Skutočný príbeh: Môj život po transplantácii pečene

Veronika Kmetóny Gazdová | 3. august 2022
Transplantácia pečene
foto: archív rodiny

Prvý kontakt s pani Erikou bol mimoriadne silný. Napriek náročnému obdobiu a tiež boľavým spomienkam sa rozhodla podeliť s nami so svojím príbehom – aby povzbudila iné ženy, ktoré bojujú s ochorením, aby sa nevzdávali a vytrvali.

Je to výnimočná osobnosť, láskavá žena, oddaná manželka, milujúca mama dospelej dcéry Viktórie a mladšej predškoláčky Mariky. Z každého jej slova je cítiť neskutočnú lásku, pokoru a vďačnosť. V Erikinom živote totiž nastalo viacero zlomových momentov, ktoré ale znásobili jej odhodlanie pasovať sa s nimi, aby tu každý nový deň mohla byť pre svoju rodinu. 

Začalo sa to bolesťami brucha

Po prvej rodičovskej dovolenke nastúpila do zamestnania. Podľa jej slov pre ňu začal každodenný beh života. „Každá mama to pozná. Kolotoč práce, škôlky, domácnosti a tak štyri roky utiekli ako voda, no ja som už v tej dobe začala pociťovať prvé zdravotné problémy. Bolo to pred pätnástimi rokmi,“ spomína si Erika na svoje ťažkosti v podobe zvláštnej bolesti brucha, nafúknutia a bolesti aj na dotyk. 

Jej kroky preto hneď smerovali k praktickému lekárovi. Ešte netušila, že sa vďaka nemu v ich malej dedinke dozvie veľmi rýchlo svoju diagnózu. „Dodnes mu za to ďakujem. Vtedy vyslovil podozrenie na zápal pankreasu. Našťastie, nebolo to také vážne a mne sa po týždni liečby veľmi uľavilo. Bol dôsledný a tak ma odporučil ešte na kontrolné CT brucha,“ opisuje Erika prvé návštevy lekárov. Šla tam s tým, že všetko je v poriadku a nič zlé si nepripúšťala. Dnes však vie, že sa mýlila. 

Verdikt – cirhóza pečene

Pár dní na to jej zazvonil telefón a sestrička Erike oznámila, že s ňou pán doktor potrebuje hovoriť. Diagnóza bola jasná – cirhóza pečene (ext. zdroj cirhóza pečene) napriek tomu, že jej životný štýl nezodpovedal ani z diaľky skupine tých pacientov, ktorých toto ochorenie najčastejšie postihuje. Jej kroky tak smerovali obratom do pražského Inštitútu klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM), kde sa dostala do „rúk“ úžasnej lekárky, s ktorou to, podľa Erikiných slov, ťahajú spolu už dvanásť rokov. „Je skvelá, chápavá, ľudská, ako celý kolektív, za tie roky všetci poznajú celú moju rodinu. Som šťastná, že som sa dostala práve tam,“ odkazuje ich statočná pacientka.

A  Erikine slová výsledky liečby len potvrdzujú – veľmi rýchlo sa tu totiž dostala do dobrého stavu. Celé roky k nim následne raz za 3 mesiace dochádzala na kontroly v podobe krvných odberov, občas kontrolného ultrazvuku, predpísali sa lieky a to bolo všetko. Nikdy sa však príčina jej cirhózy nezistila. „Bola som na tom dokonca tak dobre, že som po pár rokoch opäť otehotnela, samozrejme, so súhlasom mojej lekárky,“ spomína na ďalšie čarovné obdobie v živote. Druhé tehotenstvo prebehlo, čo sa pečene týka, bez akýchkoľvek problémov. Druhá dcérka sa síce narodila predčasne, no kvôli gynekologickým komplikáciám. Dobre dopadli aj popôrodné vyšetrenia a dvojnásobná mamka sa v tom čase tešila zo svojho bábätka, ktoré postupne vo všetkom dobehlo svojich donosených rovesníkov a Erika si tak plnými dúškami užívala svoju materskú dovolenku. 

Transplantácia pečene

COVID-19 zhoršil môj stav

Tri roky s dieťatkom doma ubehli ako voda a Erika nastúpila opäť do zamestnania. „Cítila som sa skvele, všetko bolo v poriadku a nič nenasvedčovalo zhoršenie môjho ochorenia. Pracovala som rok, keď prišiel COVID-19. Žiaľ, zasiahol aj našu rodinu, koncom roka 2020 sme ho prekonali všetci. Ja aj manžel sme na tom boli podstatne horšie než naša malá dcérka.“

Pár týždňov po prekonaní koronavírusu sa ale Erika stále necítila dobre, bola unavená, neustále kašľala a po ďalšom týždni sa jej začalo opätovne zväčšovať brucho, pridali sa aj bolesti. Nasledovala hospitalizácia v IKEM-e. „Výsledky neboli dobré, COVID zaútočil na najslabšiu časť môjho tela – pečeň. V dôsledku toho sa mi v dutine brušnej začala tvoriť tekutina,“ opisuje ťažkosti Erika. Nasadené jej boli infúzie a antibiotiká.  

