POZOR! Ja (ne)šoférujem

Redakcia | 7. august 2021
Nešoférujem

Tak ako? Sadáte si za volant sebavedomo alebo je to vaša achilovka?

Poznáte pojem amaxofóbia? Ide o odborné pomenovanie strachu z dopravných prostriedkov, vrátane šoférovania. Niekto zvláda určité situácie úplne bez problémov, pre iného predstavujú neprekonateľnú prekážku. Strach z jazdenia môže mať viacero príčin.

Dá sa s tým niečo robiť? Alebo sa len zmieriť svojím osudom, priznať si, že nie každý na to má a byť zástancom zdravého životného štýlu, chodiť veľa pešo a šetriť životné prostredie využívaním MHD?

Anketa: Jazdíte autom alebo máte strach sadnúť si za volant?

Ľubka: „Nešoférujem a hnevám sa na seba. Už mám za sebou aj 3 – 4 pokusy o rozšoférovanie sa (kondičné jazdy, krátke trasy), ale nič nepomáha. Nikdy neprišiel ten pocit, že chápem, čo vidím pred sebou. Takže radšej nešoférujem vôbec.

Lenica: „Nejazdím, lebo sa bojím. Dôležitým faktorom je aj to, že moja mama nejazdila a je tu. Žijem v Bratislave. MHD sa dostanem úplne všade a veľa chodím aj peši. Od bytu do centra je to príjemná hodina pešej chôdze, absolvujem to aj niekoľkokrát týždenne.

Vždy si všetko dobre naplánujem, takže to nie je komplikácia. Horšie je medzimesto. Napríklad cestovať vlakom z Bratislavy do Banskej Bystrice je hotové utrpenie. Vtedy si vravím, že autom by som tam bola za polovicu času. Zatiaľ neplánujem šoférovať, keď budú deti staršie a budem ich voziť po krúžkoch, potom to bude náročné.

Petra: „Nejazdím sama, lebo sa bojím, že mi „skape motor“ a nepohnem sa napr. do kopca. Jazdím len príležitostne a aj to s manželom a len jednu trasu. Manžel ma všade vozí, sem tam mama alebo taxík. Závidím ženám, čo sú v aute ako doma, závidím im ten pocit slobody.“

Daniela: „Nemám vodičský preukaz, nemala som odvahu urobiť si ho. Bojím, som skôr taký úzkostnejší typ, zároveň neviem odhadnúť vzdialenosti, mám orientačnú neschopnosť. Využívam to, že mám ochotného manžela-šoféra, ak on nemôže, premiestňujem sa mestskou hromadnou dopravou. Ak idem sama, nezdá sa mi to až také komplikované, ak s deťmi, je to horšie. Zatiaľ som neprišla do stavu, že s tým viem niečo urobiť. Racionálne viem, že by to mne a môjmu okoliu uľahčilo život, ale zatiaľ nie som v tomto smere schopná prekročiť „svoj tieň“.  Viac-menej som s týmto statusom vyrovnaná a obdivujem všetky ženy, ktoré to zvládajú.
Mám kamarátky, ktoré to prežívali podobne ako ja a zvládli to, prekonali svoj strach, aj vo vyššom veku. Je to pre mňa povzbudením. Čo považujem za veľkú vec, že ma manžel do toho nenúti, čaká, kým „dozrejem“ sama. A ak nie, akceptuje to.

Maja (dospelé deti): „Vodičák som si urobila pred vyše 20 rokmi a už počas skúšobných jázd som vedela, že toto nie je moja šálka kávy. Dôvodom je, že som vyhranený ľavák a ovládanie riadiacej páky pravou rukou bolo pre mňa komplikované (neboli vtedy automaty). Po vodičáku som urobila dve jazdy plné stresu, potu a odhodlania, že toto teda nie. V práci som mala osobného šoféra, v súkromnom živote vypomohli blízki alebo taxíky.

