Príbeh Márie: Panická porucha vs. tehotenstvo
Táto kombinácia je viac ako zlá, avšak aj ženy, ktoré ňou trpia, túžia po deťoch. S pomocou odborníkov, pochopením a prijatím svojho ochorenia, sa mnohým túto túžbu darí napĺňať...
Jednou zo žien, ktorým panická porucha vstúpila do života, je aj Mária. Na prvý pohľad by ste o nej vôbec nepovedali, že má takýto problém.
Usmievavé a pozitívne žieňa si na svoj prvý atak spomína takto: „Začiatkom decembra, keď vo väčšine firiem vládne stres a zvýšené pracovné tempo, som bola celé dni hnaná adrenalínom. Večer, aby som zrelaxovala, zaspávala som vždy s knihou v ruke. Počas jedného večera ma zachvátil pocit, že zomieram. Nával obrovského strachu, ktorý som nevedela pomenovať, pocit dusenia sa a umierania... Rozbehla som sa za manželom a nevedela som mu popísať svoj stav. Zobral ma na pohotovosť, nikto v tom čase nespomenul pojem „panický atak“. Podali mi infúziu, urobili všetky testy a, samozrejme, bola som zdravá. Napriek tomu som začala na sebe pozorovať tieto stavy a sama som sa objednala k psychiatrovi. V tom čase som už spoznala podľa príznakov a samoštúdia, o aké ochorenie môže ísť. Samozrejme, absolvovala som aj iné odborné vyšetrenia, ktoré potvrdili, že fyzicky mi naozaj nič nie je. Psychiatrička mi potvrdila, že skutočne ide o panickú poruchu a nasadila mi na mesiac antidepresíva. Účinok týchto liekov mal nastúpiť do 3 týždňov.“
Načo sa učiť lepšie zvládať stres? Predchádzajte mu!
Pod srdcom dieťa a v srdci strach
O mesiac na to však Mária otehotnela. Rozhodla sa, že antidepresíva, s ohľadom na zdravie bábätka, vysadí. „Od začiatku tehotenstva som bola vo veľmi zlej psychickej forme. Neustále vracanie počas dňa, pocity nezvládnutia materstva a myšlienky, že nebudem dobrou matkou, ma dohnali do apatických stavov.
Prestala som komunikovať, sledovať televíziu, čítať knihy, chodiť do práce. Schudla som 8 kilogramov za 2 týždne a keď bola nutná hospitalizácia z dôvodu neustáleho chudnutia a ohrozenia tehotenstva, panické ataky začali prichádzať opäť. Neviem, prečo mi vtedy nepovedali, že sa dajú nasadiť jemné antidepresíva, ktoré by mi pomohli zvládnuť moje stavy. Lekári v nemocnici mi stále predpisovali liek zo skupiny benzodiazepínov, čo mohlo omnoho viac ohroziť mňa aj dieťa.“
Po troch mesiacoch sa nakoniec vrátila do práce a následne nastúpila na materskú dovolenku. Až nastal čas pôrodu... „Nebol to pre mňa príjemný zážitok, skôr niečo, čo mi spôsobilo ešte väčšiu traumu, napriek tomu, že som rodila v súkromnej nemocnici. Po narodení dcérky som sa sústredila na starostlivosť o ňu, vôbec mi nedochádzal stav, že dcéra žila v dokonalom poriadku, bolo o ňu dokonale postarané. Len ja som sa prestala usmievať, začala som ju sledovať z pozície pozorovateľa, akoby žil vedľa mňa úplne cudzí človiečik. Vedela som ju hojdať, pestovať, kŕmiť a čičíkať, ale nebolo to naplno. Nedokázala som žiť sama, neprítomnosť manžela cez deň a samota mi opäť spôsobovali pocity nedefinovaného strachu.“
POZOR na ňu: depresia ohrozuje aj mamičky!