Domov ju z nemocnice prepustili tesne pred Vianocami a tak sviatky, vrátane osláv Nového roka, síce strávila v posteli, ale so svojimi najbližšími. Žiaľ, tekutina v bruchu sa tvoriť neprestávala. „Musela som podstupovať opakované punkcie brucha, keď mi doňho vpichli dlhú punkčnú ihlu a približne tri hodiny tekutina vytekala. Najprv to boli štyri litre, časom až desať.“ Najskôr bolo tieto punkcie potrebné podstupovať raz za tri týždne, neskôr už na ne dochádzala až dvakrát do týždňa. Infúziami jej nahrádzali minerály a bielkoviny, o ktoré telo punkciami prichádzalo, bol to nekonečný príbeh. Navyše sa pridalo aj intenzívne svrbenie celého tela, neskôr ataky encefalopatie, keď je človek úplne mimo a vôbec nevie, čo sa okolo neho deje.   

V tejto neľahkej dobe Eriku držal nad vodou jej manžel – František, pôvodom z Kysúc. „Staral sa o všetko. Vozil ma do IKEM-u a späť, staral sa o mladšiu dcéru, o náš dom, záhradu, a do toho pracoval. Našťastie mu zamestnávateľ vyšiel v ústrety v podobe práce z domu. Ja som vtedy nebola schopná ničoho. Naša dcéra ma rok a pol videla len ležať s obrovským a naliatym bruchom. Manžel bol ale úžasný a všetko zvládol, vrátane výletov s Marikou.“ Veľkú oporu mala rodina aj v Erikiných rodičoch. 

Nádej na nový život - čakanie na transplantáciu pečene

Po pár mesiacoch neustálych punkcií sa Erika dostala na listinu čakateľov na transplantáciu.  Práve čakanie bolo na psychiku najhoršie. „Človek celé mesiace čaká na ten kúzelný telefón, surfuje po internete, hľadá podobné príbehy, postupne však stráca nádej a to aj napriek podpore okolia, že všetko dobre dopadne.“ Trvalo presne päť mesiacov, keď sa Erika telefonátu dočkala. „Odvážala ma z domova sanitka, manžel s dcérkou mi mávali so strachom v očiach, aj keď sme Mariku pripravovali na to, že maminku raz odvezú, aby ju uzdravili, ten okamih znášala veľmi ťažko. Ja som odišla a opäť bolo všetko na manželovi,“ spomína si na ťažké chvíle, keď nevedela, čo bude nasledovať a aké scenáre si pre ňu život pripravil.

Ďakujem svojmu darcovi

„Celú noc som strávila čakaním na verdikt, či vôbec k transplantácii dôjde,“ spomína a vysvetľuje, že okrem veľkosti pečene sa príjemca i darca musia zhodovať v množstve kritérií. Všetko ale vyšlo na výbornú a 13. 10. 2021 sa Erika druhýkrát narodila. „Po prebudení po niekoľkohodinovej transplantácii som sa cítila skvele, doslova ako v novom tele. Samozrejme, úplne jednoduché a bez komplikácií to nebolo, ale všetko som zvládla,“ hovorí hrdá pacientka, ktorá zároveň pripúšťa, že nie je až také jednoduché vyrovnať sa s tým, že má v tele orgán niekoho iného. „A tiež s myšlienkou, že niekto odišiel do neba a ja vďaka tomu žijem,“ otvára svoje srdce vďačná mama, ktorá šestnásty deň po transplantácii pečene šla domov. „Neuveriteľné! Manžel s dcérkou si po mňa prišli, ten pocit bol skvelý. Unavená, boľavá, s jazvou cez celé brucho, ale doma, so svojimi milovanými,“ dodáva. 

Transplantácia pečene

Život po transplantácii pečene

A ako sa jej darí dnes? „Prvý rok pro transplantácii nie je vôbec ľahký, najskôr som dochádzala na časté kontroly, nastavovali mi hladinu imunosupresie, liekov, vďaka ktorým sa telo nebráni ´cudziemu´ orgánu. Tieto a množstvo ďalších liekov budem brať do konca života a do IKEM-u budem dochádzať tiež, čo mi prekáža najmenej, vždy sa tam na sestričky a doktorov veľmi teším. Hlavné je, že žijem,“ hovorí Erika úprimne. 

Takmer každú návštevu smerujú jej kroky ku Stene hrdinov, je to stena s menami darcov orgánov. „Zakaždým tam zapálim sviečku a neprestanem nikdy ďakovať za život. Moje dni sa stali opäť obyčajnými. Starám sa o dcéru, náš dom, záhradu, varím, šoférujem, vozím dcérku do škôlky, navštevujeme rodičov na Morave, plánujeme dovolenku pri mori,“ vymenúva, pre ostatných úplne bežné veci, bojovníčka Erika. Pre ňu sú to ale veci, za ktoré je vďačná a šťastná. „Pred rokom som totiž vôbec neverila, že niečo také ešte zažijem.“ 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: