Naučte si ho na cumlík, radili mi v pôrodnici
Fakt som sa snažila.
V deň, keď som porodila svojho prvorodeného, sme boli na vzdychárni tri. Všetky sme porodili v priebehu 24 hodín, ležali sme aj na novorodeneckom.
Len ja som však mala krikľúňa. Chlapa, čo vám poviem. Dievčatká mojich spolubývajúcich boli ako z časopisu - bacuľaté, ružové (jedna z mamičiek rodila 10 dní po termíne, bábo bolo ako obrázok) a hlavne spali. Ten môj sa narodil celý dokrkvaný, červený a upišťaný. Mal taký hlas, že ho bolo počuť na celé oddelenie. Baby mi ho strážili a nosili na rukách, kým som sa išla najesť alebo osprchovať. Aby nekvičal.
Diagnóza? Aj ja som sa vypytovala, ale lekárka ma s povzbudivým úsmevom uistila, že "proste sú také deti i onaké", že malý je úplne v poriadku.
Môj pôrod S a BEZ alebo ako som sa nahá triasla strachom
Narodil sa mi krikľúň
Už počujem hlasy, že asi som nemala pohodové tehotenstvo, že som bola v strese, alebo iné pseudopsychoezoterické príčiny, prečo mám nespokojné bábätko. Pravda je taká, že z tohto pohľadu bolo všetko v najlepšom poriadku a pôrod si rada zopakujem kedykoľvek. No, teda v pláne je tak o dva roky.
Môj malý bol teda krikľúň a budil aj malé princezny na izbe. Na cicíku som ho mala stále a bola som taká vyčerpaná, že mi ho sestričky brávali na noc, nech sa vyspím. Ich tajomstvá nepoznám, šepká sa, že na cumlíkoch dávajú glukózu, aby sa detičky upokojili a ktovie, čo ešte s nimi stvárajú, ale nohy by som im za to bozkala. Ráno, keď mi ho vracali, mi stále vraveli - naučte si ho na cumlík, upokojí sa. Tak som celý deň dávala, podávala, hľadala cumlík, ktorý malý v kuse vypľúval a chytal z neho taký amok, že fialovel.
Mužovi som prikázala, aby nakúpil zo všetkých druhov, veď jeden sa musí chytiť. Pri odchode z nemocnice som bola presvedčená, že sa mi to podarí. Musí, inak ohluchneme, alebo prídem o chrbticu, lebo ja som bola jeho cumlík. Tak som aj vyzerala, vycucnutá.
Ostrým perom mamy Kláry: Nádherné šestonedelie? Si zo mňa robíte srandu?!
Cumlíkové pokusy
Doma som tie cumlíky skúšala - zrezané, silikónové, guľaté, latexové, anatomické...všetky som mala. Malého jazyk všetky bez rozdielu aj vytlačil von. Priznám sa, aj s kvapôčkou medu som to skúšala - rada mojej tety, aj to vyzeralo nádejne, ale asi len päť sekúnd. Potom krik. Potom mi ktosi poradil, aby som mu "podala" svoj malíček. Aha, tak toto na chvíľku zabralo, aby som nemusela vyťahovať prso, občas stačil malíček na utíšenie.
"Šak to je dzecko, ne babika"
Priznám sa, mala som toho dosť. Keď mal malý asi 7 týždňov, zobrali sme ho ukázať prababičke. Cesta bola dlhšia, preto nás nebola pozrieť. Hneď, ako sme vystúpili z auta, malý spustil tie svoje árie. Aj som sa pred prababkou hanbila, že ho neviem utíšiť, že je taký zarevaný, veď viete, chcete mať to najlepšie bábo na svete.
Prababička bola prešťastná, že ho vidí, že sa ho "dožila" a jej krížiky na čielko nemali konca kraja. Moja milovaná. Keď som sa posťažovala, že je veľmi uplakaný, len kývla plecami: " Šak to je dzecko, ne babika. Dobre, že reve. Budze mac silné pľúcka". Moja babuša.
S touto matrou som večer spokojne zaspávala a proste som prijala fakt, že mám doma krikľúňa. Prestala som riešiť spôsoby, ako ho za každú cenu upokojiť a napchať mu cumlík do pusy. Tadeáš bude mať 10 mesiacov a je to úplne zdravé dieťa so silným hlasom :)
Ale ako hovorí moja parababy: Šak to ešte dzecko!