Materstvo
V deň, keď sa Márii narodila dcéra, už vedela, že sa do pôvodného zamestnania nevráti. Všetky stavy úzkosti zaháňala starostlivosťou o dcérku. „Po pol roku od jej narodenia som si založila firmu a začala som sa živiť internetovým obchodom, aby som bola stále v pohybe. Svoj psychický stav som riešila aj vďaka mojej kamarátke, psychologičke, s ktorou sme boli na materskej. Moje kroky smerovali už na vopred dohodnuté miesto, k MUDr. Jane Vránovej. Znovunasadenie liekov spôsobilo šok a vedľajšie účinky nastúpili v podobe vracania a silných panických atakov. Bola som na dočasné účinky pripravená, vedela som, že potrvajú najviac tri týždne. Toto obdobie som prekonala len vďaka obrovskej podpore zo strany manžela a rodičov. Začala som cvičiť Pilates, nachádzala som potešenie v maličkostiach, tešila som sa na leto, na dovolenku, na prvé kroky našej dcérky. Darilo sa mi, aj dcérke, aj firme a rodine.“
Lieky – s nimi aj bez nich
Po roku mala pocit, že by mohla po dohovore s lekárkou začať znižovať dávky liekov a postupne ich vysadiť. Vtedy si myslela, že bude všetko v poriadku... Zo začiatku aj bolo. „No účinok liekov v tele pretrváva ešte tri mesiace a keď som ich vysadila v čase prázdnin, keď ma dopovalo slniečko, nenapadlo mi, že sa stavy vrátia. Opäť nadišiel október, krátke dni, skorá tma, priveľa stresu s vianočnou sezónou v mojej firme a ataky sa opäť prihlásili. Doslova som sa doplazila a opäť prosila o pomoc. Kolotoč s adaptáciou na tie isté lieky sa zopakoval. Vracanie, chudnutie, ataky...“ Po opätovnom reštarte začala Mária hľadať alternatívne liečebné postupy, vďaka ktorým sa zopár rokov držala na rovnakej hladine.
Po piatich rokoch však opäť zatúžila pritúliť si maličké bábätko...
Druhé tehotenstvo
„Vedela som ale, že nezvládnem tehotenstvo a samotný pôrod bez pomoci. Začala som navštevovať liečiteľku, opäť som vysadila antidepresíva. Otehotnela som do troch mesiacov. Nevoľnostiam v tehotenstve som sa nevyhla, ale vedela som, že mám pri sebe aj psychiatričku a viem, kde hľadať pomoc.“ V piatom mesiaci tehotenstva, na jar, po znovuprítomných atakoch, opäť začala s miernou liečbou antidepresívami. Vopred naplánovaný cisársky rez na odporúčanie psychiatričky ju udržoval v psychickej pohode.
„A tentokrát to bolo úplne neskutočné. Keď mi priniesli moje malé chlapčiatko, plakala som od radosti a zároveň aj z výčitiek, prečo som takýto pocit nepoznala pri narodení dcérky. Všetko som prežívala úplne inak a naplno. Pôrod, príchod domov, starostlivosť, všetko som vedela naplno precítiť.“
Prijatie diagnózy
Panická porucha zmenila Márii život, no je rada, že jej dokázala vzdorovať a nepoddala sa. Hoci si uvedomuje, že jej osobné prežívanie je hlbšie, inak nastavené. Hovorí: „Nikdy nebudem človekom, ktorý je chladný k emóciám, veľa si poplačem. Mám zvýšenú „hranicu“ strachu a prah bolesti. Ale viem, že pre moje deti a manžela som nenahraditeľná... Rodina, susedia, moji známi a kamaráti, všetci vedia o mojej panickej poruche, pretože si myslím, že ak sa s tým stretnú u mňa, budú vedieť pomôcť svojmu okoliu. Nie je to tabu a ak stretnem nového človeka, nikto nevie, na akú chorobu sa liečim. A ak sa to po čase dozvie, čuduje sa, že by to na mňa nepovedal...“
Pre Máriu je najlepším liekom byť neustále v pohybe. Jej práca ju udržuje v styku s okolitým svetom, do ktorého postupne začala znovu zapadať. „Myslím, že to zo mňa urobilo chápavejšieho a vnímavejšieho človeka, aj keď emotívne precitlivenejšieho. Dnes to viem zvládať a keď príde na mňa „depka“, viem, čo mám robiť. Strach z cestovania, plánovania, návštevy nových priestorov, budov, miest, už mám tiež lepšie zvládnutý. Chcelo to čas, schopnosť prijať túto diagnózu a snažiť sa s ňou žiť a bojovať proti nej.“
Popôrodné blues prešlo do popôrodnej depresie....
