Dominika Jurena (Stará): Žijem to, v čo verím
Tvár, ktorú si pamätáme z legendárnej prvej Superstar. 16 ročné dievča, ktoré očarilo Slovensko, išlo za skúsenosťami až za veľkú mláku. Neboli to márne roky, aj keď s ťažším dopadom. „Všetko sa deje tak, ako má,“ konštatuje dnes už Dominka Jurena, mama ročného Miška a onedlho aj druhého bábätka. Čím žije dnes?
Dominika Jurena (Stará): Žijem to, v čo verím
Dominika, aký ste dnes mali deň?
Celkom fajn. Miško má už jeden rok, tým pádom má režim. 6.30 zvyčajne vstáva, táto noc bola výnimočná v tom, že sa zobudil len trikrát, inokedy sa budí aj častejšie, takže to bola dobrá noc. Počas dňa sa hráme, prechádzame, varíme, Miško rád vysáva, to je taká jeho špecialitka... a keďže miluje vodu a kúpanie, deň končíme vo vani. Kúpanie je výlučne manželova záležitosť, je to taký ich čas, okolo 20.00 ide spinkať a tak stále dookola. Taký „mama deň“, povedala by som.
Magdaléna Rybáriková: Na dieťa som musela dozrieť
Miško mal vo februári 1. rok. Aký to bol rok pre vás, Dominika? Dieťatko prekope všetko, čím sme žili pred ním a postaví nanovo naše životy....
To je pravda. Ja som vždy bola perfekcionistka, plánovala som si, čo budem variť, aktivity na celý deň a po narodení bábätka akoby ma niekto oblial ľadovou vodou. Bábätko je naozaj nepredvídateľné. Mala som čo robiť so svojimi emóciami, keď sme sa vrátili z pôrodnice domov. Šestonedelie ako na húsenkovej dráhe, môj dokonale naplánovaný život bol zrazu chaos, ktorému som spočiatku veľmi nerozumela. Priznávam, trvalo mi asi pol roka, kým som to celé prijala, kým som si zvykla na rolu matky. Až po pár mesiacoch som si bola istejšia v rozhodnutiach týkajúcich sa Miška a začala som si to viac užívať. Teraz si uvedomujem, ako pomaly mi išli tie dni, ktoré boli pre mňa náročné, ale dnes sa mi nechce veriť, že už ubehol celý rok. Z malého sa stal parťák, je veľmi vnímavý a mám naozaj pocit, že mi rozumie, keď sa s ním rozprávam. Na rovinu, Miško pretočil nás život partnerský a rodinný život hore nohami. Je úplne iný, ale s manželom sa často rozprávame o tom, že sme veľmi šťastní z toho, čo máme.
Ak by sme sa vrátili na začiatok tejto dobrodružnej jazdy, pôrod dieťatka nebol úplne podľa vašich predstáv. Nepríjemný zážitok spojený s pôrodom mamičky odradí snahy o ďalšieho potomka, vy ste vždy túžili po deťoch s malým vekovým rozdielom, zmenilo sa niečo?
Vôbec, ak by sa podarilo mať druhé dieťatko do troch rokov, boli by sme šťastní. Môj pôrod bol trošku iný, ako som si predstavovala, ale nie som traumatizovaná. Rodila som dvanásť hodín a napokon bol nutný cisársky rez, keďže som sa neotvárala ani po vyvolávačkách. Plodová voda mi odtiekla pri šiestej časti Harryho Pottera, dodnes má pre mňa tento diel špecifickú príchuť, utekali sme na Antolskú a keďže pôrod nepostupoval, lekárka odporúčala cisársky rez. Necítim zlyhanie, že sa mi nepodarilo rodiť prirodzene, do pôrodnice som išla s tým, že chcem porodiť živé a zdravé dieťa a som rada, že sa tak stalo aj vďaka lekárom. Miško mal pupočník omotaný okolo krku, nohy aj ramena, preto sa neposúval. Potrápila som sa aj s dojčením, mlieko mi „nabehlo“ až po návrate z nemocnice a prvé štyri mesiace som dojčila doslova so zaťatými zubami a slzami v očiach. Ale vďaka laktačnej poradkyni a mojim blízkym som to nevzdala a dojčím dodnes. Nemám v pláne s tým tak skoro skončiť, keď ma stálo toľko námahy.
Na Miška ste nečakali dlho, krásna správa prišla krátko po svadbe. Je o vás známe, že ste s manželom pred svadbou spolu nežili, ani intímne, ani v spoločnej domácnosti. Dnes si to už naozaj málokto dokáže predstaviť...
Áno. Som z veriacej rodiny. Žijem to, v čom verím. Neľutujem, aj keď priznávam, čakanie na toho druhého bolo miestami náročné, čím viac sa svadba blížila, tým viac sa nám nechcelo lúčiť. Ale po svadbe a po vytrvaní v tom, čo sme si sľúbili, bolo naše prvé spoločné bývanie o to krajšie. Vôbec to neľutujem a myslím, že môžem hovoriť aj za Michala.
