám držať a tak a som dosť nerozhodná lebo ked už ho držím tak rozmýšlam či som urobila správne , či som túto situáciu riešila dobre , nikdy neviem kedy ho mám chytit v akej situáciu , napr. dnes ráno už vstal nahnevaný a postavil sa pri skrinu väčšinou už viem že sa chce prezliecť z pyžama ale nevedela som ktoré chce zase začal plakať a hodil sa o zem a nevedela som či ho mám chytit a držať alebo ho nechať tak nech sa vyjeduje.a druhá vec je že je veľlmi plačlivy a to tiež neviem ako sa mám v niektorých situáciách zachovať či ho nechať tak vyplakať ho(neomže dostať pruh na bruško????) som niekedy až zúfala , ked som sa o tom rozprávala s det. psychol. tak mi povedala že pri nej nič také nerobí, Dúfam že mi poradíte.

Dobry deň.Začiname mať problem s našim 6.ročnym synom.Ani neviem ako začať.Erik ma 6 rokov a od mala bol smely,hrajuci sa chlapček.Vždy si hneď našiel kamošov,rad sa porozpraval aj s dospelakmi.Každemu sa pekne zdraví a vždy ho za to aj chvalim.Asi pred dvomi tyždnami ho v škôlke vyhrešila p.učitelka a nastal nejaky zlom.Nechcel nam chodiť rano do škôlky,hoci pred tym sme museli byť medzi prvymi.Ale už keď bol v škôlke,tak bolo dobre.Ani domov sa mu nechcelo.Ale tie rána!A teraz posledne dni ma zo všetkeho strach.Napr.pride za mnou a hovori:vieš čo,keď sa niekomu niečo stane,tak ja si pomyslím,že chuďa.A ja vidim,ža keď mi to hovori,že mu je do plaču.Zrazu začne plakať a keď sa opytam,že prečo plače,tak on nevie.Proste mu je do plaču.Alebo keď niečo vyvedieA ja poviem,že to nevadi,to sa stava,tak mi bude tolko o tom rozpravať,kim ho nepotrestam a on zostane spokojny,ale vidim,že mu je opäť do plaču.Už som sa to snažila aj nevšimať a povedala som mu nech sa vyplače a bude mu lepšie,ale neviem či to bolo spravne.Mame 4.mesačneho synčeka a Erik ho velmi lubi a snažim sa ho zapajať do všetkeho aby nežiarlil.Proste stale sa boji,že ho budu hrešiť,pritom ho stale chvalim a aj p.učitelky ho chvalili,že je velmi šikovny.V septembri ide do prvej triedy a teši sa.Naozaj neviem,ako reagovať na tu jeho lutosť a plačlivosť.Aj keď nieje taky vždy.Tie nalady sa striedaju s veselosťou a hranim.Prosííííím poraďte.Začinam sa obavať,či som ja neurobila vo vychove chybu.Či som nebola prísna.Ale lasku mu davam vždy najavo.Som zufala,lebo vidim ako trpí.On aj povie,že nevie prečo mu je do plaču,ale proste je.Neviem či je to na navštevu nejakeho psychologa a ani neviem,či v našom meste je nejaky detsky.Za odpoveď vopred ďakujem.Jarmila.