Úzkosť, strach alebo...?
Panickú poruchu môžeme definovať ako neurotickú poruchu, charakteristickú neovládateľnou úzkosťou a strachom.
Áno, určite budete s nami súhlasiť, ak povieme, že úzkosť a strach, v istej miere, do života patria. Adaptujú človeka na danú situáciu, ktorá si vyžaduje vyostriť zmysly, mobilizovať energiu a v danom okamihu sa správne rozhodnúť či vyhnúť sa nebezpečenstvu. V prípade úzkosti má človek pocit ohrozenia, ale nemusí si uvedomovať, čo je podnetom tohto stavu. Napriek tomu je ostražitý, očakáva možné nebezpečenstvo. Je však rozdiel, ak úzkosť vzniká aj v momentoch, ktoré nedávajú skutočný podnet na jej vyvolanie a človek ju nemôže, nedokáže ovládať. Úzkosť môže voľne plynúť, alebo sa objaviť v záchvatoch, ktoré môžu prerásť až do panickej poruchy.
Človek, ktorý zažije panický atak, má únikové správanie – po prežitom ataku sa aj v budúcnosti snaží vymaniť sa zo situácií, ktoré atak vyprovokovali, alebo sa vyhýba miestam, kde panika vznikla, pretože má strach, že by sa situácia mohla zopakovať.
Príznaky panického ataku:
- pocity ohrozenia, napätia
- nadmerný strach, obavy
- nespavosť, podráždenosť
- nadmerná ostražitosť
- hľadanie nebezpečenstva aj tam, kde nie je
- zrýchlený dych alebo pocity dychovej nedostatočnosti
- zvýšená únava
- závraty, úzkosť
- búšenie srdca
- zrýchlený tep
- pocity na zvracanie, kŕče v bruchu
- tras rúk
- strach zo straty kontroly nad sebou samým atď.
Viete, že...
názov „panická porucha“ je odvodený podľa Pana, syna gréckeho boha Hermésa, ktorý mal desivý vzhľad a kvôli nemu sa skrýval v lesoch? Tam pásol dobytok, hral na píšťale, no keď sa objavili ľudia, vždy ich svojím výzorom vystrašil až na smrť a vyvolal v nich obrovský strach.
Panická porucha v číslach:
- trpí ňou 1 – 2 % populácie,
- najčastejšie sa objavuje medzi 23. a 35. rokom, avšak môže sa objaviť v ktoromkoľvek veku,
- dvakrát častejšia je u žien ako u mužov,
- panický záchvat trvá 5 až 30 minút, no môže aj dlhšie.
Výskyt i vznik
Okrem panickej poruchy sú známe aj iné typy, napr. fobická, obsedantná (nutkavá) úzkostná porucha ap.
To, u koho a ako sa panická porucha objaví, je tak trochu tajomné a nevyspytateľné. Aspoň na prvý pohľad.