Herečka Viki Ráková: Moji malí muži ma očarili
Keď je niečo inak, ako to majú tí ostatní, stáva sa to predmetom záujmu až posmechu. Stretli ste sa tým aj vo svojom okolí?
Samozrejme. Dokonca aj nám blízki ľudia krútili hlavami, že sa to už naozaj nenosí. No s Michalom sme si vraveli, že je dôležité to, čo chceme my a nie čo chcú tí ostatní. Ale mnohí sa za to na nás dívali cez prsty.
Dominika, dlhé roky ste žili v Amerike, váš návrat na Slovensko bol sprevádzaný sklamaním v pracovnej oblasti... S akými pocitmi ste sa vracali? Neľutujete, že ste nezostali a nezostali žiť tam?
Do Ameriky som odchádzala ako osemnásťročná a strávila som tam celých osem rokov. Nikdy som netúžila stať sa druhou Beyoncé, išla som nabrať čo najviac skúseností a za seba môžem povedať, že z tejto stránky som spokojná. Spievala som na New York Fashion Week, stretla som Shaggyho, Bruna Marsa, Aliciu Keys a mnohých ďalších veľkých inšpiratívnych umelcov. Nemám sa za čo hanbiť. Môj návrat bol sprevádzaný problémom s manažmentom, ktorý mal až súdnu dohru. Len nedávno sa ťahanice na súde skončili, v môj prospech, ale bola to dlhá cesta. Jedny dvere sa zatvorili, druhé otvorili. Neľutujem svoj návrat na SlovenskoPo každom rozhodnutí, ktoré urobím, potrebujem cítiť pokoj a vtedy ho považujem za správne a ten pokoj som po návrate cítila. Necelý rok na to, ako som prišla, stretla som svojho manžela. Mám všetko. Mám tu svoju bublinku, ktorú milujem a nevymenila by som ju za nič. To sú tie veci, ktoré sa nedajú kúpiť, alebo vymyslieť - ľudia, ktorým veríte, vzťahy, objatia. Tu sú moje korene.
Vytvorili ste si tu svoj svet, rodinu a zázemie... zažijeme ešte Dominiku aj na pódiách? Sú vaše pracovné plány do budúcnosti spojené s hudbou?
Určite áno. Hudba je moja láska a nemienim sa jej vzdať. Aktuálne som však mamina na plný úväzok, mikrofón počká, ale Miško nie. Je tu, potrebuje ma a ja chcem byť s ním. Užívam si to, čo aktuálne mám.
Vrátim sa k Miškovi, ktorý momentálne napĺňa vaše dni. Prvorodené dieťa si rodičia naozaj zvyknú „vypiplať“, čo na ňom „skúšate“?:)
Ja sa snažím nejako extra si ho nevypiplať. Nemá sa úplne ako v bavlnke, ak to tak mám povedať, nepotrebuje sterilné ticho, aby zaspal, nedržala som ho vždy za ruku, keď začal chodiť. Padá, vstáva, plače aj sa hnevá, som pri ňom, ale dovolím mu, aby si to „odžil“ sám. Veľa som pochytila od rodičov, mám o 15 rokov mladšieho brata, tak si všetko pamätám, často som sa o neho aj starala, bola som taká jeho druhá mamka. Ak som si v niečom nie istá, radím sa s manželom, mamou, ale máme v rodine aj veľa detí vekovo podobných Miškovi, takže si vymieňame dojmy.
Svojho manžela často pochválite. Niektorí oteckovia majú pocit, že ich čas príde neskôr a mamy nedôverujú úplne ich schopnostiam , zverili by ste Miška stopercentne veľkému Michalovi aj na niekoľko dní?
Samozrejme. Michal je fantastický otec, videla som, ako pristupuje k môjmu bratovi, ako vychádza s deťmi v rodine a bolo príjemné predstaviť si, aký raz bude tatino. V tomto naplnil predstavu úplne. Je príjemné ho sledovať, ako sa k nám obom, ku mne a k Miškovi správa, ako uchopil túto svoju rolu. Doma máme podelené úlohy, napríklad žehlenie a riad je Michalova záležitosť. Vôbec by som sa nebála zveriť mu Miška, len momentálne to na dlho nejde, keďže stále dojčím a to on nedokáže. V tom som nezastupiteľná.
Čo robíte najradšej ako rodina, ako spolu trávite čas, ktorý je vám všetkým najmilší?
Keďže moje dieťa neobľubuje cestovanie, tak ho nepraktizujeme, cesta autom je jedna tragédia, Miško neobsedí. Ale aj to sa hádam časom zmení a budeme viac „pohyblivejší“. No v podstate je nám ale úplne jedno, čo robíme, ak to robíme spolu. To je nám najmilšie.
Fotogaléria