Vychovávať deti je ťažké, ale má to byť naozaj až také ťažké? Tri klamstvá o materstve
Prečo sa bolesť spojená s materstvom berie ako čosi normálne? To je za trest? Čo sme komu urobili?
Ani vaše dieťa nespí? Cítite sa nekonečne vyčerpaní a len čakáte, kedy sa to skončí a veríte, že raz to príde? Že spomienkový optimizmus tieto zúfalé noci a dni vytlačí a budete si pamätať len to krásne? Možno. Ale čo medzitým?
Koľko mesiacov alebo rokov vydržíte? Koľko sĺz ste ochotní prehltnúť, zaťať zuby a makať? Čo vás ešte musí bolieť, aby ste konečne vypočuli SOS volanie vášho unaveného tela a duše?
Spánkové regresie sú normálne a bezsenné noci očakávané. Horúčky, hnačky, vracanie, vírusy, úrazy... na všetko ste teoreticky pripravení, ale keď sa toho nakopí a vy nevládzete, nemávnite nad tým rukou. Neurobte zo seba trpiteľa a netrýznite sa predstavou, že ostatní rodičia to zvládli bez mihnutia oka a len vy z toho robíte drámu. Nebičujte sa za to, že máte už plné zuby plaču a utierania zadku dieťaťu a vôbec všetkého...
Rodičia sú vyčerpaní tlakom na dokonalú výchovu, no zabúdajú na seba
Tu sú 3 lži o materstve, ktorým veríme a zbytočne si tým komplikujeme život:
Lož č. 1: „Je v poriadku cítiť sa tak zle.“
Keď som o 2:00 nadránom nepohodlne ležala na podlahe dcérinej izby, zo zúfalstva som hľadala spánkovú poradkyňu s najlepšími referenciami. Zo zúfalstva preto, lebo som si dovtedy myslela, čo je to za blbosť, veď každé dieťa je iné, nepozná moju dcéru, ako môže vedieť o jej spánku viac ako ja...Premýšľala som, koľko nocí ešte vydržím, a vyšlo mi, že viac už nie. Že stačilo. Premýšľala som, či je normálne cítiť sa takto vyčerpane. A tu prichádza prvá lož, ktorej matky uveria – „Je v poriadku cítiť sa zle.“
Haló, naozaj? Je to realita materstva, ktorú sme ochotné prijať, lebo sme v tom spoločne a jednoducho deti nespia? Nespia, to je pravda. Ale keď sa vám to zdá byť nekonečné, alebo hľadáte kľúč, ako uchopiť toto celé okolo spánku, je tu riešenie.
V priebehu mesiaca, podľa odporúčaní spánkovej poradkyne, moja dcéra konečne opäť prespala celú noc. Aj tie ďalšie. Pamätám si, ako som nadšene zdieľala svoju skúsenosť s kamarátkou, ktorej dvojročné dvojčatá už mesiace nespali. Vraj úplne iný pohľad na ich spánok a odporúčania zabrali. Možno toto nebude vaším riešením problému, ale prečo nevyskúšať?
Psychologička Klaudia Tabačková: Ženy svoje utrpenie často taja
Lož č. 2: „Veci sa zlepšia, ak tomu dáš čas.“
Tento omyl nadväzuje na prvý: „Veci sa zlepšia, ak tomu dáš čas.“ Podobne ako príslovie, že čas lieči všetky rany. Áno, časom pravdepodobne uvidíte, že je to len fáza, napríklad ako spánková regresia, ktorou prechádza vaše dieťa, alebo momentálna kríza vo vzťahu, vaša vlastná fáza hľadania. Ale keď si len tak budete hovieť vo svojej "fázičke", môže trvať nekonečne dlho. Keď ani prstom nepohnete, aby ste veci posunuli, zostanú stáť. V hlave, v tele a aj v duši. Nenechajte to "vyhniť".
Sú predsa kroky, ktoré môžete podniknúť už dnes, aby ste trošku zlepšili situáciu. Môžete ísť na stretnutie s kamarátmi, ktorým sa otvoríte, počúvať podcasty s témou, ktorá vás aktuálne trápi, alebo rozhodnúť sa dať si od problému prestávku, aby ste si oddýchli, než sa pustíte do ďalších krokov.
Lož č. 3: „Prežili sme to my, prežijú aj oni.“
Je paradoxné, že tí, ktorí najviac podceňujú trápenie iného rodiča, sú často samotní rodičia. Viem, že som už aj povedala inej mame: „Je to len obdobie“ alebo „Moja dcéra robila to isté, prežiješ to.“ Tieto výroky môžu znieť upokojujúco a do istej miery v sebe nesú pravdu. No sú v nich aj skryté predpoklady – predpoklady, že len preto, že moja skúsenosť vyzerala takto, rovnako dopadne aj tá vaša. Ale ak nie, tak zrejme niečo robíte zle. Ak sa zameriavame len na normalizáciu trápenia iných rodičov, riskujeme, že ich odmietneme, zľahčíme ich bolesť a ignorujeme ich volanie o pomoc.
Je to ako s pôrodom, koľko žien bagatelizuje svoj strach len preto, lebo počulo túto frázu? A potom ich to dobehne na pôrodnej sále, pretože tam sa z nás vyderú všetky neporiešené strachy a boľačky.
Čo robia mamy celý deň?
Ak sa pozrieme na každú z týchto lží spoločne, zvážte príbeh, ktorý rozprávajú:
„Je v poriadku cítiť sa zle.“
„Veci sa zlepšia, ak tomu dáš čas.“
„Prežili sme to my, prežijú aj oni.“
Každý z týchto výrokov môže síce prinášať nádej, ale odvádza pozornosť od problému, ktorý aktuálne existuje. Akoby to nestálo za reč a len to treba "prežiť". Ako sa potom môžeme tešiť z tých úžasných malých voňavých zlostných šťastných sebeckých milujúcich malých bytostí, keď sa cítime ako obete?
A keď ste už v období, že už VIETE, deti sú väčšie a počujete, ako sa trápi niekto z vašich známych, spomeňte si na tieto lži. Nedokážete vyriešiť cudzie rodičovské problémy s bezsennými nocami, zvýšenou úzkosťou alebo záchvatmi hnevu, ktoré sú vyčerpávajúce. Čo však môžete urobiť, keď počujete iného rodiča, že signalizuje SOS? Dajte mu najavo, že to beriete vážne. Môžete povedať: „Aj ja som to prežil(a) a chcem počuť viac o tom, aké to bolo/je pre teba.“
Berte vážne aj sami seba.
Nemávnite rukou nad zlými pocitmi, vyčerpaním, smútkom. Nerobte zo seba obeť, pretože byť rodičom je síce šialene náročné, ale kto povedal, že musíme byť martýrmi? Prečo sa bolesť spojená s materstvom berie ako čosi normálne? To je za trest? Nemusí to tak byť.