Objasňuje psychologička PhDr. Jolana Kusá: „Má to zvyčajne dramatický priebeh. Človek má neskutočný pocit úzkosti, búši mu srdce, je mu zle, zviera mu hruď, má pocit, že už-už sa mu stane niečo hrozné. Môže mať rôzne bolesti alebo sa dusiť, ale stav ohrozenia je vždy akútny. Záchvaty sa môžu opakovať, ale nemusia. Poznám viacerých klientov, ktorí zostali pri jedinom záchvate, ale dosť dlho a dosť usilovne po ňom chodili na sedenia k psychológovi. Zostala im náchylnosť na mierne depresie, ktoré včas podchytili. Zvyčajne sa človek po prvom záchvate vydesí a sleduje každú nevoľnosť ako symptóm nového záchvatu. Môže si ich aj vyvolať, pretože si takto zvyšuje hladinu úzkosti.“
Prečo vôbec panické poruchy vznikajú, sa nedá paušálne určiť. PhDr. Kusá konštatuje: „Príčina panickej reakcie je uložená niekde v psychike. Môže prameniť z konštitúcie človeka, jeho odolnosti, z toho, čo za svojho života od narodenia zažil, ako má zoradené priority a ešte z mnohých iných vecí. Preto je potrebné sa pozrieť, čo bolo spúšťačom a čo je za tým. V jednom psychoterapeutickom prístupe hovoríme, že je potrebné dokončiť neukončené veci z minulosti. Tie, ktoré sme zamietli pod koberec, možno tie, ktoré nás už v detstve naučili zametať, odmietať, nevidieť. A ktoré doteraz vidieť nechceme. Potom sa ešte treba pozrieť na iné veci: ako zvláda pacient stres, koľko ho má, ako sa správa k sebe, k druhým ľuďom. Následne sa môže učiť zaobchádzať so sebou lepšie, láskavejšie. Naučiť sa niektorú relaxačnú techniku, možno meditácie, dožičiť si masáže, hocičo, čo mu dobre padne. Lebo človek s panickou poruchou volá práve po tomto.“
Tehotenstvo s panickou poruchou
Vráťme sa však k úvodu článku, k Márii a k ženám, ktoré toto ochorenie postretlo. Mária dokázala, že tehotenstvo sa s touto chorobou skĺbiť dá, má to však viacero ALE... PhDr. Jolana Kusá upozorňuje: „Žena, ktorá má panickú poruchu, môže otehotnieť, ale mala by mať spracovaný postoj k svojmu ochoreniu, k prežívaniu záchvatu. Mala by si byť istá, že jej nejde o život a mať pripravené programy relaxácie a vizualizácie, ktorým sa bude venovať. A ak príde atak v tehotenstve, okamžite sa obrátiť na odbornú pomoc.“
Rozhodne by nemala ostať na všetko sama. A mlčať o svojom ochorení v tomto prípade vôbec nie je správne... „Partner by mal byť taktiež informovaný a zdieľať presvedčenie, že ide o niečo, čo spolu zvládnu. Dôležitý je pocit bezpečia a vzájomnej dôvery, hlboká nádej, že ich čakajú pozitívne zážitky a emócie, že nebude priestor na úzkosť a záchvat nepríde. Dôležité je, aby sa nebáli, aby sa učili myslieť pozitívne, vidieť peknú a dobrú stránku sveta a boli si skutočnou oporou. Treba však počítať aj s tichou rečou podvedomia, ktoré môže pracovať po svojom. Ak záchvat príde, znamená to, že niečo bolo poslednou kvapkou, a preto treba vyprázdňovať ten pohár plný trpkosti, sklamaní, hnevu, bolesti.“
Antidepresíva
Z Máriinho rozprávania je zrejmé, že bez liekov to pri liečbe panickej poruchy asi nepôjde. PhDr. Kusá potvrdzuje: „Okrem psychoterapie sa maximálne po druhom záchvate nasadzujú lieky. Účinné lieky nasadí psychiater, obchádzanie tejto ordinácie je riskantné. Ak by sa pacient príliš „ošíval“ pred psychiatriou, na rade je neurológ. Psychológa je ale dobre navštíviť po prvom ataku.“
Na liečbu panickej poruchy sú určené antidepresíva. Podľa mechanizmu účinku sa delia na viaceré druhy, rozoznávajú sa antidepresíva staršej a novšej generácie, ktoré majú menej rizikových vedľajších účinkov. Princíp antidepresív je však vo veľkej miere podobný – svojím účinkom ovplyvňujú určité chemické látky v mozgu, ktoré spolupôsobia na vzniku depresie či poruchy (ako napr. panická porucha). Mnohé klinické testy potvrdili, že liečba antidepresívami u osôb s diagnostikovaným psychickým ochorením či poruchou pomohla už po 3 mesiacoch užívania takmer u polovice pacientov výrazne zmierniť ich prejavy a zlepšiť ich psychický stav.
Je teda zrejmé, že hoci je panická porucha neželaná a nepríjemná, pri správnej liečbe a spolupráci pacienta s lekárom sa zvládnuť dá.
„Pre ženy trpiace panickou poruchou je veľmi dôležitá prítomnosť blízkych a ich dôvera, ktorá im pomáha prekonať zlomové situácie.“