Občas si poviem, že je to škoda, nie som sebestačná, čo sa týka dopravy, ale zase nikdy nie je pre mňa problém dať si deci vína. Už to v budúcnosti ani nechcem riešiť. Mám okolo seba dosť ochotných ľudí, čo ma radi odvezú...“

Očami autorky

Ja som zatiaľ na strane tých, čo sa odhodlávajú. Vodičský využívam akurát počas týždňa bezplatnej MHD v rámci zachovania našej planéty. Viem, že nás je viacero, ale sú medzi nami aj tie, ktoré svoj strach prekonali, a to mi dáva nádej...  Dôležité je nebáť sa. Niekedy nás k tomu doslova dokope život.

Moja mama si sadla do škodovky 120 po 15 rokoch, keď jej zo školy volali, že si má prísť okamžite po dcéru a muž nemohol... Zobrala kamarátku z ulice ako spolujazdca a išla. Za tie roky prekonala už aj pár nehôd, cudzie aj jej pričinením, ale nevzdala to. Keď meškal hodinu vlak a ona by nestihla krstiny svojho vnúčatka, zvládla cestu aj do Bratislavy.

A moja krstná, uznávaná lekárka, 10 rokov podávala kľúče okoloidúcim, aby jej zaparkovali auto. Smiala som sa z nej. Celkom dlho. Naučila sa fintu, do akého jazdného pruhu vojsť, aby sa až do konca cesty nemusela preraďovať. 

Tak mi držte palce, nech to časom zvládnem aj ja...

Čo si o strachu zo šoférovania myslia – inštruktor z autoškoly a koučka?

Koučka Veronika tvrdí, že ak chceme začať jazdiť, treba si to dať ako projekt a rozdeliť ho na viacero čiastkových úloh. „Úlohy by mali byť čo najkonkrétnejšie a realizovateľné, napr. dnes si sadnem do auta, naštartujem a pohnem sa dopredu a dozadu, vyskúšam prevodovku „na sucho“.

Druhá úloha: pôjdem minimálne na 10 – 15 minút na cestu a prehadzujem rýchlosti; atď... Ak si dáte cieľ naučiť sa jazdiť, nie je tam definované, kedy sa to máte naučiť, za aký čas, koľko tomu venovať. Ak si však stanovíte, že denne sa tomu chcete venovať 15 minút alebo raz týždenne hodinu, naplánujete si to, je vysoko pravdepodobné, že to aj dodržíte.“

Marián z autoškoly v Bratislave hovorí, že ak vodičský preukaz máte, jazdiť sa určite naučíte, aj keď to možno nejde hneď. Chce to len viac tréningu a času. Je to ako u športovcov, niekto má prirodzený talent, iný to musí vydrieť intenzívnejším tréningom.

Taktiež upozorňuje na fakt, že ak niekto dlhšie nejazdí, mal by si oprášiť teóriu, značky, riešenie križovatiek, aby potom počas samotnej jazdy už tieto poznatky mohol aplikovať v praxi. Ojedinelé nie sú ani prípady, keď frekventant niekde nebol schopný autoškolu ani dokončiť a v inej autoškole ju úspešne zvládol. 

nešoférujem

Týchto 7 krokov z nás spraví super šoférky: 

1. Strach vnímať ako výzvu.

2. Nájsť zodpovedného a pokojného spolujazdca. 

3. Nejazdiť v novom aute. 

4. Automatická prevodovka, parkovacie senzory a nebáť sa poprosiť iných o zaparkovanie/vyparkovanie auta. 

5. Prvé skúšobné jazdy absolvovať mimo dopravných špičiek a rušných miest

6. Deťom do auta zobrať dostatok hračiek a pochutín, aby nerušili.

7. Veriť si a nevzdávať to!

Verím, že sme otvorili trinástu komnatu mnohých žien. Skúste teda vyjsť z „komfortnej zóny“, vypnúť na chvíľu strach a pripustiť si, že by to mohlo ísť. Áno, PRÁVE VÁM. Urobte krok k slobode, keď sa nebudete musieť doprosovať a hľadať, kto by vás odviezol tam či onam... Pretože to zvládnete sama! Držíme vám päste a dajte nám o svojich úspechoch vedieť. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: