Syna som nemohla dojčiť, ale zbytočne som sa tým ničila
Prestali ste snívať? Zuzke darovala jej vlastná mama obličku a rok po transplantácii porodila syna.
Pred necelými štyrmi rokmi transplantovali Zuzane v Univerzitnej nemocnici v Martine obličku. Zachránilo jej to život. Minulý rok vďaka starostlivosti špecialistov v tej istej nemocnici porodila synčeka Viktorka. Jej príbeh môže byť nádejou pre mnohé ženy, ktoré už z rôznych dôvodov prestali snívať o tom, že sa raz stanú mamami.
Skutočný príbeh: Lekári vraveli, že deti mať nebudem. V hre je endometrióza.
Už od detstva som mala problémy s obličkami
Vyrastala som s tým, že som chorá a akceptovala som to, stalo sa to jednoducho súčasťou môjho života, ako aj užívanie liekov s tým spojené. Napriek tomu som nebola o nič ukrátená a prežila som krásne detstvo. Celkové zlyhanie obličky nastalo v dospelosti, keď som mala 24 rokov. Za pár sekúnd sa mi zrútil svet.
Veľkou oporou mi bola rodina, aj keď sami mali čo robiť, aby strávili tú informáciu. Všetci bez váhania išli na testy. Nakoniec bola vhodnou darkyňou len mama. Všetko sa naplánovalo, mala som čas sa pripraviť na transplantačný zákrok.
Týždeň po svadbe mi transplantovali obličku. Darkyňou bola moja mama
Transplantácia bola týždeň po mojej svadbe. Prebehla dobre, no musela som po nej a vlastne stále musím dodržiavať isté zásady. Som však rada, že mi neobmedzila život. Mala som veľké šťastie, že som mala obličku od mamy a vyhla som sa dialýze a iným komplikáciám.
Mamina zvládla zákrok bez problémov, hoci sa veľmi sa bála. Nevedela, čo ju čaká, ešte nikdy nebola v narkóze. Neskôr sa jej jazva trochu zapálila, ale aj to sa dalo do poriadku. Kto moju mamu nepozná osobne, ani nevie, že má len jednu obličku. Po zotavení sa vrátila do práce.
Otázka tehotenstva padla hneď po transplantácii, ale vzhľadom na silnú dávku imunosupresív (lieky, ktoré pôsobia na imunitu, aby telo neodmietlo transplantovaný orgán) bolo najlepšie počkať dva roky, kým sa stav a dávka liekov ustáli. Tie roky ubehli ako voda a už som sa nedočkavo lekárov pýtala, či by to bolo možné. Museli mi, samozrejme, znížiť imunosupresiu, aby to nepoškodilo bábo, ale zároveň aby oblička fungovala bez ťažkostí. Hľadali sme zlatú strednú cestu.
Skutočný príbeh: Skôr či neskôr sa to podarí!
Prešiel polrok a zatúžili sme po dieťatku
Ani pri zníženej dávke liekov sa u mňa neobjavili žiadne problémy. Takže sme s manželom dostali zelenú. Prešlo pár mesiacov a na tehotenskom teste sa objavili vytúžené dve čiarky. Bola som neskutočne šťastná. Kontroly na nefrológii v Martine som mala častejšie a klasicky som chodila k svojmu gynekológovi do poradne.
V 7. týždni som však začala krvácať. Hneď sme šli na pohotovosť. Bála som potratu a toho, že všetko bolo zbytočné. Našťastie, boli to len prasknuté cievky, spôsobené tým, že sa maternica prekrvuje a zväčšuje. A keďže užívam lieky aj na riedenie krvi, mohlo to byť spôsobené tým. Viem, že aj neskôr pri pôrode mali pre mňa nachystanú krv na transfúziu, našťastie, nebola nutná. Po tejto skúsenosti som však už ostala doma a do práce som sa už nevrátila.
Ukážkové tehotenstvo
Voľný čas som využila na šitie. Viktorkovi som ušila komplet výbavičku, dokonca som sa naučila aj háčkovať hračky. Celé tehotenstvo prebiehalo bez väčších problémov, občas ma však premohla vyčerpanosť, hlavne prvé mesiace som chodila spať už o 19.00 večer. Neskôr, okolo 24. týždňa, som už začala chodiť i na gynekológiu v Martine.
Pôrod bol plánovaný práve tam, aby pri komplikáciách boli nablízku špecialisti z nefrológie. Takže som bola nonstop sledovaná a celé tehotenstvo prebiehalo ukážkovo. Oblička sa držala, žiadne väčšie ťažkosti nenastali. V Martine sme mali cieľ udržať to aspoň do 34. týždňa. Ani neviem ako a nastal. Cítila som sa dobre, na sekciu, ktorú lekári plánovali, nebol dôvod. Oblička stále fungovala bez problémov.
Viktorko si v brušku spravil dostatok miesta a darovanú obličku trošku posunul z jej pôvodného miesta vpravo dole. A keď chceli spraviť jej sono, museli ju lepšie hľadať, lebo Viktorko sa tam dosť rozťahoval.
Okolo 37. týždňa som však už začala bývať veľmi unavená, len som doma ležala a celkovo som sa cítila horšie. Začal sa mi zvyšovať krvný tlak. Celé tehotenstvo som ho mávala trochu vyšší, ale ku koncu to už začalo byť rizikové. V 38. týždni som išla do poradne v Martine a po konzultácii s doktorkou som už ostala v nemocnici. Bol štvrtok. Do konca týždňa sa v podstate nič nedialo, ale bola som už pod dohľadom lekárov.
Spoveď mamy: Z pôrodnice som odišla bez dieťaťa
Niečo za niečo
Od pondelka mi začali vyvolávať pôrod. Už sa nečakalo na spontánny pôrod. Aj kvôli obličke, aby nebola toľko zaťažovaná a neprišla som nakoniec ešte o ňu. No malému sa vôbec nechcelo na svet, ani po vyvolávačke. Tri dni vyvolávania a stále nič. Štvrtok, o týždeň od prijatia, sa rozhodlo o cisárskom. Na druhý deň prišla za mnou primárka z nefrológie, ako sa mám. Liečbu mi ponechala nastavenú ako doposiaľ a po šestonedelí som mala prísť na kontrolu.
Čo bol ale zásadný rozdiel oproti väčšine mamičiek, práve kvôli liečbe som nemohla dojčiť. Na druhý deň som dostala lieky na zastavenie laktácie a obviazali mi prsia. Takto som chodila celé šestonedelie a ešte aj pár týždňov potom. Našťastie, nemala som žiadne komplikácie a dalo sa to zvládnuť.
Viktorko sa narodil a ja som bola najšťastnejšia mama na svete
To, že som ho nemohla dojčiť, som však neprijala ľahko, mrzelo ma, že nemôžem dať synovi to, čo potrebuje. Predsa len, materské mlieko nenahradí žiadne iné. Na druhej strane som to prestala riešiť a trápiť sa nad tým. Nemohla som za to. A zbytočne by som sa tým ničila. Ale malo a má to aj svoje plus, manžel môže tiež pripraviť umelé mlieko. Takto si Viktorko mohol hneď od začiatku vytvoriť hlbšie puto aj s otcom a v noci sme sa pri kŕmení striedali.
Po návrate domov to bolo pre mňa zo začiatku veľmi ťažké, ale tak je to asi u všetkých mamičiek. Bola som veľmi vyčerpaná, neskôr som dostala aj vysoké teploty a zápal močových ciest. Týždeň som užívala antibiotikách a len ležala. O syna sa staral manžel so starými rodičmi. Aj napriek tomu som šťastná, že sa to vôbec podarilo a teraz vedľa mňa spinká náš syn. Bála som sa, že vlastné deti nikdy nebudem môcť mať.
O to viac je pre mňa náš Viktorko väčším zázrakom a darom, že sme to napriek mojej diagnóze dokázali. Viktorko je zdravý a veľký nezbedník. O chvíľku bude mať rok, neskutočne ako čas letí. Je to náš malý víťaz. Som veľmi vďačná za to, ako to všetko dobre dopadlo, za moju mamu, manžela, rodinu, ktorá drží pri sebe a bola mi oporou a, samozrejme, doktorom, ktorí sa o mňa ukážkovo starali.
Patríte aj vy medzi snažilky a ani vaša cesta za bábätkom nebola ľahká? Ak chcete povzbudiť ďalšie budúce mamičky, napíšte nám svoj príbeh na: redakcia@mamaaja.sk, heslo: SNAŽILKY. Ďakujeme!